Racionalita rovnováhy

Ľudstvo zažilo oboje a mám chuť napísať, že sa nepoučilo. Ale to by bolo nosenie dreva do lesa, lebo „ľudstvo“ ako také sa nikdy nepoučilo zo svojich chýb, omylov, prehier ani víťazstiev ducha.

Ľudstvo totiž ako „organizmus“ neexistuje, sú len ľudia a keďže sme prežili aj vďaka vytváraniu skupín z rovnakých príčin ako vlčia svorka, tak si ich účelovo vytvárame. Podobne ako Amazonskí indiáni sú etnicky totožný ale netvoria ani národ ani ľudstvo a chvalabohu necítia sa ani ako občania nejakého ľuďmi vymysleného organizovaného celku (štátu), ale prirodzene primerane vývoju vo vymedzenom teritóriu (vymedzenom prirodzenou potrebou vlastnej obživy) vytvárajú kmeň (aj rodové pradivo je mýtus účelovo vytvorený kvôli mocenským záujmom) a toto obživné spoločenstvo je tmelom ich súdržnosti.

Jazyk i písmo sú znakmi inteligencie umožňujúce dorozumenie s pochopením, ale aj zjednodušenie typu výkladového slovníka, teda univerzalitu. Nič z toho však nie je univerzálne. Ani len dvaja ľudia z rovnakého teritória (napr. pralesa) si neporozumenú ak ich jazyk nemá rovnaký či podobný popis vecí a činností, dokonca ich verbálna komunikácia, nebyť tej neverbálnej, by vďaka tomu mohla viesť k roztržke či neľútemu boju.

Aj keď dnes žijeme dobu akéhosi univerzalizmu čo vôbec nemusí znamenať unifikáciu (normalizáciu), tak si čoraz menej rozumieme napriek rovnakému jazyku i spoločnému teritóriu. Deje sa totiž presný opak toho prečo sa v minulosti písali výkladové slovníky. Vďaka mýtu slobody si mnoho ľudí začalo myslieť, že oni sú hýbateľmi dejín a začali slovám aj vetám dávať svojský (svoj) význam. To logicky spôsobuje ťažkosti pri pochopení aj dorozumení, nie len nezasvätených ale aj tých znalých. Tak sa totiž stráca aj odvetvový univerzalizmus, ktorý bol dobrý z rovnakých príčin prečo vznikla štandardizácia (technické normy), teda kvôli zameniteľnosti a opakovanej vyrobiteľnosti štandardizovaných súčastí a dielov (bez nich by sme mali na cestách stále konské povozy a koče, síce remeselne krásne ale dostupné len veľmi malej skupine ľudí).

Po tomto úvode sa môžem vrátiť k meritu veci. Keď prijmem „gramatickú“ logiku veci, teda napríklad pracovník pri výrobnom páse bol robotník. Tento univerzalizmus umožňoval sociálnu súdržnosť tak potrebnú v kontroverzii (vyjednávaní) so sociálnou bezohľadnosťou vlastníkov fabrík. Preto dnes firmy vymýšľajú špecifické názvy pracovných pozícií aby tak formálne bránili tomu aby sa opakovala história spojovania robotníctva. Samozrejme to nebude fungovať večne a stupňujúca sa sociálna nerovnosť vygeneruje inú podstatu súdržnosti ako je povolanie.

Opačný proces sa odohral v oblasti vied. Tie boli historicky neuniverzálne v schopnosti relatívne malej skupiny ľudí, zaradiť sa do komunity (snáď mimo rannej histórie, keď všetky sofistikované činnosti na poli mentálnej práce a experimentu boli zaradené do oboru filozofie). Preto sú ešte stále vedné odbory. Postupne sa ale viac a viac formálne odčleňujú od svojich materských výskumných kmeňov (kmeňovou bunkou vedy je poznávanie prírody a implementácia tohto poznania v spoločenstve ľudí). Keby som chcel priradiť univerzálnosť vede tak by som napísal, že fyzika je nástrojom bádania a filozofia nástrojom výkladu tejto univerzálnej vedy. Pretože jedno s druhým súvisí (bez vykladačov/filozofov by ľudia nemuseli pochopiť čo im poznanie podstaty prírodných javov prináša). 

Bohužiaľ stalo sa snáď to najhoršie čo sa mohlo, vykladačmi vedy začali byť médiá a mediálne „hviezdy“ vrátane politikov a bohužiaľ sa tomu nevyhla ani pani prezidentka. Oni totiž začali paušalizovať a teda univerzalizovať vedu a vedcov. Jedni so znamienkom + a druhí so znamienkom –. Ako som v nadpise napísal, oboje je nesprávne a zle pre samotnú prácu ktorú robia ľudia znalý svojej práce, bádania.

Pokúsim sa to čo najjednoduchšie vysvetliť. Sú všetci vedcami čo bádajú (prečítavajú archívy, brodia sa „divokou“ prírodou, stoja či fotia sa v laboratóriách)? Chvalabohu nie.

Vedou sa totiž nazýva proces ktorý prebieha potom či pri tom, to je zapojenie mozgu do (často intuitívneho) spájania kusých znalostí do nejakej ucelenej predstavy javu/stavu, ktorý vieme popísať (napríklad pomocou matematiky) a potom aj dokonale reprodukovať. Tohto nie sú schopní všetci čo sa v tzv. vede pohybujú (ak niekto obsluhuje nejaké moderné experimentálne technické zariadenie a pracuje vo výskumnom ústave na bádateľskom projekte, je výskumník ale nie zákonite vedec). Za vedu „hovoria“ jej výsledky a za jej výsledkami stoja konkrétny ľudia. Ich zverejňovanie a posudzovanie je objektívne spravodlivé a správne. Tu neexistuje tzv. rovnoprávnosť (to by sme ani nemali porekadlo, že tomuto pán Boh nenadelil keď stál v rade pre rozum), veda je hierarchizovaný svet a jeho spravodlivá hierarchia je v príspevku jednotlivých aktérov na procesoch poznávania a poznania. To nie je a nikdy nebude paušálne. Preto konštatovanie „stojíme za vedou“ je nie len principiálne nesprávne ale aj nespravodlivé. Podobne ako v školstve, ak chceme dobré školstvo, tak musíme chcieť predovšetkým dobrých učiteľov a nie len učiteľov a aj tam musí existovať hierarchia schopností, teda hierarchia kvality.

Preto vážení komentátori vedy, nebuďte paušálne nespravodlivý paušalizáciou prínosov vedy a vedcov. Rovnoprávnosť máme pred Zákonom a v možnostiach svojho uplatnenia, ale nie v ich účinkoch (každý sa môže pred súdom hájiť, ale odsúdení by mali byť len zločinci a rovnako každý môže študovať, ale nie každý musí absolvovať). Rovnostárstvo pri odmeňovaní či oceňovaní robí vede len medvediu službu!

Peter Ponický