Politická platforma

Maďarsko a Maďari patria medzi tradične konzervatívne krajiny, kde história a tradície hrajú významnú úlohu, ale postupu moderny nekladú a nikdy nekládli prekážky.

Jeho dnešná nezávislosť a samostatné rozhodovanie tak kritizované v Európskom parlamente či komisii je do značnej miery dielom maďarskej politiky na konci osemdesiatych rokov minulého storočia. Keď János Kádár sužovaný nemocami predal faktickú osobnú moc ústrednému výboru strany (Maďarskej socialistickej robotníckej strany) a jej novému predsedovi Károlyovi Grószovi (pôvodným povolaním tlačiarenský technik), bola vymenovaná aj nová vláda. Jej prekvapivým predsedom sa stal ekonóm Miklós Németh (roku 1988 mal 44 rokov), človek ktorého by dnes niektorí nevzdelaní „humanisti“ pomenovali technokratom. Ako často v bývalých socialistických krajinách, bol usilovným a dôsledným vykonávateľom odbornej práce  bez evidentných znakov mocenskej chamtivosti a bol členom ústredného výboru. Jeho šťastím bola osvietená prítomnosť Michaila Gorbačova na vodcovskom poste v Sovietskom zväze a politika nevmiešavania sa do interných záležitostí svojich socialistických spojencov. Némethovým alter egom a najdôležitejším spojencom bol Imre Pozsgay, už 10 rokov člen vedenia strany, tak trochu rebel aj za Kádára, bývalý univerzitný profesor politickej sociológie a akýsi hovorca inteligencie v „robotníckej“ strane. V novej Némethovej vláde bol ministrom zahraničných vecí a najúčinnejší hovorca potreby zmien v spoločnosti. Práve Pozsgay spustil proces revízie dejín „kontrarevolúcie“ z roku 1956 na ľudové povstanie a štátneho pohrebu jeho vtedajšieho vodcu Imre Nagya, organizovaného Nagyovou rodinou. Vtedy z politickej špičky boli prítomní len spomínaní dvaja protagonisti, ktorí z logického dôvodu koho tiež zastupovali neprehovorili. Ale v tom čase sa už tvorili tzv. politické kluby a jeden z vodcov takéhoto zárodku politickej strany študentov (FIDESZ), bol aj súčasný maďarský predseda vlády Viktor Orbán. Bol prítomný na tomto smútočnom zhromaždení pochovania zostatkov protagonistov povstania v roku 1956 a plamenne rečnil na slávu mŕtvych, ale aj budúcej potreby razantných zmien.

Miklós Németh a Imre Poszgay spustili proces maďarskej politickej aj spoločenskej zmeny tzv. zhora, ktorý bol vlastne aj spúšťačom zmien v ostatných krajinách spojencov vo Varšavskej zmluve, najmä v Nemeckej demokratickej republike ktorý viedol až k deštrukcii tzv. železnej opony a berlínskeho múru. Oni totiž viedli tajné rokovania s Hansom Dietrichom Genscherom a Helmutom Kohlom o ekonomickej pomoci Maďarsku a otvorení hraníc pre východných Nemcov, ktorí túžili navštíviť či presídliť sa do Spolkovej republiky Nemecko. Miklós Német aby nebodaj predišiel novému roku 1956, všetky svoje kroky konzultoval s Michailom Gorbačovom v Sovietskom zväze. Ten nebol z toho šťastný, že vlastne Maďarsko začína nie len deštrukciu socialistického systému, ale „tlačí ho aj k múru“ v oblasti geopolitických zmien vytvorených ako dôsledok 2. svetovej vojny a porážky Nemecka, ktorého najväčšie oťaže niesol Sovietsky zväz a ktorého strádanie a straty boli neporovnateľné s ostatnými vojnovými spojencami.

Németh dostal záruky, že pokiaľ bude „Gorbi“ na svojom mieste tak riešenie silou sovietskych tankov nepripadá do úvahy. Výsledkom tejto maďarskej tajnej diplomacie bolo ukončenie „studenej vojny“, zborenie Berlínskeho múru oddeľujúceho západný a východný Berlín a v konečnom dôsledku aj deštrukcia socialistického tábora a socialistického spoločenského systému kontrolovaného absolútnou vládou komunistických strán (s rôznymi názvami).

Preto bude Maďarsko vďačné a ústretové nástupcovi sovietskeho zväzu, Rusku a bude mať s ním veľmi korektné vzťahy nepodliehajúce v tom politike USA ani EU. Rovnako ako bude mať zaistenú toleranciu zo strany najdôležitejšieho „hráča“ Európskej únie – Nemecka a EU nebude schopná sankcionovať Maďarsko za jej nezávislú národnú politiku.

Lošonci

PS. Z kontextu myslím jasne vyplýva, že ostatky Imre Nagya boli pochovávané v roku 1988 (lebo po poprave nebol riadne pochovaný len „zahrabaný“ bez svedkov v hromadnom hrobe bez označenia spolu s ostatnými popravenými). Pri onom „štátnom“ pohrebe 1988 rečnil Orbán (za FIDESZ) = uvedomte si prosím nutnosť stručnosti písania do blogu.

Zdroj: Michael MEYER, 1989 rok který změnil SVĚT (dosud nezveřejnené okolnosti pádu Berlínské zdi), Knižní klub, ISBN 978-80-242-2778-8. _{(jedná sa o novinára Newsweeku pôsobiaceho v Berlíne a ostatných štátoch východnej Európy a jeho znalosti pochádzajú s osobných rozhovorov s aktérmi)}