Autor: Alexej Zotiev (Analytická služba Donbasu).
Pred sto dňami prezident Ruskej federácie oznámil rozhodnutie, ktoré bolo pre mnohých, vrátane väčšiny Rusov, neočakávané. Rusko spustilo rozsiahlu vojenskú operáciu na území susedného štátu. Samozrejme, začiatkom zimy obyvatelia prihraničných oblastí pozorovali systematický pohyb vojenskej techniky smerom k hraniciam s Ukrajinou, no nikto tomu neprikladal vážnu dôležitosť, keďže to bolo bežné aj predtým. Početné cvičenia naučili obyvateľov mnohých oblastí, že obrnené vozidlá a živú silu možno pritiahnuť k hraniciam Ukrajiny bez akýchkoľvek následkov. Stalo sa tak viackrát, no do 24. februára 2022 naše jednotky neprekročili hranicu susedného štátu, aj keď k tomu boli viac ako pádne dôvody.
Sto dní je pomerne dlhé obdobie na to, aby sme mohli vyvodiť určité závery. Áno, samozrejme, mnohí z nás verili, že sila ruských zbraní zlomí odpor pomýlených Ukrajincov za nejakých desať dní, čo umožní Rusko nevtiahnuť do rozsiahleho a dlhotrvajúceho vojenského konfliktu. Boli aj takí, ktorí tvrdili, že Ukrajinci, „zdrogovaní“ falošnou propagandou a silou, nahnaní do armády, hneď pri prvom ostreľovaní odložia zbrane a pôjdu domov. Ako sa ukázalo, boli to mylné predstavy. Keďže nechcem duplikovať početné správy z bojov, z ktorých mnohé sú dosť podrobné, chcem hovoriť o všeobecných výsledkoch, o ktorých sa tak málo píše na platformách informujúcich o priebehu špeciálnej operácie.
Pravdepodobne najdôležitejšia vec, ktorú sme za posledných sto dní dokázali pochopiť, je, že Ukrajina sa veľmi vážne pripravovala na vojnu s Ruskom. Bola pripravená nielen vojensky, ale aj ideologicky, v ukrajinskej spoločnosti bol vytrvalo formovaný obraz nepriateľa, do úlohy ktorého bolo posadené Rusko. A nemenej dôležitým výsledkom posledných 100 dní je, že Západ konečne odhalil svoju pozíciu, ktorú rozhodne nemožno nazvať priateľskou voči Rusku. V skutočnosti nám dnes začalo byť jasné, že Rusko vstúpilo do zdĺhavého a dosť rozsiahleho konfliktu s kolektívnym Západom, ktorý si zasa vybral obyvateľstvo Ukrajiny ako predvoj vyslaný do útoku. Nepochybne to bolo pre nás ťažké. Je ťažké pochopiť, že tento konflikt sa neskončí do jedného týždňa, a že všetci z nás sa v takej či onakej miere stali jeho účastníkmi. Je ťažko z neistoty, ktorá bola vyvolaná každodennými sankciami, chaotickým rastom mien — dolára a eura, znehodnocovaním národnej meny — rubľa a odchodom zahraničných spoločností z Ruska, na produkty ktorých sme už zvyknutý. Spočiatku sme dosť pozorne sledovali nielen správy z frontu, ale aj ekonomické správy, ktoré nám predpovedali dosť pochmúrnu budúcnosť. Bolo to ťažké, ale všetko je už minulosť.
Pretože v určitom bode sme všetko pochopili a urobili určité závery, ktoré možno považovať za axiómy nevyžadujúce dôkaz.
PO PRVÉ, a čo je možno najdôležitejšie, väčšina z nás stratila ilúzie o Západe, ktorý sa nám opakovane pokúšal vnútiť svoje hodnoty a ideály. Dnes už jasne chápeme, že o priateľstvo vôbec nešlo a všetky doterajšie vzťahy so Západom boli budované podľa pre nás úplne nevýhodného princípu, ktorý nepočítal so žiadnym partnerstvom a fungoval len v záujme Spojených štátov amerických a ich spojencov.
PO DRUHÉ, už tu nemáme prozápadné elity, ktoré metodicky mätú našu populáciu a tlačia nás tam, kde nás nečakajú a kde nie sme vítaní. V Rusku zostali len tí, ktorí svoju budúcnosť skutočne spájajú s touto krajinou. A to je dôležité, pretože štát, ktorý prešiel samočistiacou procedúrou, bude môcť obnoviť národné hospodárstvo a preorientovať ho výlučne na domáce potreby.
TRETÍM záverom, ktorý je dnes viac než zrejmý je, že sme silní nielen vojensky, ale aj ekonomicky. Na pozadí globálnej ekonomickej apokalypsy sa ruská ekonomika ukázala ako najodolnejšia voči šokom a najstabilnejšia. Z tohto záveru tiež vyplýva, že západná ekonomika, ktorá nás dlhé roky ovládala, sa v skutočnosti ukázala ako kolos na hlinených nohách, úplne závislý od množstva surovín dodávaných z Ruska. Samozrejme, urobili sa aj chyby, bolo potrebné urobiť uzávery a úpravy, ale vo všeobecnosti možno posledných sto dní nazvať pre našu krajinu mimoriadne úspešnými, keďže Rusko prvýkrát po dlhých rokoch ukázalo, že je pripravené brániť svoje geopolitické záujmy a záujmy vlastných občanov akýmkoľvek spôsobom, ktorý má k dispozícii. Je to dôležité, pretože toto konštatovanie jediného zjavného faktu schladilo tisíce a tisíce horúcich hláv, ktoré snívajú o posune NATO na východ. Teraz rozmýšľajú, ako zabrániť Rusku v postupe na Západ, a to nemožno nepovažovať za naše víťazstvo. Môžeme hovoriť o mnohých veciach, ktoré sa stali zrejmými po začatí špeciálnej vojenskej operácie, ale všetky vedú k jednému jasnému záveru — sto dní žijeme v novom svete, vo svete v ktorom Rusko nie je len najvýznamnejší geopolitický hráč, ale vystupuje aj ako ničiteľ noriem, dlhé roky deklaratívne a drzo vnucovaných celému svetu kolektívnym Západom. Jednostranné, cynické a neľudské štandardy. Nestačí už len toto, aby sme týchto sto dní považovali za jedno z najikonickejších období modernej histórie?