(Napísané pred 2 rokmi na mojom FB statuse.)
Rovnako ako mýtus čo vytvorili ľudia pozorovaním života, popisujúc ho ako boj dobra so zlom, je zmenou ktorá znamená inú/novú rovnováhu. Väčšina ľudí sa neuveriteľne bojí smrti, ale to je len skrátenie popisu skutočných obáv, obáv z umierania ako bolesti, strádania a zmeny všetkého dovtedy poznaného a videného.
„Životodarné“ slnko/hviezda preto aby mohla „horieť“ potrebuje palivo (vodík) a horením vzniká celá plejáda elementárnych prvkov Univerza (aj ťažkých a veľmi ťažkých) a tak sprievodným znakom vzniku životodarnej aj smrtiacej energie je extrémne zvyšovanie hmotnosti hviezdy a logicky aj gravitácia tohto telesa až do jeho zničenia/premeny pohltením okolitého za vzniku „ničoty“/čiernej diery alebo rozptýlením hmoty do obrovského priestoru. Tento „diabolský“ proces premeny je však zákonitým krokom nastolenia novej rovnováhy (inej tej predchádzajúcej).
Spoločenské zmeny sú človekom regulované nerovnováhy. Nie len preto, že človek je výtvorom evolúcie, zmien generovaných prostredím (teda aj usporiadaním a štruktúrou v makrosvete blízkeho vesmíru) je v postavení „podmnožiny“ ktorej je maličkou súčasťou. Bohužiaľ človek sa neriadi prirodzenosťou fyzikálnych pravidiel vygenerovaných evolúciou a svojim časovým obmedzením. To je jeho diabol v „nekonečných“ procesoch prirodzených zmien k nastoleniu rovnováhy. Jeho sebeckosť ho dostala tak ďaleko, že napodobuje výtvory vzniklé z racionality potreby v súlade s potrebou rovnováhy. Túto ale prekračuje tým, že sa snaží byť ako „božské“ Slnko a zväčšuje čo malo byť malé z podstaty obnovenia rovnováhy s okolím. Jeho dielo sa však časom rúca, lebo sa vymyká rovnováhe ktorej časová konštanta je miliónkrát väčšia. Vesmír/príroda je z technického pohľadu veľmi komplexný a lokálne nedeterministický otvorený systém (zjednodušene povedané „všetko so všetkým súvisí“).
IBA NAJMÚDREJŠÍ Z ĽUDÍ POCHOPILI princíp tejto komplexnosti a ukazovali ostatným ľuďom ako ťažké je dôjsť k vytúženej rovnováhe a súčasne po jej dosiahnutí ako jednoduchý je to stav. Jeho komplexnosť a funkčnosť je daná primeranosťou spotreby a výdaja energie.
Ľudstvo dnes ako už mnohokrát v minulosti vytvára spoločenstvá ktoré sa vymykajú rovnováhe a tak aj udržateľnosti na úrovni prirodzenej potreby a spotreby. To, že príroda nastolí ďalšiu úroveň (časovo obmedzenej rovnováhy s inou časovou konštantou tej našej) je nesporné. Ale báť sa „smrti“ je pozde až keď začnú „predsmrtné“ kŕče, lebo to znamená, že proces už začal a prebieha!
Necháme mocných tohto Sveta, aby tento predsmrtný kŕč urýchľovali, alebo budeme hľadať terapiu rovnováhy, ktorá nám umožní ešte užívať si „Raja“ v relatívnej prázdnote mrazivého a temného Univerza. Uvedomíme si už, že naša časová konštanta nikdy nedosiahne tej univerzálnej (vesmírnej)? A keby aj, na jej konci je nový/iný začiatok. Ale ten si už nikto a nič z dnes známeho neužije …
Peter Ponický Lošonci