Časť – 3.
Staré šablóny na nový svet nefungujú, keď všetci sľubujú iba blázni sa radujú …
Môj veľmi dobrý priateľ ma požiadal aby tento cyklus mal viac pokračovaní a bol podrobnejší. Bohužiaľ mu nevyhoviem, lebo ma psychicky unavuje stav, kedy uvažujete ako čo najvýstižnejšie podať popis skutkového stavu a historické paralely a výsledkom v spoločnosti je skôr anarchistický chaos ako racionálne usporiadanie.
Preto tento cyklus dnes ukončím a v budúcnosti budem skôr reagovať na okamžité podnety ako na meditovanie o budúcnosti, ktorú si väčšina ľudí zrejme predstavuje ako Eden (Raj), ale opak je pravdou a dnes je už len otázkou ako rýchlo nastanú zmeny s ktorými sa väčšina ľudstva nebude schopná telesne a zrejme aj mentálne vyrovnať.
Opakovane som konštatoval, že nová ľavica nemôže svoje politické fungovanie založiť na akcentovaní sociálnej nerovnosti. Objektívne sú k tomu dva dôvody.
Už dnes nemožno nazvať ľavicovým človeka čo sa oháňa verbálnou podporou elektro-mobility či emisných povoleniek v ich terajšej podobe. Dnes akcelerované procesy časom urobia z ropných magnátov schudobnených majiteľov púštnych pozemkov, ale nedokážu potrebné – zastavenie a dokonca ani zmiernenie blížiacej sa ekologickej katastrofy (čo potvrdzuje aj včerajšie komuniké Ekologického panelu OSN k zmenám klímy na Zemi). Prvé účelové efekty, prezieravým dávno jasné, sa už dostavujú. Extrémny rast cien elektrickej energie spolu so zanedbateľným vplyvom na životné prostredie. Lebo nefunguje ono zaužívané zjednodušenie, ktoré virtuálne velí, zastav čo najviac škodí. Ale ako som písal v úvode, Svet/príroda je komplexný systém množstva menších systémov a v nich jednotlivých entít a jedna nevratná zmena môže znamenať zmenu celého systému v novej/inej komplexnosti. Ten kto túži po návrate bývalej prosperity nemôže byť ľavicovým, lebo odsudzuje človeka na pozorovateľa zmien, ktoré ešte viac zvyšujú všetky nerovnováhy, teda aj sociálnu.
Iste nie je jednoduché oznamovať (odvaha sa považovala za jeden zo znakov progresivity rozumu a teda aj doteraz proklamovaného ľavičiarstva), že zajtra bude horšie ako dnes. Bude bolieť oznámená aj neoznámená budúcnosť. Ale pripraveným bude iste umožnené lepšie (rýchlejšie) sa vysporiadať so zmenami ktoré sú nevyhnutné pre nastolenie novej/inej rovnováhy. Dovolím si možno extrémny príklad zo súčasnej proklamatívnej reality prosperity. Kto má veľa peňazí, investuje do neobvyklých projektov. Napríklad postaví ešte vyšší mrakodrap, naštartuje tzv. vesmírnu turistiku, alebo zasype pieskom časť mora aby postavil rezidenčnú „city“ pre multimilionárov a bohatých turistov. Ale keď stúpnu hladiny morí a oceánov o pol metra, všetko bude zrazu pod vodou. Keď sa zmení golfský prúd, dnes rekreačné oblasti sa stanú rumoviskami bývalej ľudskej neuváženosti a prímorské krajiny sa stanú menšími. Priestor kozmu je životu nebezpečný/neprívetivý a tak aj neperspektívny pre kolonizáciu a čas pozemských zmien s možnosťami človeka preniknúť do hlbokého vesmíru, nezrovnateľný. A čo sa stane s mrakodrapom, keď príde zemetrasenie a povedzme spojené s geologickými procesmi, napríklad erupciou viacerých sopiek. Ostanú trosky a preživší budú hľadať svoju spásu skôr pod zemou ako na nej, ani na dlhodobí život hlboko pod hladinou morí a oceánov nie sme pripravený.
Takže kedy príde na Slovensku (možno aj na Svete) čas pre novú ľavicu? Na Slovensku možno nikdy v zrkadlení času ktorý máme k dispozícii pred nevratnými zmenami a vo svete zrejme nie dosť zavčasu, aby to bolo skôr ako všetci precitnú do reality, ktorá sa bude veľmi podobať tej ekologickej (búrlivej, nestabilnej a vymierajúcej). Boj o úrodnú zem, boj o vodu, vyvražďovanie v mene udržateľnej veľkosti populácií, návrat k prírode až do tej miery, že budeme tam kde sme začali, teda na roveň s inými dnes považovanými za primitívne druhy, alebo …
Peter Ponický Lošonci