Pred pár rokmi na blízkom a strednom východe vypukla tzv. Arabská jar. Väčšina krajín tejto časti sveta nemá a nikdy nemala demokratickú tradíciu. Občianske protesty s heslami plnými demokracie a slobody vyvrcholili vznikom a rozšírením veľmi militantných kvázi-náboženských hnutí a naoko politických hnutí a strán. Nasledovné voľby vyniesli na vrchol moci či ku konfliktu s mocou tieto organizované skupiny túžiace po prevzatí moci. Ale nie podľa príkladu demokratických európskych režimov, lež na obraz autokratických totalitných režimov Emirátov, Saudov a Katarskej naftovej kliky.
Opakuje sa skoro rovnaký scenár ako v minulosti v juhovýchodnej Ázii. Imperiálne a koloniálne rozdelenie sveta za pomoci bábkových režimov.
Ale dnes je to ďaleko bližšie Európe a tiež je tu už legendárny „boj“ o vplyv nad kontinentálnym územím severnej Afriky, ktorý má už desiatky tisícročnú tradíciu. Hanibalovi sa nepodarilo podrobiť si Rím, ale za to Rím zrovnal so Zemou Kartágo. Arabským veľmožom stredoveku sa podarilo obnoviť európsku vzdelanostnú tradíciu, ale za to v strachu z islamizácie sme vyčistili od neho Európu a vyvraždili ich veriacich na Iberskom poloostrove. Turecká rozpínavosť s menej osvieteným programom stroskotala už na technickej a technologickej zaostalosti za Európou (znova prinesenou Arabmi) a tak po koketovaní s európskymi aristokratickými mocnými sa podarilo rozložiť Osmanskú slabnúcu nemocnú mocnosť.
Ale zdá sa, že ako mor, nás porazí vlastná stratégia nerešpektovania rozumu, nerešpektovania pravidiel a nerešpektovania moci. Anarchia/chaos tzv. spoločenský nie je rovnaký ako prírodný, ktorý dokáže s istou mierou pravdepodobnosti identifikovať a riešiť tzv. teória chaosu, lebo to je chaos zdanlivý, podobne ako sú v elementárnom svete sily krátkeho a dlhého dosahu.
Sociálny chaos ktorý sa začína v Európe ukazovať však nie je prirodzený. Má svoje korene v boji o politickú moc podobne ako na už spomínanom blízkom a strednom východe. Tu po kapitalistickom novoveku už nemôže mať náboženský charakter. To je však horšie ako by mal. Lebo tieto spoločenské pohyby nemajú ideový charakter, len mocenský. Dnes si pripomíname vznik tzv. Slovenského štátu. Rovnaký charakter uchopenia moci mal aj nemecký nacizmus a Taliansky fašizmus. Ich jednotiacou ideou je len uchopenie a udržanie moci silou s prvotným prísľubom pokoja a poriadku, samozrejme na úkor aj tej jednoduchej občianskej slobody a vyhubenie čo i len myšlienky na demokraciu bez akýchkoľvek prívlastkov podľa antického ideového vzoru.
Kto týmto extrémistom ako sme ich nazvali, pomáha? My všetci, či lepšie tí všetci, ktorí si demokraciu vykladajú ako neustály boj o moc v prospech nich samých či im podobných a tí všetci ktorí majú pocit, že ich sloboda na všetko a voči všetkým je bezmedzná a dokonca opodstatnená.
Lošonci