Racionalita rovnováhy

Kedysi, keď som bol ešte mladší boli všelijaké „slávne“ či „oslavné“ dni. Väčšina ľudí vtedy ako dnes vítala predovšetkým to čo ja už dnes vítam každý deň, slobodu rozhodnutia čo s dňom. Sloboda voľby je skutočnou všeobecnou hodnotou, lebo to nie je dar ani od Boha ani od štátu či jeho vodcov. Je to buď prirodzený inštinkt, ak to nie je u živého tvora všetko výsledkom mentálnych procesov ako u ľudí, ale oboje je výsledkom dlhého sledu pokusov a samozrejme aj omylov vývoja. Preto je možné vôľu po slobode považovať za základné právo.

Prirodzené právo na slobodu človeka hraničí s prirodzeným právom na slobodu každého účastníka predstavenia zvaného život (neobmedzujúc to na právo tvora ktorý ho tak nazval). Je to začiatok konfliktu, alebo začiatok spolužitia?

Ja mám v statuse svojej facebookovej stránky napísanú charakteristiku, „mysliaci humanoid“ zámerne, lebo slovíčko človek sa v nás už natoľko udomácnilo, že mu prikladáme väčší význam ako v skutočnosti má. Tým sa vyčleňujeme akoby sme boli výnimoční? Necítili sa „vládcovia“ permu, triasu, jury či kriedy (pred 350 až 65 miliónmi rokov) rovnako? K zákonom (spoločenským kategorizovaným pravidlám) sme sa dopracovali tiež vývojom, ale už nie geologickým či biologickým, ale mentálnym.

V tzv. moderných či civilizovaných štátoch je „zákonník“ samozrejmou súčasťou života, lebo žijeme natoľko pokope, že konflikty sú častejšie aj krutejšie ako u relatívne voľne v prírode žijúcich tvorov, ktorým to koniec koncov „vysvetľujeme“ rovnako ako ľuďom čo nie sú ochotní rešpektovať naše pravidlá – postavíme ploty a múry a tak zabránime inštinktívnej slobode v konaní. Je teda oslava „Ústavy“ (ako sústavy základných / stavebných pravidiel spoločenstva ohradeného už dnes pomyselnou hranicou) skutočne tak významným počinom aby sme to formulovali ako „nadpis“ dňa pracovného voľna? Je to tak vzácny a zvláštny akt, aby sme si ho pripomínali ako výnimočný (ak sme medzitým zabudli na tie staršie)? Mať v Európe ústavu, či súbor základných ľudských práv a organizáciu ľudského spoločenstva pod spoločnou vlajkou už nie je nič výnimočné od Francúzskej revolúcie a to už je viac ako 200 rokov. Je to oslava ľudí čo ju podľa iných vzorov tvorili? To už by bol anachronizmus. Je to pripomienka politikov („otcov vlasti“) čo to v našich podmienkach iniciovali? To tiež nie, lebo na tých by sme dnes radšej zabudli.

Nie je teda na čase zabudnúť na formalizmus slávnostných heroizmov a keď sa všetci tak tešíme na voľno z práce, nazvať takýto deň voľna oslavou slobody, rozhodnutia čo s časom ktorý má každý pre sám seba?

Peter Ponický