Politická platforma

V relatívne dávnej histórii starej Indie vybudovali obrovskú a z architektonického hľadiska krásnu studňu (ako obraz toho kto vydal príkaz na jej stavbu) . Predpokladali, že prispeje ku spoločenskej komunikácii aj očiste. Ale keď ju začali napúšťať, postupne sa strácal „potok“ čo ju mal napájať až vyschol. Nakoniec zbytočná investícia, práca i „reklama“.

Na príčine je jediný dôvod, sebectvo a chamtivosť človeka. Myslel len na seba, svoje potešenie ale na úkor prírody. Opäť sa správal ako pán, hoc bol a je len jedným z mnohých a aj „vysneného“ Boha stratil keď mu postavil chrám, lebo predpokladal, že si ho už kúpil navždy.

Takéto hlúposti robíme opakovane už tisíce rokov a práve preto sme odkázaný na opakovanie (reinkarnáciu) dejín, buďto do poučenia a schopnosti žiť v súlade s okolím, alebo na systematické približovanie sa koncu dejín (bez tých čo by mohli byť ich svedkami).

Pravdu povediac aj prvá alternatíva vedie ku koncu dejín ako zaznamenávanej histórie. To ju už totiž nebude treba, keď budeme „prebudení“ a „poučení“. To by bolo nádherné keby na Zemi boli samí Buddhovia. Tu je aj odpoveď prečo väčšina takýchto ľudí nezaznamenávala svoje „skutky“.

Z kníh a príbehov sa tvorí znalosť, ale nie poznanie. Poznanie je výsledkom vlastnej cesty a prežitkov. Dnes už väčšina vie, ako všeličo robíme opakovane po tisícročia zle, ale napriek tejto znalosti to robíme ďalej, lebo sme sa nedostali ďalej ako k prečítanej informácii.

Peter Ponický Lošonci

PS.

Nezvyknem komentovať diskusiu na blogu, ale teraz mi to nedá. Ten dôvod je zrejme z mojej pedagogickej minulosti. Fyzikálne zákonitosti a pravidlá sú logické overiteľné a jednoznačné, bez duplicít. Ak diskusia o zmysle prečítaného skončí na spore o gramatiku či pravopisnú správnosť, potom mi nedá to neokomentovať. V uvedených kritikách sa odzrkadľuje irelevantnosť niektorých pravidiel, komplikujúcich systém záznamu myšlienok na „papier“, nie pre jeho zrozumiteľnosť ale pre „nezmyselnú“ duplicitu pravidel. V názve i potom ďalej v texte je jasne zdokumentované „množné číslo“ v slove SME. Napriek tomu ešte anachronické a archaické pravidlo vyžaduje za slabiku kde v ostatných prípadoch sa aplikuje „Y“ tak v tomto výnimočnom a zbytočnom sa vyžaduje túto „pomnožnosť“ ešte duplikovať/zvýrazniť. Takáto gramatika ničomu neprispieva, iba písanú formu jazyka komplikuje (že by to bolo kvôli tomu aby sme mali za opodstatnenú existenciu jazykovedného ústavu?).

Viem, že vygenerujem diskusiu na toto téma hoc nemá nič spoločné s tým čo chcel autor čitateľovi chcel zreprodukovať. Ale možno niekoho napadne aj aktivovať v sebe premýšľanie o obsahu a nie o forme.