Kedysi, keď som bol ešte mladší boli všelijaké „slávne“ či „oslavné“ dni. Väčšina ľudí vtedy ako dnes vítala predovšetkým to čo ja už dnes vítam každý deň, slobodu rozhodnutia čo s dňom. Sloboda voľby je skutočnou všeobecnou hodnotou, lebo to nie je dar ani od Boha ani od štátu či jeho vodcov. Je to buď prirodzený inštinkt, ak to nie je u živého tvora všetko výsledkom mentálnych procesov ako u ľudí, ale oboje je výsledkom dlhého sledu pokusov a samozrejme aj omylov vývoja. Preto je možné vôľu po slobode považovať za základné právo.
Prirodzené právo na slobodu človeka hraničí s prirodzeným právom na slobodu každého účastníka predstavenia zvaného život (neobmedzujúc to na právo tvora ktorý ho tak nazval). Je to začiatok konfliktu, alebo začiatok spolužitia?
Ja mám v statuse svojej facebookovej stránky napísanú charakteristiku, „mysliaci humanoid“ zámerne, lebo slovíčko človek sa v nás už natoľko udomácnilo, že mu prikladáme väčší význam ako v skutočnosti má. Tým sa vyčleňujeme akoby sme boli výnimoční? Necítili sa „vládcovia“ permu, triasu, jury či kriedy (pred 350 až 65 miliónmi rokov) rovnako? K zákonom (spoločenským kategorizovaným pravidlám) sme sa dopracovali tiež vývojom, ale už nie geologickým či biologickým, ale mentálnym.
V tzv. moderných či civilizovaných štátoch je „zákonník“ samozrejmou súčasťou života, lebo žijeme natoľko pokope, že konflikty sú častejšie aj krutejšie ako u relatívne voľne v prírode žijúcich tvorov, ktorým to koniec koncov „vysvetľujeme“ rovnako ako ľuďom čo nie sú ochotní rešpektovať naše pravidlá – postavíme ploty a múry a tak zabránime inštinktívnej slobode v konaní. Je teda oslava „Ústavy“ (ako sústavy základných / stavebných pravidiel spoločenstva ohradeného už dnes pomyselnou hranicou) skutočne tak významným počinom aby sme to formulovali ako „nadpis“ dňa pracovného voľna? Je to tak vzácny a zvláštny akt, aby sme si ho pripomínali ako výnimočný (ak sme medzitým zabudli na tie staršie)? Mať v Európe ústavu, či súbor základných ľudských práv a organizáciu ľudského spoločenstva pod spoločnou vlajkou už nie je nič výnimočné od Francúzskej revolúcie a to už je viac ako 200 rokov. Je to oslava ľudí čo ju podľa iných vzorov tvorili? To už by bol anachronizmus. Je to pripomienka politikov („otcov vlasti“) čo to v našich podmienkach iniciovali? To tiež nie, lebo na tých by sme dnes radšej zabudli.
Nie je teda na čase zabudnúť na formalizmus slávnostných heroizmov a keď sa všetci tak tešíme na voľno z práce, nazvať takýto deň voľna oslavou slobody, rozhodnutia čo s časom ktorý má každý pre sám seba?
Peter Ponický