NAJHORŠIE DEDIČSTVO …

Už viac ako 30 rokov sme súčasťou sveta liberálnej demokracie a predsa podliehame starým besnotám a stále je najväčším spoločenským problémom spravodlivosť.

My si zločinné dedičstvo nesieme z dávnej i nedávnej minulosti skrze seba, svoje deti a spôsob stranného/straníckeho premýšľania … A ono dedičstvo je:

• KRESŤANSTVO – virtuálna viera v Božiu spravodlivosť (Boh – vládca Všehomíra čo nedohliadol až na Slovensko …),
• ĽUDÁCTVO – slovenský klérofašistický nacionalizmus ako medzistupeň našej besnoty, nebol ani celkom fašistickým elitárstvom, ktoré s vierou nemalo nič spoločné a dalo sa spojovať s túžbou po moci starého Ríma, ale ani s nacionálnym socializmom (nacizmom) odmietajúcim židovsko/krasťanského Boha a typickým spoločenským nihilizmom,
• KOMUNIZMUS – virtuálna viera v individuálnu či nanajvýš komunitnú spravodlivosť („ja a naši ľudia“ – vytvorila sa stranná/skorumpovaná spoločnosť …).

Nezačnem kvôli koreňom našej besnoty od Ábela a Kaina, ale omnoho neskôr v čase veľkej vojny a sociálnych revolt proti biede a proti bohatstvu. Naša situácia (Slovensko) bola totiž do veľkej miery podobná tej Ruskej. Tam mali vlastného cára, ale aj veľmi pomaly sa prebúdzajúci tzv. kapitalizmus založený na priemyselnej produkcii, majetkovo prepojený predovšetkým s vtedajšími „veľkými“ ekonomickými hráčmi (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, USA).

Nevoľníctvo zrušené najmä v dôsledku ekonomického tlaku nízkej produktivity, zvyšujúcej sa potreby pracovných síl pre priemysel (v Uhorsku Jozefom II/1785 a Rusku Alexandrom II/1861) bez vlastníctva primerane úrodnej pôdy a vazalstva voči dedičným „pánom“ bolo východiskovým bodom zostávajúcej zaostalosti väčšiny populácie. U nás toto rabstvo bolo posilnené našou povahou slúžiť „cudzím pánom“ za materiálne aj nemateriálne výhody (často virtuálnou príslušnosťou k „lepšej spoločnosti“).

V Rusku malá skupina tzv. profesionálnych revolucionárov využila príležitosť zmeniť svoje postavenie skrze prísľubu zmeny postavenia väčšiny chudákov v krajine a s podporou Nemeckej politiky rozvratu v prospech svojej vojnovej stratégie (ukážkovou reflexiou takejto politiky bol Brestlitevský mier z 3.3.1918 s ktorého obsahom nesúhlasil ani vtedajší vedúci Ruskej delegácie Lev Trockij, lež Lenin nástojil na jeho podpise v podobe ako bol navrhnutý nemeckým generálnym štábom, teda kapitulácie Ruska a pomerne rozsiahlych územných strát). Lenin si zrejme najviac uvedomoval odveký omyl vojvodcov, že ten kto akýmkoľvek spôsobom ovládol vládu a hlavné mesto je aj faktickým vládcom krajiny. Pokiaľ by to aj platilo pre malé krajiny, tak pre obrovskú krajinu typu Ruska to neplatí (na tom stroskotal Napoleon aj Hitler). Lenin vedel, že v jeho rukách je len veľmi malá časť krajiny a dobrovoľne sa zbavil časti obsadenej vonkajším nepriateľom, aby mohol bojovať s nepriateľom vnútorným (občianska vojna). Práve metódy a prostriedky krutovlády nastolenej boľševikmi pre ovládnutie Ruska znamenali akýsi návrat samoderžavia s neobmedzenou mocou nad životom a smrťou každého neprivilegovaného jednotlivca aj skupiny. Fyzickú osobu nahradila osoba inštitucionalizovaná, boľševická strana a jej „všemocný“ administrátor – vodca (Lenin, Stalin, Chruščev, Brežnev).

Bohužiaľ to prvé čo sa spoločensky/politicky prejavilo v oboch prípadoch bol hrubý nacionalizmus. V prípade Slovenska zakorenený vo feudálne fungujúcej dualistickej monarchii Rakúsko-Uhorska a živený predovšetkým malou skupinou žiarlivých nemajetných intelektuálov bez doslova stredovekej stavovskej príslušnosti a vplyvu. V Rusku ako dôsledok občianskej vojny a zahraničnej pomoci bielej/buržoáznej kontrarevolúcii a veľmi zlého odhadu možnosti vývozu revolúcie do Západnej Európy, najmä Nemecka. Takýto spoločensko/politický pohyb na Slovensku, zrejme mnohých českých politikov Československej vysokej politiky prekvapil, lebo lektorsky predpokladali istú relevanciu spolupatričnosti (učitelia tento pocit nevďačnosti veľmi dobre poznajú) z titulu pozdvihnutia spoločenskej, politickej, ekonomickej i kultúrnej úrovne slovenských komunít v Československu dovtedy skôr lokálnych (po pôvodných stoliciach, Gemer, Spiš, Liptov, Novohrad, Prešporok, …).

Nacionalizmus, pre niekoho extrémne národovectvo ale prináša ako nás poučuje história, pokrivenú (strannú/nerovnoprávnu/nerovnosprávnu) predstavu fungovania spoločnosti. V tom bola pokračovateľom politického zneužitia až barbarskej kresťanizácie v rannom stredoveku Európy, pre uchopenie či udržanie moci. Rovnako ako ideová aj praktická realizácia komunizmu (socializmu) v rýchlo sa spriemyseľňujúcom novoveku s obrovským a rýchlym nárastom novej anonymizovanej sociálnej (spoločenskej) skupiny námedzných pracovníkov (robotníkov), ktorí sa stali rovnakou kategóriou masového (najskôr lokálneho a neskôr globálneho) trhu ako výrobky ktoré vyrábali.

Bohužiaľ pre človeka ako tvora, osobné aj spoločenské tragédie minulých desaťročí dokazujú, že robotníci boli použití rovnako ako výrobky masovej spotreby (po použití zlikvidovať…). Podobne ako staro/stredoveký vládcovia pri získaní moci ju legalizovali tzv. z vôle bohov/Boha (bohom/mi vyvolený a pomazaný…), tak tí komunistický ju legalizovali vôľou robotníckej triedy, pričom strana bola nástrojom jej diktatúry. Neskôr po uchopení a upevnení moci všetci deklarovali svoju moc z vôle ľudu, lebo po „prečistení od nepriateľov revolúcie a pracujúceho ľudu“ ostala údajne robotnícka spoločnosť (alebo ak chceme zamestnanecká), lebo nebolo vlastníkov výrobných prostriedkov mimo štát (a štát bola strana), teda už tento obrat im umožňoval zaštiťovať sa mocou „z vôle ľudu“.

Ak to zhustím do jednej vety, tak je možné použiť vecnú paralelu, MOC OPRÁŇOVALI vôľou vyššej idey inštitucionalizovanej cirkvou/stranou a LEGALOZOVALI vôľou znásilnenej poddanskej ľudskej masy. Nacizmus si zvolil vlastného boha – VODCU (Hitlera) a nihilizmus časti nemeckej spoločnosti po nadiktovanom Versaileskom mieri bez faktickej kapitulácie a očakávanej dohody s víťaznými mocnosťami Veľkej vojny (po nás potopa, teraz alebo nikdy, na koniec histórie naša 1000 ročná Ríša, …).

Na toto margo uvediem niekoľko citácií, ktoré to objasňujú:

• ruský filozof Boris Pavlovič Vyšeslavcev napísal: „V totalitarizme človek nepatrí sebe samému, ale strane, industrializácii, päťročniciam. Odcudzenie ktoré Marx sľuboval zlikvidovať, bolo dovedené do krajnosti.“
• Eduard Stanislavovič Radzinskij (Stalinov životopisec) citujúc zo zachovaných diktátorových poznámok ku scenáru filmu Prísaha, na konci 40. rokov: „Prísaha musí byť patetický film, kde Lenin bude biblickým Jánom Krstiteľom a Stalin Mesiášom.“
• v roku 1948 časopis Literaturnaja gazeta uverejnil zdrvujúcu kritiku istej časti sovietskych spisovateľov, výňatok: „Autori zastierajú obrovský revolučný význam geniálneho filozofického objavu Marxa a Engelsa a tak neprejavujú DOSTATOČNÚ STRANÍCKOSŤ, upadajú do pochlebovania buržoáznym filozofom, objektivizmu apod.“
• sovietsky socialistický Chlestakov – Trofim Davidovič Lysenko – nevzdelaný akademik a hrobár sovietskej genetiky bránil svoje fantazmagórie voči svojim odporcom napríklad, 2. septembra 1947 vo svojom článku v novinách Pravda takto: „Protivlastenecké činy pod zástavou vedeckej kritiky.“ Na zasadnutí ÚV strany (KSSZ) vo februári 1964 na seba upozornil nasledovne: „Odhalili sme všeobecný zákon života biologických druhov a jeho praktickým efektom je zvýšenie obsahu tuku v mlieku.“ V sovietskom encyklopedickom slovníku z roku 1990 sa uvádza: „Lysenkov akademický monopol bol sprevádzaný zničením vedeckých škôl, odsúdením vedcov a spôsobil veľkú škodu sovietskej genetike a biológii ako celku.“
• pri pokuse o akademický popis nacizmu ako politického náboženstva si požičali inžiniersky pojem – spoločenská „transformácia“. Podľa slov jedného nacistického reportéra zo 4. apríla 1937, ktorý toto hnutie prirovnáva ku cirkevnému boju čo vyžaduje od svojich stúpencov naprosté podrobenie svedomia a odovzdanie duše. Toto politické náboženstvo malo byť svetským svetovým názorom/svetonázorom. Vznikal tak „cirkevštát“ s vlastnými kultami, dogmatikou a obradmi v očakávaní tisícročnej ríše. Táto nová cirkev zavádzala isté úpravy základných hodnôt (akoby do kameňa vytesané dogmy), „Všetko čo slúži k ochrane národa, je morálne správne“. Aleluja bolo nahradené výkrikmi Heil (na západnej Ukrajine a hlavne v Kyjeve úplne bežné).
• na začiatku októbra 1938, Hitler predniesol prejav na konferencii o nemeckej kultúre v rámci týždenného zjazdu strany: „Kultúrny vývoj ľudu pripomína vývoj Mliečnej dráhy. Medzi množstvom vyblednuvších hviezd žiari niekoľko sĺnk. Všetky slnká a planéty sú ale z rovnakého materiálu a všetky sa riadia rovnakými zákonmi. Všetko kultúrne snaženie ľudu musí byť nielen smerované k naplneniu jediného poslania, ale toto poslanie je nutné sledovať jednomyseľne. Národný socializmus je vysoko premysleným prístupom k realite na základe najvyšších vedeckých poznatkov a ich duchovného vyjadrenia. Otvorili sme srdce ľudu tomuto učeniu, národný socializmus je predovšetkým ľudovým hnutím, ľudovou a politickou filozofiou. Pozdejšie bude vhodné tieto metódy začleniť do nášho dedičstva.“
• na stretnutí vodcu Hitlera s kancelárom Schusniggom pred anexiou/pripojením Rakúska, bol ich rozhovor celkom nediplomatický. Mimo to, že nemecký vodca na rakúskeho kancelára neustále kričal, zaznela aj táto veta: „Mám historické poslanie a ja ho splním, lebo ma k nemu vyvolila prozreteľnosť …“.
• po „uchopení moci“ si víťazní národní socialisti okamžite začali vybavovať účty so svojimi politickými protivníkmi a židmi. Vypuklo aktivistické násilie, členovia SA a SS vláčili svoje obete na uzatvorené miesta (svoje kasárne, pivovary, vodárenské veže, putiky, …). Drážďanský filozof Viktor Klemperr si zapísal do denníka“ „Som pod znateľne väčším tlakom ako za vojny a po prvýkrát v živote pociťujem nezmieriteľnú nenávisť voči kolektívu jednej skupiny, čo za vojny nebolo“. Zahraničný novinár a vydavateľ britských konzervatívnych novín „Spectator“, sir Evelyn Wrench (ktorý Nemecko často navštevoval a poznal ho), napísal: „S antisemitizmom som sa stretol už predtým vo východnej Európe, ale myslel som, že prenasledovanie z rasových dôvodov patrí do doby minulej. Doteraz mu holdovali polocivilizované národy, ale rozhodne nie Nemecko, ktoré som poznal. Akoby som bol znova v stredoveku s jeho rasovou neznášanlivosťou a perzekúciami. Toto nebolo násilie lúzy, ktorého som bol svedkom pri vypuknutí vojny v Paríži v roku 1914. Toto bola vládou riadená a vládou ponúkaná nenávisť.“
• perzekúcia sa nevyhla ani akademickej sfére a preto už v roku 1933 sa z odhadovaného počtu asi 800 židovských akademikov v Nemecku, odsťahovalo najmä do USA asi 200, medzi nimi 20 laureátov Nobelovej ceny (aj Albert Einstein). Začala sa presadzovať priemernosť, lebo táto „arizácia“ vytvárala miesta, ktoré mohli zaplniť ambiciózni nežidovský Nemci (tento procesom som aj v tomto storočí osobne zažil a skúsil, hoc nie z rasových dôvodov na slovenskej akademickej pôde, ale s podobnými pohnútkami ambicióznych bývalých komunistov a prisluhovačov ŠTB na ponovembrovej/novej univerzitnej inštitúcii). Ako to povedal Max Planck Otto Hahnovi, ktorý navrhoval zorganizovať masový akademický protest: „Ak dnes povstane 30 profesorov a bude protestovať proti vládnym opatreniam, do zajtra tu bude 150 ľudí vyhlasovať svoju vernosť vodcovi, len aby dostali ich miesta.“

Áno priemernosť a podpriemernosť víťazí aj dnes. V uplynulých troch desaťročiach sa nám ju podarilo legalizovať formálnym vzdelaním. Školstvo a veda prestali byť selektívnym sitom schopnosti/tvorivosti a umu. Pandémia „covidu“ a vojna na Ukrajine odhalila nesmiernu slaboduchosť súčasných populácií a tiež stratu dôvery vo všetko štandardné (miestami aj oprávnenú, skúsenostnú).

Priemysel uviazol v poloautomatizovanej prevádzkovej potrebe operátorov podávačov, čo tiež nevyžaduje tvorivé nadanie ani schopnosti a vývojové oddelenia poväčšine zahraničných megakoncernov sústreďujú tieto kapacity v materských krajinách vlastníkov a s medzinárodným osadenstvom. Spriemyselnenie služieb predpokladá ich medzinárodnú koncentráciu s dislokáciou malých/národných centier.

Toto je ekonomické a sociálne dedičstvo z ktorého musí ľudstvo vystúpiť ak chce existenciu založenú na pozitivite jednoduchého biologického/prírodného šťastia v harmónii s prostredím ktorého sme súčasťou.

Sme malé spoločenstvo, ale keď sa nebudeme deliť na nácie a rasy, môžeme spolu s inými tohto stavu dosiahnuť a zabudnúť na besnoty od Kaina, od Boha, od Vodcov a egocentrických politických Strán…

Peter Ponický Lošonci