(Inak je to proces zodpovedajúci krčmovej kritike futbalových fanúšikov, čo nikdy nekopli do lopty a teda nevedia posúdiť hru ani pripravenosť hráčov a taktiku hry zostavenú trénerom.)
Takéto počínanie je iba túžbou po vlastnej seba-prezentácii typu showbiznisu – byť videný. Stať sa miláčikom médií, manipulovať s ľuďmi, lebo len „môj – náš“ názor a pohľad na vec je ten správny. Spolu s víziou slobody pred viac ako tridsiatimi rokmi a nepochopením istej zotrvačnosti pri politických zmenách spojených s demokratickými procesmi sa opakovane objavujú domnelí Mesiáši, ale na rozdiel od tých historických bez ochoty vlastnej obety ale s jasným cieľom „ukrižovať“ politického súpera.
Objektom kritiky je čokoľvek čo vecne či emocionálne zdvíha vášne fanúšikov politiky, čo nepochopili že to nie je hra na vášne ani výhry niektorých. Už oddávna sa politickí jastraby spoliehajú na tzv. mlčiacu väčšinu plebs, za ktorých sa už v staroveku rozhodli hovoriť patricijský „mudrlanti“. Naši domnelí senátori vyrástli z tých boľševických či klerikálnych (komunistická a katolícka podoba vlastnej štátnosti v 20. storočí). Z dvoch skupín zdanlivo stojacich pred polstoročím na opačných stranách barikády viery. Ale rovnako ako v starodávnej minulosti, kňazi viery často príliš nešpecifikujú svojich bohov, podstatné je, že im dávajú moc viery a modelovania plebsu ochotného uveriť v kráľovstvo nebeské akéhokoľvek Boha. Pre ideovú nadradenosť všadeprítomného Boha sa cítia byť neomylnými a preto nech sa deje v spoločnosti čokoľvek (krízy pandemické, vojenské, vládne, akademické, …), tak sú pripravení ako nositelia viery ponúkať heslá a frázy viery v lepšiu budúcnosť bez akéhokoľvek dôkazu (veď tisícročia kňazi viery argumentovali, že o dôkazoch božej prozreteľnosti sa neuvažuje, lebo je podriadená božej vôli a nie rozumu). Aj svoju očistu riešia ako v minulých tisícročiach. Označení/poznačení „kňazi“ prestanú byť viditeľný a všetci sa snažia ukazovať nové tváre „čistých“ kňazov starej viery. Už reformácia ukázala, že noví sú ako starí, len ešte nemajú poznačenú povesť, keď dovtedy sami nepredávali odpustky. Teda, že vinníkmi nie sú individuálni kňazi/politici, ale cirkvi/politické strany a ich základy viery predpisy/stanovy (to všetko je ale len dielom ľudí). Rovnako dnes ako v minulosti je príslušnosť k inštitucionalizovanej viere skrze účelové a ekonomicky cielené začlenenie sa (česť výnimkám, alebo aj také sú) sprievodným javom pochopenia „výhodnosti“ členstva v sekte. Čím je väčšia, tým je vplyvnejšia!
Mesiášske predtuchy božej im sprostredkovanej prozreteľnosti, vrcholní príslušníci týchto siekt, vytiahnu na svetlo sveta vždy vo vypätých situáciách na hrane stresu, aby priliali benzín do ohňa, nech vzbĺknu vášne a oni ako nositelia svetla, nikdy nezhoreli na tlejúcej hranici verejnej mienky. Ale nie len to, novým príbehom chcú „spáliť“ svoje minulé príbehy, aby nevynorili sa v zlej chvíli. Samozrejme, že tam nepatria úplne všetci a existujú aj výnimky ako všade. Nebolo by zlé, veď ak majú niečo za sebou a už riešili iné krízové situácie, nech navrhnú pozitívne riešenia, (skúsenosti sú vždy vítané). Má to však háčik, novodobé elity viery (najmä tej politickej) ignorujú situáciu dovtedy kým verejná mienka občianskych stád, nezačína poťahovať vodcovského barana, lebo ich domnelá demokratická voľba nefunguje. Ona nefunguje logicky, lebo ich voľba zväčša nebola rozumová, ale emocionálna – hnaná túžbou po zmene nehybného stáda, plného zhnitých a páchnucich pozostatkov z minulosti. Stádo sa chce mať lepšie a predpokladá, že to príde samo zmenou ktorú podporili (chce aby už nemuseli čuchať puch minulých smradov a hniloba aby zmizla). Ale dá sa odniesť hovno na lopate, bez toho aby sa rozostúpilo stádo (a aj tak ešte chvíľu bude smrad keď už lajna niet)? Dá sa odstrániť pach hniloby bez odstránenia zbytku mrciny, ktorá dlho nehybne ležala na zemi a hnila? Len zázrak môže naplniť takéto stádové očakávania, lebo pri tom vystupovaní sa hygienickej službe je nutné im uvoľniť miesto a na ten čas sa potlačiť (uskromniť).
Ak nie je ochota postaviť si zrkadlo pred seba (a je jedno či na strane občana a či politickej strany) a vždy sa aspoň na chvíľočku doň pozrieť (vidieť cestu späť), potom nemôže existovať reálny obraz skutočnosti. Naše ľudské vedomie nahráva virtualite – spomeňme si na svoje sny (dobré či tie špatné), preto život bez reflexie je virtuálnou realitou, v ktorej sa nedajú predvídať všetky možné stavy a javy. Ale potom ani seba-dokonalejší procesor/procesory a mnoho pamäte, nevyriešia spletité situácie navodené bez spätnej väzby. Po politickej zmene na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, utopisti slobody začali veriť v jej „svätiace“ účinky a utopisti komunizmu v svätú „rovnosť“ komunity.
Prepojenie neoliberálov s neomarxistami bolo hlavným účelovým prúdom vo vytváraní novej viery. Vytvorila sa politická kompilácia náboženských fundamentalistov viery v absolútnu (taká môže byť len Božia/božská) slobodu a absolútne pravdy („každý môže hlásať svoju pravdu“).
Ale náboženstvá k udržaniu svojej viery v predkladanej podobe, potrebujú diabla, antikrista. A tak z pravej strany sektárskej politiky čítame neprestajne ako Rusko je tou krajinou pekiel a Putin diabolským jej vládcom. Hoc nositelia slobodnej viery vo vládu sveta (USA) už zlikvidovali antikrista (Bin Ládin) sami v viere svojej správnej cesty, vypustili džina z fľaše a džihád zachvátil časť Afrického sveta. Prispeli sme z postu pätolizačského sluhu k ďalšej sekte tzv. progresívnej viery globsekáčov, mladých čo perspektívu svoju vidia v podnietení väčšej sily. A tak tu máme samých politických hráčov viery:
Do tohto spektra viery chýba jedna, viera v záchranu prírody a ľudstva v nej. Chcel by som veriť v jej vznik a úspech, lebo ona jediná musí byť odkázaná na reflexiu minulosti (zrkadlo) a návrhy čo nie sú slepými cestami. Pritom zo svojej podstaty musí v sebe zahrňovať všetky existenciálne zložky života (bez prírody a jej pestrosti/biodiverzity totiž žiadna dlhá budúcnosť neexistuje). Spoločným znakom súčasných pseudo-politikov a vierozvestných politických strán a hnutí aj na Slovensku, je charakteristika ich stredovekej pápežskej morálky (ja som morálny lebo moje postavenie a zvolenie ma takým učinili).
Ale morálka má staršie korene ako náboženské sekty, čo svoju morálku presadzovali amorálne. Preto nepotrebujeme v politike moralistov, ale ľudí čo majú svoje vlastnosti zdedené a vytvorené, nechcú nikoho presviedčať, že sú svätí, ale budú činiť tak aby splnili bez vytáčok čo sľubovali a zachovali si pri tom v tejto práci čistý štít! Čo odkázať novodobým normalizátorom bez škrupúľ a noriem zakotvených v obyčajnej morálke? NECHCEME NORMALIZÁTOROV.
CHCEME NORMY v podobe zákonov, čo budú postihovať všetkých vinníkov a chceme normotvorcov, ktorí ich bez vedľajších úmyslov napíšu a zavedú do života. Aby už skončili neduhy deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď bolo prednejším zaviesť tzv. slobodný model spoločnosti aj za cenu straty slobody (ekonomickej, informačnej, znalostnej). Aby sa spoločnosť nedelila na vládcov a ovládaných, ale radcov a duchovne slobodných schopných a ochotných uplatnenia dobrých rád. Aby skončilo divadlo v ktorom na javisku moci vystupujú politické marionety a oligarchickí bábkoherci ťahajúci za ich ovládacie šnúrky a aby obecenstvo nebolo len masou s otvorenou „pusou“ od údivu takéhoto politického kusu/pokusu a vkusu.
Peter Ponický Lošonci (napísané v málo odlišnej podobe 26.4.2021)