Racionalita rovnováhy

Časť – 2.

(Megalodoni starej politiky a príslušníci ich spoločnosti „miocénu“ zrejme musia vymrieť.)

Mor v minulosti zbavoval ľudí starosti o budúcnosť, s ním totiž žiadna budúcnosť nebola. Dôvod bol prozaicky jednoduchý ako dnes. Ľudia vtedy i dnes sa starajú najmä o jediné, prítomnosť a víťazstvo nad domnelým nepriateľom a ešte si brali príklad z neporovnateľného.

V prírode sa nevyskytujú väčšie druhy živočíchov žijúce v obrovských spoločenstvách, ktoré by z toho titulu museli špecifickým (vývojom nepotvrdeným) spôsobom riešiť hygienu/odpad/spotrebu. Príčina je veľmi jednoduchá, v prírode funguje rovnováha ktorá sa vytvorila prirodzene/evolučne (nespotrebované mršiny zlikvidujú mrchožrúti, telesné výkaly spotrebuje hmyz a pôda v procesoch prirodzenej erózie a rozkladu a okolitá príroda udrží ich stavy/počet kusov v udržateľnej veľkosti). 

Jediná naša výnimočná/ľudská schopnosť v porovnaní s inými tvormi na Zemi, je pozorovací talent a efektívna schopnosť „odpisovať“ od prírody (veda + čas prispôsobený nášmu životnému cyklu). Práve ona ľudská efektivita je ale dnes našim najväčším nepriateľom. Čas je totiž parameter, ktorý je pre prírodu/vesmír irelevantný. Z tohto pohľadu je čas technologickou a nie fyzikálnou veličinou. Stačí si urobiť výpis nemnohých príslušníkov nášho biotopu, aby sme zistili že životný cyklus (od počatia po odumretie) je obrovský. Od niekoľkých sekúnd po storočia. Ale stačí sa presunúť o „horizont“ vyššie – planetárne sústavy, Galaxie, kopy/zhluky Galaxií, čierne diery, temná hmota, temná energia, expanzia či zjednotenie (keďže o tom skoro nič nevieme nazvali sme to pomocou matematického slovníka „singularita“) a zistíme, že rovnako ako veľkosť „tušeného“ priestoru je pre nás nekonečným aj čas (stačí opäť aplikovanie matematiky aby sme vyjadrili čo si nevieme ani len predstaviť, napríklad 1×10^-50000 sekundy či 1×10^100000000000 metra). To prečo som urobil tento maličký exkurz do sveta pozemskej fyziky, aby si čitateľ uvedomil, že stačí zostúpiť (kvantová fyzika) či vystúpiť (astronómia) len o jeden rád a sme úplne v inej realite, od nás nezávislej.

To čo potrebujeme pre našu ľudskú budúcnosť je dostať sa v premýšľaní a konaní aspoň o jeden rád vyššie či nižšie, tak aby najvyššou métou nášho snaženia nebola naša sebeckosť, ale naše prežitie. Ten zostup, či vzostup najmenej o rád je potrebný pre pochopenie komplexity našej existencie. Nie každý porozumie – to sa nedá očakávať, ale každý môže vnímať prepojenie s tým čo ho obklopuje a možno aj naučenú reflexiu, že nič sa nedeje izolovane a všetko čo vykonáme v dobrom či zlom tvorí už nie len našu budúcnosť, ale aj prítomnosť, ktorá sa zmestí do jeho životného cyklu a existencie biosféry Zeme (stačí len veľmi povrchné skúmanie na to aby sme zistili, že „svet“ mikro aj makrosveta je nesmierne prázdny a pritom nepredstaviteľne rozľahlý). Jediný komu by sme chýbali sme my sami, napriek výnimočnosti toho čo sa na Zemi stalo v čase jej existencie.

Dovolím si opäť len malý exkurz do sveta evolučnej vývojovej biológie (embriológia + ontogenéza), pomocou ktorej sme odhalili, že napriek obrovským vzhľadovým a fyziologickým rozdielom zdieľame spoločnú súpravu riadiacich génov, ktoré ovládajú vytváranie a modelovanie tiel a telesných súčastí (mucha, dinosaurus, motýľ, trilobit, žaba, ryba, zebra, slon, …, človek). Už vieme, že zdieľame spolu rovnaké sekvencie DNA (genomov) – mucha aj človek (majú spoločných asi 29000 genov), odlišujú sa len v počte vývojových génov (DNA človeka a šimpanza sú na 99% totožné). To ale znamená, že máme nezvratný dôkaz o pôvode živočíchov (vrátane človeka) na Zemi, ŽE MÁME JEDINÉHO SPOLOČNÉHO PREDKA.

Ako to, že sme si tak nepodobní? Vysvetlenie je v zásade podobné procesnému popisu akejkoľvek technológie. Z jedného/rovnakého kusu materiálu (napríklad oceľového monobloku) vyrobíme x typov úplne iných a iných konečných výrobkov. Tento „zázrak/nezázrak“ v našich rukách je len výsledkom použitia rôznych nástrojov v rôznom čase. Presne to sa deje s počiatočným polotovarom (identická bunka (vajíčko) + oplodnenie – tj. spustenie procesov) pre živé bytosti na Zemi, teda rôzne genetické nástroje v rôznom čase použité na zapínanie či vypínanie genetických operácií v mieste prináležiacom pre vznik príslušného druhu.

Keď urobíme krok o jeden rád nižšie, TO ZNAMENÁ, že LIKVIDUJEME SVOJ VLASTNÝ DRUH a keď urobíme krok o rád vyššie, VESMÍRU JE TO ÚPNE JEDNO, jeho procesy sú veľkosťou aj energeticky tak vzdialené tejto absolútne nepatrnej udalosti, že sa v jeho histórii vlastne nestalo nič badateľné. Možno aj práve preto, že naša existencia je tak výnimočná, že môže byť posudzovaná ako veľmi nepatrná porucha.

V tejto chvíli sa vrátim k tomu čo je napísané na úvod. MOR je to čoho sa človek histórie ľudského rodu bál viac ako prírodných katastrof, hoc s ním sa mohol vysporiadať, ale procesom prírody sa nedá vyhnúť ani ich globálne regulovať. Človek sa vo svojom primitivizme choval tak, že keď v tábore bojovníkov lokálnej vojny, zistil že jeho vojaci umierajú na mor, tak v absolútnej a nezmyselnej snahe o víťazstvo posielal ako bomby telá svojich mŕtvych nepriateľom za obranné hradby, lebo víťazstvo si cenil viac ako životy (toto nie je fikcia, to je historicky overiteľný fakt). Ale nič nie je bez následkov, ľudia za hradbami sa snažili chorobe a smrti utiecť a pri tom ju rozniesli aj tam kde nebolo dôvodu na jej vznik. Toto sebectvo regulovalo populačný rast ľudstva do doby keď sme začali objavovať mikrosvet a procesy „neviditeľna“ v ňom. Dnes vieme liečiť pomerne efektívne evolučne generované biologické artefakty (napr. vírusy) vznikajúce v minulosti. Ale sami generujeme akceleráciu procesov a tomto svete častíc a molekúl, lebo evolúcia začína priamo tam a procesy prirodzeného výberu sa prispôsobujú podmienkam. Časť týchto „vonkajších“ podmienok vieme a môžeme ovplyvňovať/regulovať. Preto aspoň časť populácie musí chcieť aktívne vstupovať do spoločenských procesov s touto ideou zachovania biosféry Zeme a každej jej časti, teda aj krajiny.

Keďže novodobá história zaradila ľudí zapojených do spoločenských procesov (a to je aj politika ako nástroj výkonu moci nad dodržiavaním spoločenských konvencií a usporiadaním) oslobodzujúcich od nespravodlivej nadvlády/útlaku/nerovnosti/vykorisťovania …, ako politickú ľavicu, tak evolučne priradením o minimálne jednu úroveň vyššie je možné túto spoločenskú aj politickú agendu prisúdiť NOVEJ ĽAVICI. Ktorá bude revolučná (podobne ako v minulosti) v chápaní súvislostí ovplyvňujúcich bytostné záujmy človeka v kontexte biosféry „modrej planéty“ tak aby ostala zachovaná pre existenciu človeka v jeho evolučnej komplexnosti (keď máme spoločného predka všetci, tak sme si bratia a sestry a to o niekoľko úrovní tejto hierarchie vyššie ako bola chápaná v staroveku, stredoveku i tzv. novoveku).

Peter Ponický Lošonci

O tom ako na to v tejto krajine kde žijeme a kde „máme“ stále pocit, že musíme niečo či niekoho doháňať a toto malomocenstvo spojilo takmer všetky spoločenské aj politické formácie – až nabudúce …