V rozhovore Parlamentných listov s JUDr. Drgoncom (bývalým účelovým komunistom) to vo svojich odpovediach svojsky konštatuje. Jeho slová o „čaputovaní ústavy“ a „šialenej blbosti“ k vyjadreniu ÚS SR sú len obrazom tohto účelového rozkladu spoločenských vzťahov. Jeho odpoveď na to čo má urobiť asi 600000 koncesionárov o vypísanie referenda o skrátení volebného obdobia súčasnej vlády, je: „Už jedine keby vzali kosy a iné nástroje a urobili vzburu … Upratovačky na ústavnom súde už vedia, akú blbosť urobili svojím rozhodnutím sudcovia na ústavnom súde.“
Zmieňovaní politici proti ktorých vláde sa konali na Slovensku svojho času státisícové demonštrácie si mysleli, že našli metódu ako to vrátiť politickej garnitúre vzniklej po riadnych voľbách, ktorá zmietla ich vládu. Demonštrácie s dôkazmi svojej legitimity obrazovým a zvukovým záznamom sa nedajú odtajiť ani spochybniť. Ale zbieranie podpisov do archu papiera s textom ktorý je okorenený generovanými emóciami, korupciou/odmenou za podpis, podpisom tých čo vôbec nerozumejú o čo ide, je iste ťažko preukázateľné (na rozdiel od volieb s prípadným medzinárodným dohľadom). To ani nehovorím o tom, že až na referendum o vstupe do EU, kde väčšina predpokladala, že keď tam budeme – budeme sa už mať len ako prasce v žite (dobre, lebo oni sa na nás budú skladať), všetky boli neplatné pre mizernú účasť ľudu (zámerne som použil tento výraz, lebo dnes sa mnohí oháňajú formalizmom, že demokracia je vláda ľudu).
Keď Británia v čase veľkej krízy spojenej s možnou inváziou hitlerovského Nemecka riešila ako zmeniť aktuálnu nepriazeň a strach „ľudu“ a neschopnosť politikov naplňovať legitímne očakávania svojej obrany, tak nevolali ani politici ani občania po referende, ale žiadali zodpovednosť politikov, teda tých ktorých za to platili, aby vyriešili situáciu v prospech krajiny a jej obyvateľov.
Stalo sa, dovtedajší vládcovia pochopili, že situáciu napriek konzervatívnej väčšine nedokážu riešiť (dokonca navrhovali dohodu s Nemeckom), ktorú by ale neprijal „ľud“, tak vedome odstúpili moc svojmu nenávidenému kolegovi, Winstonovi Churchillovi, ktorý ako jeden z mála ich politického zamerania bol vždy proti takejto dohode a sám už dlhé mesiace brojil za obranu vlasti všetkými prostriedkami. Ako všetci vieme, dokázal to a Británia ani nepadla a bola jedným z legitímnych víťazov obrovskej vojny proti civilizácii a civilizovanosti (2. svetová vojna). Ponúkal totiž svojim spoluobčanom im prijateľnú budúcnosť, bez pokory ale s obeťami.
Položme si otázku, tí ktorí u nás navrhovali svoju predpokladanú legitimizáciu prevzatia moci a návrat do minulosti – ponúkajú budúcnosť bez korupcie, bez politických súručenstiev spojených s kriminálnym podsvetím a právo bez spravodlivosti? NIE.
Opakovaným motívom starej tzv. ľavice bolo a je ovládnutie štátu a tým pádom ovládnutie „ľudu“, lebo až do krajnosti zbyrokratizovaný štát vstupuje do každodenného života každého občana bez možnosti jeho obrany (keď majú svojich ľudí všade), dokonca odnímajú mu legálnu možnosť obrany, lebo zákony a pravidlá ktoré sú formálne platné, táto administratívna zložka fungovania spoločnosti (úradníci), nemusia akceptovať kvôli „bratskej“ spolupatričnosti zachovania postavenia a moci (takto fungoval komunizmus, fašizmus i nacizmus). Takto funguje mafia (pokrvné spoločenstvo krvavých vládcov).
Spoločenská zmluva je aj mimo Ústavu nepísanou konvenciou občanov o spôsobe fungovania služieb krajiny v ktorej žijú. Z historických faktov minulosti je dostatočne známe, že takýmto spôsobom dochádza k rozkladu spoločenských vzťahov a rýchlemu spoločenskému úpadku (nekontrolovateľnému a neodvratnému).
Moja záverečná otázka občanom tejto krajiny znie,
„chcete v krajine kde viac ako 90% občanov vlastní svoje bývanie, kde je udržateľná zamestnanosť a relatívne nízka nezamestnanosť, kde ľudia pendlujú cez hranice, lebo majú na dovolenky v zahraničí či doma“ za cenu ktorou za to platíme v podobe zdevastovanej prírody, zdevastovaných vzťahov, neschopnosti regulovať vlastné nezávislé ekonomické a sociálne postavenie bez spoločenstva iných krajín, „ZAVIESŤ ĎALŠIU NESTABILITU DO AJ TAK ROZBEHNUTEJ KRÍZY UDRŽATEĽNOSTI V EKOLOGICKÝCH A EKONOMICKÝCH SÚVISLOSTIACH tzv. ZÁPADNÉHO SVETA?“
Peter Ponický Lošonci