Kedysi, už je to dosť dávno, keď som staval dom a občas som tam mal takých ktorí sa dali oslovovať „majster“ tak sa viackrát stalo, že ich výsledok práce sa nedal nazvať ani výsledkom učňovského začiatočníka. Dovolím si odcitovať takéhoto majstra, keď som po príchode chcel prevziať prácu a popisoval som videné: „…veď ten komín čo ste ťahal je kónický a to ešte odspodu nahor. To nič domáci, to zrovná malta.“
U mňa skončil on i jeho kumpáni. Zvyknutý študovať som nakúpil knižiek a čo sa dalo som sa naučil a potom skoro všetko realizoval sám. Veľa práce, veľa času – áno ale výsledok nie len, že bol môj ale ani sa zaň nemusia hanbiť tí ktorí tam dnes žijú. Pocit, že človek niečo vytvorí je nenahraditeľný a úžasný. Nebola to moje vízia, ale bol som ochotný a schopný ju zdieľať a prijať.
Tento možno osobný a dlhší úvod má slúžiť k tomu aby som sa pokúsil niektorým vysvetliť, že takýto prístup je nutný k úspechu aj v iných aktivitách/činnostiach.
Slovenská politika už konečne potrebuje stavať a nie len búrať. Bohužiaľ od roku 1989 sa tu len búra, staré mýty, staré politické figúrky ale ostávajú staré „osvedčené šablóny“ – zbúrať komín nie je ľahké ale keď sa nedobre postavený omietne veľkou hrúbkou malty tak to nie je ani vidieť, že je zle postavený, ale neťahá akoby mal – nehodnotia sa totiž estetické ale funkčné parametre.
Kto chce stavať v politike, musí veľa študovať, veľa premýšľať a zdieľať či vytvoriť jej víziu. Takto to vyzerá ako fráza, ale vytvárať vízie pre iných je to najťažšie čo poznám (osobná vízia podľa osobných priorít je veľmi jednoduchá, ale vízia pre spoločenstvo ľudí, kde je skoro každý iný ale majú jednu spoločnú ideu, „lepšie žiť“ aj keď aj to je pre každého iné zlepšenie).
Nestačí teda sčítať čo nechceme, presne naopak, prácne skladať to čo väčšine spoločnosti bude prospešné. To je potreba skoro bádateľsky hľadať, lebo to nie je o osobných pocitoch ale o osobných príbehoch aj to najmä iných. Najmä tých čo nie sú ochotní zapredať aj svoju dušu diablovi mamonu a moci.
Napoleon Buonaparte, chudobný Korzičan mal víziu, osobnú aj spoločenskú ktoré „postavil do jednej lajny“. Nasadil život, veľa riskoval aby takto stotožnenú víziu moci seba aj Francie, slávy seba aj Francie a bohatstva seba aj Francie postavil na známej šablóne všetkých ktorí sú popisovaní v knižkách histórie, teda silou ktorou iných pripravil o slobodu, moc, bohatstvo. Len jeden z príkladov čo sa dialo celú známu históriu ľudstva.
Ale už začala doba, kedy lup je len veľmi krátkodobou náplasťou na víziu blahobytu lupiča. Lebo už tisícročia olupujeme najmä prírodu a tá čoraz viac chudobnie a chradne. Nie, že by časom nenašla svoju cestu obrany a našej porážky. Príklad? Sucho nikdy nesvedčalo bujnosti vegetácie, ale príroda vo svojej evolučnej múdrosti našla obranné mechanizmy zachovania svojej tunajšej kardinálnej úlohy, totiž zachovania života. Zmizol na púšti, polopúšti a stepi život? NIE. Len je iný ako by si predstavoval človek. Plný bodcov a bodliakov a vody v neznámych hlbočinách a tvorov čo nám naháňajú strach.
TEDA TO ČO DNES JE UŽ TREBA JE MÚDRA VÍZIA STAVANIA Z MÁLA (teda efektívne) S VYSOKOU MIEROU VYUŽITIA DISPONIBILNÝCH ZDROJOV a BEZ KORISTENIA U INÝCH A NA INÝCH.
Koľkí to vedia ešte neviem, ale ja som schopný a ochotný sa pridať len k takejto múdrej vízii stavby pre prijateľnú a udržateľnú budúcnosť.
Peter Ponický Lošonci