(Keď sme sa ako štát snažili stoj čo stoj dostať do spolku bohatých, videli sme len pár tzv. prosperujúcich krajín.)
Väčšina nechcela počuť, že Grécko, Portugalsko, Španielsko hoc krajiny s bohatou históriou boli aj v tom čase chudobnými.
Nerovnováha, nespravodlivosť, chudoba národov nie je dôsledkom činov jednotlivcov zvnútra či zvonka.
Nikdy žiadne spoločenstvo ako celok nebolo lenivé, hlúpe, neprispôsobivé apod. Nie je to ani údel a vyššia moc čo určuje bohatstvo národov a ak sú na ucelenom a hranicami opásanom teritóriu, tak aj krajín.
Je to moc a bezmoc. Nik nie je bezmocným, kým sa sám nerozhodne takým stať. Naši mocní sa chceli pochváliť úspechom a opitý svojou maličkou mocou sa chceli priblížiť väčšej moci. Ale zabudli, že hoc takýto sedia pri stole „veľkých“ môžu byť neustále hladný hoc iný hodujú (odporúčam prečítať si knihu Yanisa Varufakisa – Dospeláci v miestnosti).
Vstupom postkomunistických krajín do EU sme vstrekli do jej žíl nový život, prázdny trh, po spotrebe neukojení občania, lacnú pracovnú silu a ovládnutie hospodárstva (toto nedovolil Putin v Rusku a preto je terčom do ktorého sa strieľa z každej pozície). Eufória spotreby pre spotrebu a nie potrebu skončila a expanzné možnosti sú nulové. Preto v roku 2008 začala vnútorná expanzia v rámci spoločenstva, podmaňovanie si slabších, kupovaním si odpustkov za fondy, ktoré nemôžu byť efektívne v krajinách s obrovskou mierou korupcie, kultúra ktorej sa tu pestovala desiatky rokov. Príklad Nemecka ukazuje, že rovnaké postavenie nemajú a nebudú mať ľudia podľa príslušnosti k národu ale podľa príslušnosti k sociálnej skupine.
Teraz zasiahla „Corona“, čo zasiahne za rok za dva (toto som konštatoval na začiatku epidemickej krízy a dávno pred vojnou na Ukrajine, keď som tento príspevok pôvodne napísal)? Frekvencia a intenzita problémov sa nerovnováhou medzi bohatstvom a chudobou budú len zväčšovať. Vstupom medzi „jadro“ podľa Fica sme nevstúpili medzi elitu, ale odstrihli sme sa aj od vnútorných hospodárskych ochranných mechanizmov v regulácii finančného trhu. Dnes sme vďaka servilným hlupákom aj typu menovaného odkázaní na moc z Berlína, Paríža a Bruselu. Predsa musíme niekam patriť?
Toto je rečnícka otázka mnohých ktorí čakajú, že sa IM to oplatí, lebo byť v blízkosti mocných??? prináša aj „nedojedené zbytky pre pokorných“. Ale nepatríme sem? Sme tu už dosť dlho na to aby sme sa naučili s tým žiť. Stačí sa na to pozerať tak ako napríklad Amazonské spoločenstvá prírodných ľudí, ktorí nežijú pre bohatstvo a moc. Sú zrastený s prostredím kde žijú a každý tvor a rastlina sú pre nich súčasťou kolobehu života a preto nikoho oň nepripravia z iných ako existenčných dôvodov.
Preto sme a budeme ľudia žijúci v Európe a keď to takto nebudú chápať Nemci, Francúzi, Taliani, Holanďania atď., zatiaľ tu nebude Európa ničím iným ako starovekým názvom časti subkontinentu (Euroázie). Európania zatiaľ neexistujú, sú len národy a štáty združené do spoločenstva, ktoré ani po desiatkach rokov nenašlo svoju tvár, lebo hľadala nový kontinent na starých základoch (Ameriku bolo treba kolonizovať, vytvoriť tak Babilon Európanov a dať mu spoločný jazyk aby sa stvorila ríša – ale každá ríša raz skončí a z veľkého ostrova sa stane rovnako ako z malého len ostrov obývaný aj ľuďmi).
Peter Ponický Lošonci