Racionalita rovnováhy

(citujem z knihy amerického autora M. Burleigha, Třetí říše – nové dejiny, Agro Praha, 2008, str. 38,39,40)

Revolúcia ktorá vypukla v Nemecku na jeseň 1918 ako nenásilné ľudové hnutie za mier a demokraciu sa v zime zmenilo na triedny konflikt v ktorom nechýbalo ani násilie. Pôvodné hnutie za demokratickejší politický systém sa tešilo podpore liberálnej buržoázie aj umierneného robotníctva a nasledujúce smerovanie k sociálnej revolúcii už podporovala menšina robotníctva a intelektuáli. Väčšinoví sociálny demokrati dosiahli svoj cieľ, pokračovať v demobilizačnom procese. Boli členmi výborov (sovietov), ale nevyhovovali im spontánne manifestácie v uliciach a k radám nemali dôveru, napriek tomu, že ich ovládali ich ľudia. Socialistické odborové organizácie už nehodlali znášať používanie svojho členstva, ako streliva popudlivými radikálnymi intelektuálmi, pričom k nim často pristupovali so staromódnymi predsudkami. Tieto odbory teda verili, že už ich účasť na riadení vojnového priemyslu urýchlila akúsi formu štátneho socializmu.

Neskôr sa výmenou za dohodu s cenzurovanými odbormi (odbory založené vlastníkmi firiem a nimi kontrolované), zriekli aj hlbokej socializácie výrobných prostriedkov. Väčšinoví sociálny demokrati tvrdili, že nemecká revolúcia má v súčasnosti len jediného skutočného nebezpečného nepriateľa, ktorým je nemecká robotnícka trieda. Nezávislí sociálny demokrati, ktorí sa s hlavnou stranou rozišli v roku 1917, mali vo svojich radách demokratickú väčšinu, ktorá si priala začleniť robotnícke a vojenské rady do parlamentnej formy vlády a s ich pomocou trvalo znížiť moc generálov a priemyselníkov. Priala si podobne ako väčšinoví socdemáci z SPD, národné zhromaždenie, ale chcela s voľbami počkať a toto obdobie využiť k socializácii nemeckého hospodárstva a spoločnosti.

Traja ministri za Nezávislú sociálnu demokraciu v januári 1918 odstúpili, keď vláda zbabrala vojenský pokus vyslobodiť za pomoci vojenskej sily sociálnych demokratov, držaných ako rukojemníkov v kasárňach stávkujúcimi námorníkmi. V zime na prelome rokov 1918/1919 v Hamburgu vznikla Komunistická strana Nemecka (KPD). Pruská vláda prepustila ľavicového policajného šéfa (E. Eichhorna), ktorý si dovolil pomáhať vzbúreným námorníkom, držiacim ako rukojemníkov predstaviteľov sociálnej demokracie. Gustáv Noske, minister obrany sa rozhodol po obsadení kancelárií niektorých denníkov demonštrantmi, OBNOVIŤ PORIADOK POVOLANÍM FREIKORPSOV (Slobodné zbory tvorili členovia bývalých úderných jednotiek, nižší a rezervní dôstojníci, univerzitní študenti, ktorí nemali možnosť bojovať na frontoch veľkej vojny a všetci čo lačneli po krvi, alebo sa nevedeli zmieriť s demobilizáciou). Tieto zbory podporované aj regulárnou armádou a republikánskou vládou, začali bojom proti Poliakom a Sovietom na východných hraniciach Nemecka, tj. v Sliezsku a Balte. Ale zanedlho už im nevadilo bojovať ani proti vlastným spoluobčanom (bolo ich cca 400 000). Títo bojovníci vniesli vojenskú polaritu (priateľ/nepriateľ) do nemeckých ulíc, podobne ako biely bojovníci v Maďarsku, či čierny fašistický v Taliansku, bez škrupúľ zabíjajúci svojich politických protivníkov (zodpovední za vraždy R. Luxemburgovej a K. Libknechta, ktorých zavraždili v januári 1919 dôstojníci Freikorpsu).

Aj s podporou niektorých britských vládnych úradníkov, vznikla medzinárodná fáma, že nepokoje majú na svedomí boľševici, ktorí sú organizovaný a riadený Židmi (napr. Bela Kun – neskorší šéf čeky na Kryme, Tibor Szamueli, Vilmos Bohm, Lev Trockij – rodený Bronštejn, Poliak Felix Dzeržinký, veliteľ boľševickej tajnej polície apod.) Jedovatosť medzinárodnej scény ovplyvnila Nemecko tak, že antisocializmus a antisemitizmus tam zapustil hlboké korene.

Dovoľte mi len mimochodom vstúpiť do tohoto výčtu citácií poznámkou, že dnes tak silne propagované protiruské emócie vychádzajú práve zo Sovietskej boľševickej predstavy vraždiaceho revolucionára, ale ako je vidieť najnebezpečnejší sovietsky „boľševickí nepriatelia“ vrátane Stalina ako Gruzínca, neboli vôbec Rusi!

Robotnícke a vojenské rady v Nemecku zanikly buď preto, že miestne vlády ich odmietli financovať alebo preto, že cisárska armáda bola rozpustená. Sociálni demokrati sa mohli energickejšie snažiť o vytvorenie vlastných republikánskych milícií a znížiť tak vplyv Freikorpsu a domobrany, ktorých lojalita ku vláde bola vždy vrtkavá. Jedenásteho februára bol zvolený väčšinový socdemák Fridrich Ebert za prezidenta a podľa článku 48 novej nemeckej liberálnej Ústavy mohol v mimoriadnych situáciách vydávať Zákony a poverovať ozbrojené sily na nastolenie poriadku, čoho využil 136 krát.

To je len časť toho, prečo SPD v Nemecku, či sociálnodemokratické hnutie ako celok, sklamalo svojich pôvodných voličov, podľa čoho bola pôvodne zaradená medzi ľavicové strany v Európe. Len tak mimochodom i komunistická i boľševická strana vlastne vznikli odčlenením zo sociálnej demokracie. Ako je vidieť tie príčiny neboli len kvôli nerevolučnosti, ale najmä kvôli pokrytectvu (pretvárka, falošnosť, farizejstvo), nenaplneným sľubom tej skupine voličov, ktorá bola aj z titulu svojho postavenia (materiálneho aj intelektuálneho) najzraniteľnejšia a kvôli ktorej svojho času vznikla sociálna demokracia!

PPL