(Napísané pred dvomi rokmi, 12.08.2020)
Tí čo sa pohoršujú už pri kladení si takejto otázky, nemá zmysel si ju nie len klásť, ale ani o niečom takom premýšľať. Takýto ľudia zaspali niekde v minulom storočí a azda ešte skôr hoc vtedy nežili. Zaspali pri poučkách ktoré už dávno neplatili, ale bolo pohodlné sa neučiť a skúmať, lebo to znamenalo kľud a pokoj, až do chvíle keď zistili, že iní ľudia nespia a dívajú sa vpred.
Ostatní, kde diverzita názorov je veľmi rozdielna si zväčša privlastnili len prvé pojednanie vlastností liberalizmu a charakteristiky podsúvanej právnikmi, že sloboda je stav keď je všetko povolené čo nie je výslovne zakázané (samozrejme z úrovne ktorú si privlastnili ako neomylní zástupcovia spoločnosti ba dokonca jej pilier). Logicky sme sa dopracovali k spoločnosti, kde najvyššou métou je bezohľadnosť (lebo zisk nebýva ohľaduplný). Ale čo s tou časťou ľudstva, ktorá neprijala tzv. Západné Status Quo?
Pretože v súťaži s „nami“ chceli prežiť pretransformovali svoje systémy riadené z jedného centra na kapitalizmus ku ktorému speje ten náš svet s obrovskou koncentráciou kapitálu aj hospodárskej moci, ale s volenými zástupcami ktorých si tento oligarchický kapitál financuje ako svojich zástupcov na úrovni štátu. Rozdiel je len v tom, že voľby selektujú formálnych zástupcov politickej moci a proces ich kúpy prebieha tajne. Pričom v štátoch typu Ruska a Číny sa títo zástupcovia verejne prihlásia vstupom do politického zoskupenia k tomuto účelu vytvoreného (napríklad Komunistická strana Číny).
Ekonomická efektivita oboch systémov je v tejto chvíli zrovnateľná, hoc pevnejšie zväzky ľudí s kapitálom sú na strane ideologických väzieb, lebo zisk láka len pokiaľ rastie a nezaväzuje nič viac ako podvedomie chamtivosti (úspešnosti podľa ich slovníka). Teda ich spoločnými znakom je KONCENTRÁCIA KAPITÁLU a skrze ekonomickej moci privlastnenie si moci politickej hoc nie identickou cestou. Rozdiel však je v súdržnosti ľudí ktorých koncentráciu vygenerovala koncentrácia kapitálu. Na strane štátneho kapitalizmu je to ideologická väzba, ľudí ktorí sa dobrovoľne (často však nie nezištne) prihlásili apriori k ideológii a sekundárne k moci.
U liberálneho kapitalizmu je jediné pojítko, koncentrácia kapitálu za účelom koncentrácie zisku. V prvom prípade, keď sa začnú strácať zisky dôjde i k personálnym stratám, lebo mizne jediná jednotiaca línia. V druhom prípade ľudí drží pohromade silný a trvalý jednotiaci element moci (napr. v Číne ktorá má obrovské historické skúsenosti so striedaním bohatstva a chudoby ale bez striedania typu mocenských štruktúr). Otázka znie, čo je lepšie?
Odpoveď je už v prvej otázke a prvej odpovedi, keďže medzi týmito dvomi svetmi vlastne niet podstatnejšieho rozdielu, nemá zmysel si medzi nimi vyberať. Oba totiž zásadným spôsobom vyvolávajú nie len sociálnu nerovnováhu ale i tú z hľadiska budúcnosti dôležitejšiu, nerovnováhu súžitia s prírodou. Je teda budúcnosť?
Iste, ale nie v očakávaní na tých ktorý majú pocit pánov Zeme a tvorstva. Keď si to zoberieme historicky, tak všetko vo vesmíre je striedaním stability rovnováhy s nestabilitou nerovnováhy, ktorá však smeruje k nastoleniu inej rovnováhy. Tieto procesy sa opakujú a ich časová konštanta pre ľudský život je vlastne nekonečná.
Životný cyklus ľudstva je iný (podstatne kratší) ako životný cyklus slnečnej sústavy. Preto aj striedanie rovnováhy s nerovnováhou musí byť kratšie. Potom jedinou relevantnou otázkou zostáva, koľko času nám zostáva na nastolenie tej našej životnej rovnováhy a aká by mohla byť dlhá …
Peter Ponický Lošonci