Vrcholoví športovci sú ľudia obdarený talentom a trpezlivosťou pre opakovaný/denný tvrdý tréning. Mnohí z nich sú kvôli tomu aj bohatí, lebo tlupa prizerajúcich je ochotná svoje skromné prostriedky venovať pohľadu na ich umenie.
Ale tradičné športy nie sú trvalo tak napínavé a pútavé, aby udržali absolútnu pozornosť divákov a preto ich ďalším pútačom je pestrá reklama. Práve ona a obchodný úspech reklamovaných produktov a služieb sú zdrojom „rozprávkových“ príjmov mnohých vrcholových športovcov. Zo športu sa tak stal BIZNIS. Ale často je jeho výsledkom otupenie zmyslov a teda aj mysle príjemcov oných produktov a služieb, lebo im ponúka pravý opak toho, čo pre svoj prospech a bohatstvo musia učiniť úspešní športovci. Tréning, odriekanie, námaha, životospráva, bolesť i opojenie zo schopnosti prekonať fyzické aj psychické „hranice“, ktoré by bez tohto cirkusu v kolotoči každodenného tréningu neboli dosiahnuteľné.
Dnes je šport presiaknutý vedou, či lepšie povedané vedou vytvorenými metódami a prostriedkami pre maximalizáciu výkonu a vytvorenia „železnej“ odolnosti voči zaťaženiu i stresu, potrebných pre víťazstvá. Ale úspech sa dostavuje aj bez nich, pri tej správnej súhre „osudu“ nadania a životnej nutnosti preukazovania vôľových a fyzických vlastností ako kedysi v dávnoveku ľudstva, pre svoje prežitie. Preto sa čas od času objaví bežec či bežkyňa na stredných a dlhých tratiach (spravidla z chudobných Afrických krajín) a s ľahkosťou gazely víťazia nad atlétmi, ktorým k úspechu roky dopomáha veda a tréning (niekedy aj nedovolené podporné prostriedky – doping). Teda rovnaké efekty ale nerovnaké motívy a prostriedky tiež odlišné lež s rovnakými účinkami. Čo majú oba postupy spoločné? Tvrdú „prácu“ či inak športovo povedané, opakovaný pravidelný a metodicky vedený tréning.
Posledné storočie histórie ľudstva ukazuje čím ďalej väčší rozpor medzi potrebou a spotrebou, rovnako aj medzi talentom, priemernosťou a podpriemerom.
V športe sa stáva, že netalentovaní rodičia v egoistickej snahe negovať svoje neschopnosti na schopnosť svojich detí, ich nútia k športu bez ich ochoty a talentu. Ich rodičovskou vidinou je úspech čo sami nemali, schopnosť čo sami nedosiahli a v neposlednom rade bohatstvo, ktoré je vždy príjemné. Často sa ani len nezamyslia nad cenou tohto počínania. Nemyslím cenu v peňažnom vyjadrení, ale cenu následkov pre svoje deti.
Málo talentu sa dá do istej miery dohnať nárastom námahy/práce a energie pre dosiahnutie vyššej športovej zručnosti (v muzike to je oveľa ťažšie či nemožné, lebo človeku čo nemá hudobný sluch „nepadne do ruky“ žiadny nástroj a nepomôže ani extrémny nárast tréningových hodín).
Vo veciach lásky sa občas hovorí, že keby sme boli všetci rovnakí tak evolučne vzniknutý spôsob výberu partnera a logicky aj vznik potomstva by bol mŕtvy už v niekoľkých generáciách a vymretie druhu sa tak stane reálnym.
Niekedy mi tak pripadá naša snaha o nivelizáciu vzdelávania, práve bez ohľadu na našu rôznosť a teda aj rôznu schopnosť adaptovať akékoľvek množstvo a kvalitu vzdelávacích podnetov a aktivít. Jednoduchšie povedané, podobne ako fyzické schopnosti/neschopnosti limitované fyziologickými danosťami každého jedinca, sú limitované aj mentálne schopnosti či neschopnosti. Inak a veľmi laicky povedané aj mozog je do istej miery sval a opakovaný tréning a vysoké požiadavky na jeho rast sú limitované jeho štruktúrou a možnosťami (aj v tomto sme nerovnakí). Keď sa nám logicky nepodarilo nastaviť letku kvality vzdelávania vysoko, lebo málokto preskočil. Tak sme latku postupne znižovali, až ju preskočil skoro každý. Ale má taký skok do výšky zmysel? Nik by sa naň nedíval ako divák, nik by do takého športu nedal ani korunu v reklame a priamej podpore. Samozrejme by to časom odradilo od ochoty „skákať“ absolútnu väčšinu populácie. Tým najtalentovanejším by svalová hmota chradla a asi rýchlo by si našli inú zábavku. Tým menej talentovaným by svalová hmota nenarástla a stratili by chuť skákať keby sa nezlepšovali (u mozgu totiž nerozhoduje objem).
Presne toto sa podľa mňa deje s populácii dnešných generácií mladých ľudí v oblasti vzdelávania, čo prináša všade prítomný deficit kvalitatívnej saturácie spoločenských potrieb (chýbajú nám ľudia od profesie murára až po lekára) a individuálne sklamania a traumy. V plnej nahote to ukazujú aj všakovaké fámy a zaručené možnosti šírené ľuďmi, neschopnými inteligentnej analýzy reálnosti či nemožnosti dôvery umne podsúvanej informácie. Pri skoku do výšky by sa nič nestalo keby tento šport zmizol v prepadlisku pamäte ľudstva. Ako však vieme, človek je schopný v pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle „čohokoľvek“. Už sme vyhladili na tejto Zemi veľa živočíšnych a rastlinných druhov a možno by bolo spravodlivé od prírody nám to vrátiť. Ale pretože máme najväčší mozog ku veľkosti tela a sme evolučným výtvorom prírody, bola by to škoda. Preto by bolo lepšie, keby sme začali opäť pracovať na tom, že budeme rozvíjať pestrosť talentov a schopností budúcich populácií, že nebudú ako my, ale budú schopní behu na dlhú trať a nebudú robiť všetko preto aby prekážky na dráhe podliezali, ale prekonávali primeranými skokmi.
Societa/spoločnosť je pre človeka odvekým prostriedkom lepšieho prekonávania prekážok. „Tlupa“ v ktorej sme je rôznorodá, niektorým treba pomáhať a niektorých aj brzdiť, tak aby čo najviac ľudí z tlupy (spoločenstva) preplávalo do budúcnosti. Väčšina ľudí vie, že Eden nás už nečaká a preto každá budúcnosť bude potrebovať dobre pripravené a pestré spoločenstvo ľudí, bezstarostná budúcnosť neexistuje. Každé veľké ľudské spoločenstvo, ktoré začalo mať ten dojem, že dosiahlo svojho Raja na úkor pekla otroctva iných, nakoniec podľahlo pokroku ktorý „ktosi“ nazval, „krok vpred a dva späť“ a dá sa teda charakterizovať len ako pokrok v čase, nech nulu na jeho osi nastavíme kdekoľvek.
Lošonci