https://www.voltairenet.org/article218395.html| PARÍŽ| 15. novembra 2022
Kto chce poznať históriu ukrajinských „integrálnych nacionalistov“, (neonacistov) musí hľadať už v čase prvej svetovej vojny, potom tej druhej, studenej vojny a pokračovať dnes na súčasnej Ukrajine. Mnoho dokumentov bolo zničených a súčasná Ukrajina pod trestom odňatia slobody zakazuje čo i len spomenúť ich zločiny. Faktom zostáva, že títo ľudia zmasakrovali najmenej štyri milióny svojich krajanov a vymysleli si architektúru konečného riešenia – teda vraždy miliónov ľudí z dôvodu ich skutočnej alebo predpokladanej príslušnosti k židovskej alebo cigánskej komunite v Európe.
Na samom začiatku tohto príbehu, teda pred prvou svetovou vojnou, bola Ukrajina veľkou rovinou, ktorá bola vždy medzi nemeckým a ruským vplyvom. V tom čase to nebol nezávislý štát, ale provincia cárskej ríše. Obývali ho Nemci, Bulhari, Gréci, Poliaci, Rumaniáni, Rusi, Česi, Tatári a veľmi veľká židovská menšina údajne pochádzala zo starovekého chazarského ľudu.
Mladý básnik Dmytro Dontsov bol fascinovaný avantgardnými umeleckými hnutiami a veril, že tie pomôžu jeho krajine uniknúť zo sociálnej zaostalosti. Keďže cárska ríša bola od smrti Kataríny Veľkej málo progresívna, zatiaľ čo Nemecká ríša bola vedeckým centrom Západu, Dontsov si vybral Berlín pred Moskvou.
Keď vypukla Veľká vojna, stal sa agentom nemeckej tajnej služby. Emigroval do Švajčiarska, kde v mene svojich majstrov vydával Bulletin národností Ruska, v ktorom vyzýval na povstanie sa etnických menšín proti cárskej ríši s cieľom dosiahnuť jej porážku. Tento model si vybrali západné tajné služby na zorganizovanie „Fóra slobodných národov Ruska“ toto leto v Prahe. [1]
Doncovovi priatelia podporovali ruskú revolúciu, ale on zostal pronemecký. V anarchii, ktorá nasledovala, bola Ukrajina de facto rozdelená tromi rôznymi režimami: nacionalistami Symona Petliuru (ktorí sa presadili v oblasti, ktorú dnes drží Zelenského administratíva), anarchistami Nestora Machna (ktorí sa organizovali v Novorosssii, krajine, ktorú vyvinul princ Potemkin a ktorá nikdy nepoznala poddanstvo), a boľševici (najmä na Donbase). Vojnový pokrik Petliurových nasledovníkov bol „Smrť Židom a boľševikom“. Dopustili sa mnohých vražedných pogromov. Dmytro Dontsov sa vrátil na Ukrajinu pred nemeckou porážkou a stal sa chránencom Symona Petliura. Krátko sa zúčastnil na parížskej mierovej konferencii, ale z nejakého neznámeho dôvodu nezostal vo svojej delegácii. Na Ukrajine pomohol Petliurovi spojiť sa s Poľskom a rozdrviť anarchistov a boľševikov. Po obsadení Kyjeva boľševikmi, Petliura a Dontsov rokovali o Varšavskej zmluve (22. apríla 1920): poľská armáda sa zaviazala zatlačiť boľševikov a oslobodiť Ukrajinu výmenou za Galíciu a Volyň. Táto ich nová vojna bola fiaskom.
Na posilnenie svojej strany Petliura tajne rokoval so zakladateľom židovských práporov v britskej armáde („Židovská légia„) a potom správcom Svetovej sionistickej organizácie (WZO) Vladimírom Jabotinským. V septembri 1921 sa títo dvaja muži dohodli, že sa zjednotia proti boľševikom výmenou za Petliurov záväzok zakázať svojim vojakom pokračovať v pogromoch. Židovská légia sa mala stať „židovským žandárstvom„. Napriek úsiliu sa však Petliurovi nepodarilo upokojiť svoje jednotky najmä preto, že jeho blízky spolupracovník Dontsov stále podporoval masaker Židov. Keď bola dohoda odhalená, Svetová sionistická organizácia sa vzbúrila proti režimu Petliura. 17. januára 1923 WZO zriadila komisiu na vyšetrovanie Jabotinského aktivít, ten odmietol prísť a vysvetliť svoje postoje a jednanie a odstúpil zo svojej pozície. Petliura utiekol do Poľska a potom do Francúzska, kde ho zavraždil židovský anarchista z Besarábie (teraz Podnestersko).
„Patent“ na výraz „integrálny nacionalizmus“ si dodnes nárokujú Dontovovi nasledovníci, ktorí po páde Tretej ríše dôsledne dbajú na vyvrátenie spojovania ich hnutia s nacizmom, ktorým sa vo Svete nie bezdôvodne charakterizujú. Podľa Dontova je „ukrajinský nacionalizmus“ charakterizovaný: „potvrdením vôle žiť, mocou, expanziou“ (podporuje „Právo silných rás organizovať národy a národy na posilnenie existujúcej kultúry a civilizácie“) a „túžba bojovať a uvedomenie si jeho krajnosti“ (chváli „tvorivé násilie iniciatívnej menšiny“). Jeho vlastnosti sú: „fanatizmus“ a „nemorálnosť„.
Dontsov sa obrátil chrbtom k svojej minulosti, stal sa bezpodmienečným obdivovateľom Führera Adolfa Hitlera. Jeho nasledovníci založili v roku 1929 Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) okolo plukovníka Jevhena Konovaletsa. Konovalets nazval Doncova „duchovným diktátorom mládeže Galície“. Medzi Dontsovom a iným intelektuálom však vznikol spor ktorého príčinou bol jeho extrémizmus, ktorý viedol k „vojne“ proti všetkým, ale Konovalets bol nakoniec zavraždený. OUN (financovaná nemeckou tajnou službou) sa potom rozdelila na dve časti. „Integrálni nacionalisti“ si pre seba vyhradili OUN-B, pomenovaný po Doncovovom obľúbenom učeníkovi Stepanovi Banderovi. V roku 1934 Bandera zorganizoval ako člen nacistickej tajnej služby a šéf OUN-B atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackiho. Od roku 1939 boli členovia OUN-B, ktorí tvorili vojenskú organizáciu UPA, vycvičení v Nemecku nemeckou armádou a potom ešte aj ich japonskými spojencami. Stepan Bandera ponúkol Dmytrovi Dontsovovi, aby sa stal vodcom ich organizácie, ale intelektuál odmietol a radšej hral úlohu vodcu ako operačného veliteľa.
„Integrálni nacionalisti“ obdivovali nemeckú inváziu do Poľska aj napriek dohode so sovietmi. Ako poukázal bývalý americký štátny tajomník (minister zahraničných vecí) Henry Kissinger, ktorý nemohol byť upodozrievaný z prosovietizmu, nešlo o otázku ZSSR, ktorý anektoval Poľsko, ale o neutralizáciu jeho časti s cieľom pripraviť sa na konfrontáciu s ríšou. Naopak, pre kancelára Hitlera to bola otázka začatia dobývania „životne dôležitého priestoru“ v strednej Európe.
Od začiatku druhej svetovej vojny, pod vedením Dmytra Dontsova, OUN-B bojovala po boku nacistických armád proti Židom a Sovietom.
Napísal Thierry Meyssan [Sieť Voltaire] (voltairenet.org) a v skrátenej podobe predkladá,
PPL