Racionalita rovnováhy

V prehistórii sme sa učili rovnako či podobne ako väčšina cicavcov či príslušníkov nášho rodového predka, primátov.

Komenského Škola hrou je znalostným zdrojom podobným Biblii, teda výsostne dobová. Znalosti z doby keď vznikli tieto diela a dnes sú neporovnateľné. Život ako taký je rovnaký sled dní ibaže udalosti v nich sa odvíjajúce sú úplne iné.

Formalizovaná škola bola predovšetkým pokladnicou múdrosti doby aby sa rozvíjala múdrosť a dostávala k väčšiemu počtu ľudí a tak sa stala východiskom pre život sám. To ale logicky časom muselo znamenať diverzifikáciu škôl (dnes sa vzdelávanie začína oproti minulosti nesmierne zavčasu v materských školách, základné životné znalosti a zručnosti v školách základných a profesijné znalosti v tých stredných a vysoké školy charakterizuje špecializáciu na najvyššej úrovni znalostí).

Preto aj idea „školy hrou“ sa musela posunúť v onej hierarchii k veku odvekých hier (materských škôl a prvého stupňa škôl základných – je stále otázkou do akého veku dieťaťa dnes).

Školská hra (vzdelávanie) sa vekom aj časom musí prispôsobovať objektívnemu pokroku spoločnosti.

Odveká túžba ľudí je žiť bez starostí a v priebehu generácií sa vžilo, že taký je život materiálne bohatý. Po tisícročiach vzdelávania by sme ale mohli byť sebakritickejší.

Aj keď budeme všetci túžiť po záhaľke, nikdy nebude realizovateľná lebo potom nebude možná ani pre niektorých. Roboty a automatizácia nikdy nedokážu vytvoriť podmienky keď nebude treba manuálnosti a tvorivosti súčasne. Ale tvorivosť je veľmi rôznorodá a u väčšiny z nás iná (rovnako ako manuálna zručnosť). To je už druhý dôkaz, že spoločnosť či sa nám to páči alebo nie bude vždy diverzifikovaná a bude vytvárať hierarchie, KTORÉ KEĎ SA NEVYTVORIA VO VZDELÁVACOM SYSTÉME, VYTVORIA SA NESKôR A ĽUDIA V NICH BUDÚ NA SVOJ ŽIVOT V NICH NEPRIPRAVENÍ.

Škola má vytvárať podmienky aby mohli byť ľudia šťastný, ale byť šťastným neznamená to isté pre všetkých. Ďalší dôkaz diverzity a nezmyselnosti nivelizácie života aj vzdelávania.

Bohužiaľ to sme činili posledných bezmála 30 rokov. Nivelizovali sme stredný a najvyšší stupeň vzdelávania a hoc často zneužívame štatistiky, jeden zo základných poznatkov ku ktorému štatistika napomohla, tj. krivka NORMÁLNEHO (Gaussovho) rozdelenia čo je ďalším dôkazom diverzity.

Už sa nám to začína negatívne vracať v neprimeranej miere nepripravených v škále diverzity spoločnosti. Nemáme dosť dobrých remeselníkov, nemáme dosť dobrých inžinierov, nemáme dosť dobrých historikov, nemáme dosť dobrých právnikov … a nemáme ani dosť dobrých učiteľov, ktorí by boli schopní pochopiť, že potreby vzdelávania sa líšia a tiež to, že vzdelávanie nikdy nebolo materiálne na vrchole spoločnosti. Lebo sme rozdielny a nikdy nebude dosť tých ktorí pochopia, že dobrým lekárom, inžinierom, kováčom, pekárom apod. sa človek stáva aj vďaka dobrým a nezištným učiteľom. Ďalší dôkaz diverzity či nie?

Teda ak je človeku vlastný proces posudzovania reality, je kritický ale segmentovaný. Potom múdry musí uznať, že pocit šťastia pozostáva z jeho úlomkov ktoré skladáme celý život a metrikou je snáď „posledný súd“ v reflexii rozumu čo stráca energie pre svoje ďalšie fungovanie.

To je čas posúdenia šťastia ako celku vlastného života, ktorého sa iste každý z nás dočká.