(Reakcia na publicistický počin Borisa Zalu v Pravde zo 7.2.2021.) https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/577006-zapas-o-normalnost/?fbclid=IwAR35HBwcfXukef_dFaOmzGr2CLkL_b2MyMJQwmvKPtlsu6A7099djUUJ7Us
Normy, normatívy, predpisy a návody sú v technickej a technologickej praxi samozrejmosťou (nie normálnosťou) a predstavujú ideovú/myšlienkovú základňu pre univerzálnosť, nahraditeľnosť, opakovateľnosť, opraviteľnosť, spoľahlivosť, teda akýsi základ poriadku a udržateľnosti kvality produkcie aj produktov. K takejto samozrejmosti sa produkčná sféra spoločnosti dopracovala evolučným spôsobom kde kľúčovú úlohu hrala skúsenosť (na produkčnej i aplikačnej/produktovej úrovni). V tejto oblasti je normatívnosť normálnosťou a nepotrebuje nariadenú „normalizáciu“ v žiadnej podobe, lebo z predtým uvedeného je zákazník/spotrebiteľ posudzovateľom takéhoto stavu vo svojej trhovej reakcii (pokiaľ nie je deformovaná propagandou a deformáciou trhových vzťahov na úkor niektorých jeho účastníkov, čo ako dnes vieme je aj životné prostredie).
V roku 1969/1970 prišiel Gustáv Husák s bojovým postojom k spoločnosti aj jej vodcom/politikom. Nazval ho NORMALIZÁCIOU pod ktorou rozumel normálnosť návratu k minulej perfídnej podliezavosti k veľkému bratovi a v oblasti praktického výkonu politiky v duchu českého hesla v c. a k. spoločnosti – Rakúskom mocnárstve, „dejte jim bušty a pivo a nebudou breptat a budou spokojeni“. Bohužiaľ bol len právnikom a zrejme ho nikdy ani nenapadli mnou v úvode uvedené konzekvencie k hospodárstvu a komerčnej/podnikovej sfére. Za normálne považoval to, čo on považoval v politike za štandard, ale na rozdiel od Noriem, vôbec neakcentoval normálne, spoľahlivostné, užívateľské potreby spoločnosti.
Takýto husákovský pohľad prezentuje pán Zala v prvom svojom odstavci, akoby až dnes poučený, že neexistuje občan s pevným ideovým zakotvením. Ale, že ľudia sa správajú v niečom konzervatívne, sociálne i liberálne… Ale každý človek uvažuje v intenciách svojich egoistických potrieb/požiadaviek (pokiaľ nie je regulovaný v nich vonkajšou silou, napríklad politickým/ekonomickým/ozbrojeným či iným tlakom/násilím). Správa sa ako konzument. Toto zneužívajú vlády od nepamäti, kedy viac kedy menej (Rímske posolstvo svetu pre udržiavanie akejsi sociálnej konformity k vláde, „chlieb a hry“). Tak činil Ficov Smer, a tak činí aj jeho Hlas s Pellegrinim v čele. Na rozdiel od starovekých vládcov, tí naši volený sú ešte viac motivovaný k politickému populizmu, lebo ich mandát je dočasný a ich materiálne bohatstvo postavením nie je zaručené.
Šéfa Hlasu vykresľuje ako nádej pre jeho vonkajší obal a učesanú rétoriku stredného prúdu. Preto si dovolím dva príklady podobných demokratov (a to doslova demokratických kandidátov a potom prezidentov USA s podobnou politickou pretvárkou). Prvým „vítečníkom“ bol Bill Clinton, ktorý Američanom nasľuboval prosperitu a blahobyt. Skončilo to (mimo sexuálneho vybočenia s Lewinskou) aj obrovskou/svetovou bankovou/hypotekárnou krízou ktorú spustili v USA ako dôsledok jeho politiky progresu a prosperity obyvateľov USA. Druhým „vítečníkom“ bol Barack Obama, ktorý sľuboval zrovnoprávnenie, zdravotné zabezpečenie a mier bez zbraní. USA sa stali najviac rozdelenou krajinou od občianskej vojny, s najväčším vojenským potenciálom s návratom k rasovej neznášanlivosti a zväčšujúcim sa počtom analfabetov v spoločnosti. Inak povedané krásne slová a úsmevy v podaní sympatických mladých ľudí, výplodov sofistikovaného výberu oligarchickej „verchtušky“. Preto Peter Pellegrini nie je, ani nikdy nebude efektívnou alternatívou k normálnosti, iba ak k NORMALIZÁCII. A to teda vonkoncom nie je jedno, ako nás poučila naša minulosť s normalizáciou, nastolená sympatickým a jazyk ovládajúcim manipulátorom až chorobne túžiacim po moci (na rozdiel od tých dnešných mu chýbal chtíč mamonu, ale o to viac ho mal po ideologickej moci z pozície synteticky vynútenej stability na báze sociálneho minima).
Na konci svojho príbehu obhajoby inovácie neexistujúceho sociálneho a demokratického étosu sa pán Zala zahral na veštca a kultivovane predvída, že ku žiadnej inej kultivácii nedôjde, lebo tá skutočná sociálnodemokratická a progresívna ľavicová politika je možná iba jedna. To tvrdí aj napriek tomu, že sám bol v niekoľkých stranách s rôznymi názvami, ktoré sa formálne hlásili k sociálnej aj demokratickej autenticite a napriek tomu mnohí na Slovensku by si ako autentickú alternatívu zvolili socialistickú demokraciu (demokraciu socialistického centralizmu vyplývajúcu z vedúcej úlohy jednej ideologickej štátostrany).
Som osobne presvedčený, zrejme na rozdiel od pána Zalu, že aj Európa smeruje k inej ako „autentickej“ socialistickej nevyváženosti, ale princípu globálnej rovnováhy a globálnej udržateľnosti (slovíčkom globálny nemyslím ani tak celosvetový ako celostný).
Lošonci