Racionalita rovnováhy

(Na koho budeme zvaľovať vinu armagedonu v ateistickom svete slobody a politickej demokracie?)

Zatiaľ každá doteraz existujúca masová spoločenská formácia (typ organizácie politického, sociálneho a osobného bytia) doplatila na „dekadenciu“ svojich rozhodujúcich zložiek určujúcich vzťahy a pravidlá v nej. Žiadna z nich doteraz však nebola tak krehká vo vzťahu k jednotlivým sociálnym skupinám (tzv. obyčajní ľudia nikdy nemali takú možnosť ovplyvňovať zmeny usporiadania a regulácie fungovania spoločnosti, tzv. zdola).

Samozrejme ako všetky pozemské procesy, to môže dopadnúť pre spoločenstvo ľudí celkovo DOBRE a dnes s rovnakou pravdepodobnosťou aj NENÁVRATNE ZLE.

Masové vystúpenie ľudského spoločenstva nespokojného s politickou a spoločenskou realitou s pozitívnym efektom (samozrejme posudzované ako celok, sumárne) sa konalo u nás v roku 1989. Samozrejme ak taký masový spoločenský tlak vznikne, je dôsledkom minimálne latentného napätia medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami ľudí. Negatívnym príkladom je tzv. Arabská jar, ktorá v absolútnej väčšine prípadov dopadla negatívne/zle a už relatívne skoro po revolučnom vystúpení ľudí v uliciach/námestiach sa pomery ešte zhoršili, či ako v Egypte tí čo protestovali proti Mubarakovej vláde, už za necelé dva roky vítali silou nastolený režim rovnako fungujúci ako v časoch Mubarakových či Sadatových.

Cekovo to vyzerá vo Svete tak, že spoločenská nespokojnosť stúpa ale generuje skôr negatívne politické a spoločenské vzťahy (posledným príkladom je pred a povolebné dianie v USA). Z čoho plynie táto realita v podstate degradujúcej spoločnosti ľudí, navyše sprevádzanej akcelerujúcou degradáciou životného prostredia (ktoré výrazne ovplyvňujú letentné napätie v spoločnosti) a v posledných mesiacoch epidemiologická „bomba“ ktorá hrozí prerásť do podoby „božieho trestu“ s následkami porovnateľnými s takto nazývanými katastrofami spomínanými už z prehistorických legiend a mýtov. Je to akoby stále rovnaká pesnička. Ľudia najprv neveria, potom hľadajú nepriateľov a sebecky sa presvidčajú, že ich sa to netýka a keď už to nejde zastaviť, tak miesto hľadania príčin v sebe a svojom okolí začnú veriť v boží armagedon. V prípade epidémií neviditeľných biologických nepriateľov (ktorí sú tu evolučne oveľa skôr ako my) je naše konanie ešte dekadentnejčie/hlúpejšie ako v prípade nepriateľov ktorých sme si vytvorili sami, čI postavila pred nás viditeľná príroda.

Evidentne ľuďom i ľudstvu ako celku chýba pokora nájomcu (na Zemi, vo Vesmíre) ktorý má veľmi krátku pamäť a výsledky vied a vzdelávania sa osvietene vždy týkajú relatívne veľmi malého počtu ľudí (dnes aj v minulosti).

Dnes je to však alarmujúce o to viac, že formálne vzdelanie môže absolvovať väčšina príslušníkov spoločnosti. Aj to je v absurdite ľudského väčšinového konania bez potrebnej pokory ku obsahu/kvalite/kvantite vzdelávania.

Môj blízky priateľ hovorí, že všetko čo uzná dôležitým, číta opakovane dovtedy kým nepochopí a do porozumenia. Ak si nie je istý, tak sa nehanbí obrátiť na ľudí o ktorých vie (či si myslí), že sú v uvedenej oblasti „osvietenejší“ ako on. Robí presne to, čo by mal úplne samozrejme robiť každý žiak, študent, učiteľ aj vedec (napriek tomu, že je rovnako ako ja seniorom). Moja skúsenosť so vzdelávaním je taká, že tí najnechápavejší/najľahostajnejší/najsuverénnejší sa obyčajne nepýtajú vôbec, hoc majú poruke učiteľa či kolegu.

Posledné mesiace či rok je príkladom takéhoto „dekadentného“ chovania sa väčšiny spoločnosti u nás a väčšine krajín Sveta. Keď to napíšem zjednodušene, tak epidemiologické/zdravotné problémy s vysokou patologickou odozvou majú najmä tzv. demokratické krajiny s najvyššou prioritou osobnej slobody. Jednou z mála výnimiek je Izrael, kde za desaťročia existencie ľudia i vlády ďaleko intenzívnejšie ako my, vnímajú pokoru k možnosti slobody v neustálom ohrození z okolitých arabských krajín. Krajiny, kde vládnu autoritatívne režimy (napríklad Arabské alebo Čína) tak súčasnú epidemickú situáciu zvládajú tak, že život spoločnosti je skoro bez obmedzení. Je to rešpek, ale nemusí byť rešpektom múdrosti ale skôr strachu z postihu.

Roky sa dušujeme, že chceme (myslím demokratické režimy s morálnym akcentom k individuálnym ľudským právam, najmä osobnej slobody) osvietenú spoločnosť a slobodu vzdelania sme začali dekadentne považovať za proces spojený s návštevou školy a nie výsledkom procesov zvládnutia poznatkov a porozumeniu vzdelávaného obsahu. Vzdelanie považujeme za samozrejmosť spojenú so slobodnou ponukou a nie za slobodu voľby podľa mentálych schopností (prestali sme akceptovať samozrejmosť toho, že v prírode je normálne a výskumom potvrdené tzv. normálne/Gaussovo rozdelenie), ktoré jasne dokazuje diverzitu medzi inteligenčnú výnimočnosť, primeranosť, priemernosť, podpriemernosť až hlbokú nedostatočnosť porozumenia časti spoločensky dôležitých procesov.

V našich krajinách však médiá aj politické špičky permanentne zvýrazňujú jediný aspekt našich spoločností nad všetky ostatné. Slobodu. A to pre menej v súvislostiach chápajúcu časť spoločnosti znamená to čo množili do podvedomia spoločnosti najmä ľudia s právnickým vzdelaním, ale bez etickej reflexie, že je VŠETKO POVOLENÉ AK TO NIE JE TAXATÍVNE ZAKÁZANÉ. Až sme sa dostali do stavu, že veľká časť spoločnosti nechápe a neakceptuje ani taxatívne odporúčania/prosby a považuje ich za zásah do osobnej slobody. Ale žijeme v spoločenstve iných ľudí a musíme ich akceptovať s tým, že najvyššou osobnou slobodou, dokonca právom je to o ktoré bojuje časť konzervatívnej politickej elity, teda PRÁVO NA ŽIVOT, lež nie v embrionálnom štádiu ale v čase keď si uvedomujeme svoje bytie, máme pamäť, poznáme lásku a mnohí chápeme aj procesy bytia zvyšku biosféry Zeme či dokonca mnohé javy Univerza.

Lošonci

PS. pre niektorých:

LEN ŽIVÝ A ZDRAVÝ ČLOVEK SI JE SCHOPNÝ SLOBODU UŽIŤ AJ POUŽIŤ, preto aj ľudské práva majú prirodzenú hierarchiu, hoc sú v ústavách napísané vedľa seba …