Poľsko a Ukrajina majú za sebou zložitú históriu masakrov. Už osem rokov sú však oportunistickí voči tejto svojej histórii, jednotní nepriateľstvom proti Rusku. Ak Moskva prehrá vojnu, je ich pohonnou látkou spojenectva je zámer anexie ruského územia, ak Kyjev prehrá Varšava by chcela anektovať ukrajinské územie. Poľský prezident Andrzej Duda údajne dostal od svojho ukrajinského kolegu Volodymyra Zelenského záruky, že z vďaky za vojenskú pomoc proti Rusom by jeho krajina mohla anektovať Halič.
Od Karpát po Ural nie sú fakticky žiadne hory, východná Európa je rozľahlou nížinou, ktorou prešlo a niekedy sa usadilo mnoho národov bez možnosti použiť obvyklého geografického reliéfu, ktorý by umožňoval vymedziť hranice ich územia. Poľsko, Moldavsko, Ukrajina, Bielorusko, pobaltské štáty a európska časť Ruska sú zemské koridory, v histórii ktorých dominujú vodné toky. Väčšina z týchto štátov sa ideovo obracia k možnosti získania takejto geograficky vymedzenej hranice, teda k moru alebo k horám. Iba Bielorusko a Ukrajina nemajú aj prirodzené hranice obrany prírodnou prekážkou, ktorú národy a štáty používajú ako hradby.
Keď sa mierová konferencia vo Versailles na konci prvej svetovej vojny pokúsila stanoviť hranice vo východnej Európe, neuspela. V závislosti od toho, či sa použili historické, jazykové, etnické alebo ekonomické kritériá, mali byť navrhnuté rôzne mapy, ale záujmy víťazov (Spojené štáty, Francúzsko, Spojené kráľovstvo) boli v tom protichodné, takže prijaté rozhodnutia uspokojili len niektorých. Aj dnes sa mnohí obracajú k „Trianonu“ ako problému a historickej traume a tak aj hranice Bieloruska a Ukrajiny sú a ostanú syntetické/umelé. Toto je situácia, ťažko vysvetliteľná ľuďom v krajinách s dlhou národnou históriou (čo v politických súvislostiach znamená, v Európe).
Keď budeme vychádzať z obvyklých historicky overených štandardov v Európe, musíme si priznať, že ani Bielorusko, ani Ukrajina nemôžu byť národmi v obvyklom zmysle slova, čo však neznamená v historickom kontexte, že nemôžu byť národnými štátmi tzv. politických národov. Ukrajinský nacionalizmus je umelou/vytvorenou ideológiou, ktorú možno vybudovať len odmietnutím „práva“ iných národov. To robili banderovci v medzivojnovom období a dodnes tak činia proti „moskovčanom“ či „veľkorusom“. Táto forma nacionalizmu preto logicky môže byť len deštruktívnou. Príklad Bieloruska ukazuje, že je možná aj iná cesta ako vyvolávanie nenávisti a vytváranie neprirodzených ideí k historickým väzbám.
Poľsko v 19. storočí úplne zaniklo, bolo obnovené po porážke Rakúsko-Uhorska a v dôsledku dobovej slabosti Ruska po boľševickej revolúcii. Versaillská konferencia a jej aktéri nemali problém stanoviť ich západnú hranicu, však nevedela kde, podľa čoho stanoviť ich hranicu východnú. Preto druhá poľská republika, sa snažila geograficky rásť vedením vojny proti Ukrajine. Podarilo sa jej anektovať celú Halič. A tak je Krakov historicky stále poľský, zatiaľ čo Ľvov je ukrajinský. V skutočnosti neexistuje žiadny prirodzený dôvod pre takéto rozdelenie, okrem ľudstvu vlastnej metódy zober si od slabšieho, teda vyvolaním ozbrojených konfliktov.
Keď Volodymyr Zelenskyj tvrdí, že Donbas a Krym sú ukrajinské, opisuje súčasný stav historicky neprirodzeného delenia územia po „rozpade“ Sovietskeho zväzu Jeľcinovského chaosu, ale nedokáže to zdôvodniť ani historicky ani logicky ani etnicky.
V roku 1792 bol Krym dobytý Ruskou ríšou na Osmanskej ríši, ďalšou pridanou hodnotou ich vojny bola sloboda plavby pre ich flotilu cez Dardanely a Bosporský prieplav. Cárovná Katarína II. zamýšľala rozšíriť svoj vplyv smerom k južným moriam. Ale Briti, ktorí sa obávali, že Rusi tak vplávajú do Stredozemného mora a budú súťažiť s ich námornou hegemóniou, zorganizovali mocenskú koalíciu s Francúzskom a Osmanskou ríšou. Podarilo sa im poraziť ruskú armádu, ale nie znovu dobyť toto územie.
Tento stav zdedil politický dedič ruského teritória po roku 1917, teda Sovietsky zväz. Na Kryme, v jeho Sevastopole, sa odohrala jedna z rozhodujúcich bitiev „Druhej svetovej vojny“ („Veľkej vlasteneckej vojny“ v ruskej terminológii), ktorá znamenala začiatok konca Tretej ríše.
V roku 1954 prvý tajomník UV KSSZ, Ukrajinec Nikita Chruščov, bez akýchkoľvek logických súvislostí, rozhodol o udelení amnestie banderovcom a o administratívnom pričlenení Krymu k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Toto rozhodnutie podľa jeho vyjadrení malo „obrátiť list“ historickej traumy o zločinoch banderovcov a nacistov počas svetovej vojny a zločinoch banderovcov a CIA na začiatku „studenej“ vojny.
Keď sa Sovietsky zväz rútil v chaose po úspešne/neúspešnom pokuse o puč a odstránení Gorbačova, Krym sa referendom z 12. februára 1991 vyhlásil za nezávislú zväzovú republiku pod názvom Autonómna sovietska socialistická republika Krym. Zvyšok dnešnej Ukrajiny potvrdil svoju nezávislosť až o deväť mesiacov neskôr, 1. decembra 1991. Vtedajší ruský prezident, Boris Jeľcin však odmietol vrátiť Krym svojej krajine, a tak sa 26. februára 1992 rozhodol ho vrátiť Ukrajine.
Keď bol riadne zvolený ukrajinský prezident Viktor Janukovyč zvrhnutý tzv. farebnou revolúciou organizovanou Spojenými štátmi, vo vláde ktorá tak vznikla, sa nachádzal tucet banderovcov. Za týchto podmienok Krym odmietol aby doslova rasistický protiruský politický režim rozhodoval o osude jeho obyvateľov v absolútnej väčšine etnických Rusov. O znovuzískaní nezávislosti a uchádzaní sa o logické členstvo v Ruskej federácii, rozhodli jeho obyvatelia v riadnom referende.
Po inštalácii ruských vojenských základní v Sýrii, Londýn vnímal ruskú prítomnosť na Kryme ako návrat nebezpečného rivala, schopného ohroziť jeho stále trvajúcu námornú stredomorskú hegemóniu. Vysvetlili si to takpovediac historicky, keď po dobytí Krymu poslala carovná Katarína II svoju flotilu do Bejrútu a Latakie. Založila tiež osadu na juhu dnešnej Ukrajiny – „Nové Rusko“ (Novorossia). Toto územie zahňovalo Donbas, Mykolajev, Kirovograd (dnes Kropyvnyckyi), Cherson, Odesa, Gagauzia a Podnestersko (dnešná Moldavská republika Dnester). Proti novému režimu v Kyjeve nastolenému „prevratom“ alebo „revolúciou“ (záleží od uhla pohľadu a „vzdialenosti“ od udalostí politických aktérov) sa postavil aj Pavel Gubarev, ktorý bol v roku 2014 gubernátorom Donecka. Navrhol teda odtrhnúť sa od Ukrajiny so všetkými územiami „Nového Ruska“ z doby Kataríny II. Je potrebné vedieť, že Goubarev nebol ani proruský, ani proamerický, ale naopak proeurópsky. Až keď ho Kyjev zatkol a uväznil, stal sa proruským. Keď prezident Zelenskyj odmietol ruskú mierovú ponuku, prezident Putin mu povedal, že jeho požiadavky sa časom navýšia. Odvteda je oslobodenie „Nového Ruska“ (Novorossia) strategickým cieľom Ruska a jeho armády. Takmer vo všetkých vojnách ľudí, víťazi požadovali kompenzácie, často v podobe územných „ziskov“. Tak sa toto teritórium cárskeho Ruska i boľševickej veľmoci vráti do „náruče“ národnosti, ktorá ho budovala a zveľaďovala, a Novorossia sa po 30 rokoch historicky neprirodzenej lokalizácie vráti do národnostne konzistentnej európskej časti Ruska.
Americká (USA) politická intervencia v Európe po Veľkej vojne (prvej svetovej) a až neprirodzenej urputnosti ich vtedajšieho prezidenta Wilsona vzniklo medzinárodné spoločenstvo, ktoré malo zaručiť mier na večné časy, Spoločnosť národov so sídlom v Ženeve, ktorého sa fakticky dočkalo až tesne pred jeho rozpadom a odstúpením niektorých krajín z tohto nepodareného systému kolektívnej bezpečnosti. Po ďalšej vojne na Európskom kontinente tiež najmä z propagandistickej vôle USA a jej prezidenta Rossevelta, Organizácia Spojených národov (OSN) tentokrát so sídlom v centre „ekonomického sveta“ v megapoli multinacionality, New Yorku. Najmä západní spojenci najzáslužnejšieho víťaza nad nacizmom – ZSSR, dúfali že ukončia dobyvačné vojny. Uznali však, že vojna môže byť právnou odpoveďou na určité ľudské konflikty. Veľmoci formalizované aj stálym členstvom v Bezpečnostnej rade OSN sa vzájomne zadržiavali, až kým NATO neroztrhlo o bombardovaní Juhoslávie a takto účelovo skrze nacionálnej živenej nevraživosti vzniklo sedem nových krajín. Kosovo sa defakto stalo americkou vojenskou základňou na Balkáne. Jeho bezpečnosť stále formálne zabezpečuje vojenský kontingent NATO. Bosna a Hercegovina sa zas stala kolóniou Európskej únie. Vládne jej medzinárodný vysoký predstaviteľ. Tieto príklady však vytvárajú precedens, ktorý v historickom kontexte umlčí možnú kritiku budúceho vstupu Novorossie do federácie Rusov s etnickými skupinami historicky spojenými s ruskou štátnosťou.
Poľsko, sa stále nezmierilo so „stratou“ v 20. storočí získanej východnej Haliče, a v roku 2014 sa zúčastnilo operácie tzv. „slobodného sveta“ na zvrhnutí riadne zvoleného ukrajinského prezidenta. Neonacistov z Pravého Sektora v septembri 2013 vycvičilo Poľsko v policajnom stredisku Legionowo. Na operáciu dohliadal Radosław Sikorski, minister obrany a neskôr minister zahraničných vecí. Sikorski túto informáciu vtedy popieral, ale nakoniec generálny prokurátor Poľska začal súdne vyšetrovanie tohto podivného prípadu a dnes je jasné ako sa Poľsko podieľalo na nacionalistickom prevrate vlastne neexistujúcej nácie.
Poľská podpora banderovcov proti ukrajinskému prezidentovi bola samozrejme účelová mocenská manipulácia. Stepan Bandera skutočne dohliadal v roku 1934 na atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého v mene gestapa. Potom nariadil početné masakry Poliakov počas druhej svetovej vojny.
https://zezorro.blogspot.com/2014/06/krotka-pika-czy-polscy-najemnicy-sa-na.html Poľský bezpečnostný špecialista Jerzy Dziewulski a vtedy úradujúci ukrajinský prezident Oleksandr Turčynov dohliadajú na vojenské operácie proti povstalcom z Donbasu (jún 2014).
Čoskoro sa ukázalo, že na ukrajinskú farebnú revolúciu/prevrat v roku 2014 dohliadala americká „diplomatka“ Victoria Nuland (aktuálne politické číslo 2 na ministerstve zahraničných vecí USA) a Derek Chollet (súčasný poradca ministra zahraničných vecí USA), ale realizovanú Kanadskými Poliakmi (Radosław Sikorski a Jerzy Dziewulski – policajt vyštudovaný v Izraeli, neskôr poradca prezidenta republiky a poslanec parlamentu). Fotografia z júna 2014 ukazuje, ich účasť s ukrajinskými intervenčnými „revolucionármi“ po boku ukrajinského dočasného prezidenta Oleksandra Turčynova.
Poľsko sa vrátilo do svojho protiruského boja na začiatku súčasnej špeciálnej vojenskej operácie (rok 2022). Keď NATO veľkohubo oznámilo nevyhnutnú ruskú porážku, generál Waldemar Skrzypczak požadoval, aby Kaliningrad (ktorý nikdy nebol poľský) vrátilo Rusko Poľsku ako vojnovú reparáciu/odškodnenie. Čoskoro sa však ukázalo, že Rusko postupuje a že porážka bude skôr ukrajinská, prezident Andrzej Duda uvažoval o obnovení východnej Haliče, ktorá bola „stratená“ v druhej svetovej vojne. Najprv navrhol Ukrajincom nasadiť poľské mierové sily na ochranu Haliče. Potom predniesol strhujúci prejav, aby uistil svojich susedov o ich podpore proti Rusku. Nakoniec odišiel do Kyjeva a predniesol prejav k Najvyššej rade. Poľsko začalo realizovať jednosmernú „spoluprácu“. Nasadila vysokých úradníkov, aby spravovali ukrajinskú haličskú lokalitu, z ktorej utiekla veľká časť obyvateľstva. Ale tento stav nie je recipročný, v Poľsku totiž nie sú žiadni ukrajinskí predstavitelia. Poľsko čoskoro po prijatí 2 miliónov ukrajinských utečencov naznačilo, že im od 1. júla prestane vyplácať dávky.
Nadšené prijatie takejto pomoci Varšavy dedičmi banderovcov/novobanderovcami (nacistickejšími tých vojnových), svedčí najmä o neprirodzenom, umelom/účelovom charaktere ich „nacionalizmu“.
Príspevok je upraveným z pôvodného článku uverejneného 14.06.2022 vo VOLTAIRE NETWORK, Paríž.
Peter Ponický Lošonci
++++++++++++++ ...
ďakujem za kvalitný článok opierajúci sa o... ...
Tento článok je čiročistou ruskou propagandou... ...
Vráťme sa spred 17.storočia ešte tri storočia... ...
+++++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty