Napísané pred 3 rokmi, 18.08.2019
Mnoho je tých čo sú prekvapení keď sa dozvedia, že som spokojný penzista a ešte viac tých, ktorí nerozumejú mojej odpovedi na otázku: „A čo robíš?“ Moja odpoveď je veľmi jednoduchá a stručná: „Čítam, píšem a premýšľam (meditujem)“. Napriek tejto jednoduchosti je tiež väčšinovo nepochopená.
Dnes ráno som mal pocit, že sa pokúsim rovnako jednoducho otázku zodpovedať, aj keď viem že chápajúcich nebude väčšina. Väčšina ľudí vedie svoje kroky životom účelovo s nejakým cieľom/zámerom. Väčšinou sú to ciele materiálne či s materiálnom spojené, skrze postavenie či formálne vzdelanie. Som výnimočný v tom, že moju cestu životom v tejto etape nevedie nejaký zámer? Nie.
Mám „len“ ten najvyšší možný zámer. V histórii sa často objavuje slovo popisujúce tento proces ako osvietenstvo či jej výsledok ako osvietený. V Budhistickej tradícii sa nazýva cestou k Nirváne. Poznanie a sebapoznanie je ten najzložitejší a zároveň ten najjednoduchší ľudský zámer aký existuje. Ja som mal to šťastie, že už nemusím proces k osvietenstvu absolvovať ako budhistickí mnísi, žobraním. Môj kláštor je moja chalúpka. Mojou fyzickou aktivitou rovnako ako v týchto kláštoroch je zachovanie udržateľnosti svojho bytia v ňom a efektívnej možnosti onej cesty k vyšším métam poznania.
Robím to kvôli iným, kvôli ľudstvu? NIE. Toto človek, keď to dokázal, vždy robil kvôli sebe (sebectvo), kvôli svojmu osvieteniu, nirváne. Niektorí mali svojich „učedníkov“, mnohí umreli nepoznaní, ale verím šťastní. A možno si dovolím na záver konštatovanie v ľudskej histórii vyslovené nekonečne mnoho krát a nekonečne mnoho krát nenaplnené. Kedy bude ľudstvo lepšie a nájde svoj vysnený Raj? KEĎ KAŽDÝ ZAČNE OD SEBA v čomkoľvek čo činí.
Byť múdrejší je predsa tá najvznešenejšia sebeckosť ktorá existuje …
Peter Ponický Lošonci