(Výber autora knižky: „Revolúcia a kontrarevolúcia„, zaujímavá a poučná história.)
Prvá svetová vojna úplne zlikvidovala osvietenstvo plynúce z viery v pokrok prinášaný poznaním a otvorila Pandorinu skrinku nacionalizmu v Nemecku, ktoré malo svoje korene v potlačení meštianskej revolúcie roku 1848. Nemecká buržoázia sa s tým zmierila, aj preto že pokroky vedy, techniky a technológií jej dávali perspektívu rastu objemu i vplyvu aj bez zásadnej demokratizácie spoločnosti. Národné zjednotenie zaistil Otto von Bismarck, jeden z pruských junkerov a jeho rozhodná a nekompromisná vláda.
Negatívny vplyv na pomery v ríši mala Bismarckom zostavená a presadená Ústava. Takýto systém mohol fungovať iba s Bismarckom a iba v takej situácii z akej vzišiel so silnou a vtedy víťaznou pruskou armádou. Formálna moc aristokracie, ekonomická moc buržoázie a z toho vyplývajúce postavenie proletárov v mestách i na vidieku generovali v časti inteligencie i senzitívnej aristokracie potrebu politickej platformy pre zlepšenie ich postavenia a zmenšovanie napätia medzi jednotlivými sociálnymi skupinami. Vznikla sociálnodemokratická strana s väčšinovým členstvom robotníkov väčších miest a vedením prevažne zloženým z tzv. ľavicových intelektuálov, súcitiacich s chudobou, ale málo znalých skutočného utrpenia a strádania.
V roku 1891 August Bebeli predniesol na Sociálnodemokratickom zjazde toto: „Buržoázna spoločnosť pracuje tak intenzívne na svojom zániku, že potrebujeme vyčkať okamžiku, kedy prevezmeme moc ktorá jej vypadne z rúk … a je tu len málo tých čo sa toho nedožijú.“ V prvej dekáde 20. storočia vyškrtli revolúciu zo svojho politického programu, ale pokrytecky kvôli zachovaniu si proletárskej podpory ju verbálne proklamovali pod revolučnou červenou vlajkou. Bolo to tým intenzívnejšie, čím viac poslaneckých mandátov postupne SPD získavala vo voľbách do Ríšskeho snemu. V jeseni 1916 bola v Nemecku taká vnútropolitická situácia, že skutočnou nemeckou vládou bolo vojenská vrchné velenie, faktickým cisárom bol odvtedy Hindenburg a faktickým predsedom vlády Ludendorff. Vytvárala sa tak v pozadí monarchistickej fasády vojenská diktatúra a na bezmocnej parlamentnej scéne akýsi republikánsky konvent koalície SPD a Pokrokovej strany, transformujúcej sa z Nemeckej ľudovej strany a dvoch strán slobodomyseľných.
Sociálny demokrati sa dočkali svojej šance v lete 1917, keď vrchné velenie v kooperácii s vedením Ríšskeho snemu za pomoci bezprecedentného porušenia vtedajšej Ústavy fakticky zmenili nemecký ústavný systém prostredníctvom zákulisných a neoficiálnych dohôd. Celý tento proces spustil Ludendorff, ktorý spolu s Hindenburgom presadzovali tzv. víťazný mier. Ludendorff zo dňa na deň pretvoril vládu (začlenil SPD do vlády) a tým súčasne aj ústavu, a tak ustanovil v Nemecku parlamentnú demokraciu ktorej tak pripadlo prijať kapituláciu skrývanú za značku mierového porozumenia. Stalo sa tak v nedeľu 29. septembra 1918, keď sa vlastne rozhodlo o ukončení prvej svetovej vojny a tiež o osude nemeckého cisárstva, ale historické pramene sa veľmi dlho o týchto udalostiach vôbec nezmieňovali. Generál prvý vrchný ubytovateľ vrchného velenia Erich Ludendorff, ktorého moc sa počas vojny stala takmer neobmedzenou, vzhľadom na katastrofálne nepriaznivú situáciu na frontoch a jeho sklon ku krajným riešeniam, vzal situáciu doslova absolutisticky do vlastných rúk. Jeho hlavným cieľom bolo zachrániť existenciu a česť armády, ktorá je vždy po prehranom boji v centre politických vášní a spoločenského tlaku. Tento zámer sa dal uskutočniť len ak by sa väčšina v Ríšskom sneme odhodlala prevziať politickú moc čo bolo spojené s nutnou zmenou ústavy a zavedením parlamentnej formy vlády.
Ludendorff uvažoval tak, že ak by boli mierové podmienky príliš ponižujúce, alebo neprijateľné potom je zodpovednosťou ľudovej vlády a nie armády akýkoľvek povojnový vývoj, dokonca v extrémnom prípade i vyvolanie ľudovej (občianskej) vojny. Podrobenie sa krajiny i prípadná občianska vojna potom budú „maslom na hlave“ ľudovej vlády a armáda z toho „vykorčuľuje“ s čistým štítom, prípadne sa stane záchrancom národa a ostane nepoškvrnená a nezneuctená kapituláciou. Novým ríšskym kancelárom sa stal princ Max Bádenský. Predseda sociálnych demokratov Fridrich Ebert vyslal do tejto vlády Philippa Scheidemanna, ako štátneho sekretára.
Časom na miesto najvyššieho vojenského velenia, ktoré dovtedy za pomoci vyhlásenia stavu obliehania ovládalo nemecké mestá a vidiecke okrsky, revolucionári ustanovili svoju autoritu vojenských a robotníckych rád. Všetky civilné správne orgány zostali nedotknuté, lebo ich najvyššou autoritou bola vlastne nevolená, ale politická zväčša sociálnodemokratická vláda, vtedy už vedená jej vodcom Fridrichom Ebertom (bol typickým predstaviteľom prušáckej tradície prísnych regulí a poriadku s akousi byrokratickou subordináciou). Revolúciu ale v skutočnosti neorganizovali a stávky neviedli sociálny demokrati, bolo to asi sto revolučných robotníckych predákov z berlínskych tovární, väčšina davu ich ani nepoznala ale boli to ľudia v čele robotníckych spolkov a odborov, inteligentní a s preverenými organizačnými schopnosťami. Zhromaždenie Vojenskej rady robotníkov a vojakov schválilo, novú ríšsku vládu ktorá dostala názov „Rada ľudových poverencov“ a odsúhlasená bola revolučná rezolúcia o socialistickej republike a svetovej revolúcii. Túto rezolúciu na druhý deň vytlačili všetky buržoázne plátky, len sociálnodemokratické noviny Vorwärts tak neučinili. TAK SA STALO, ŽE Fridrich EBERT DOSTAL PRE SVOJU PROTIREVOLUČNÚ VLÁDU REVOLUČNÉ OPRÁVNENIE, lebo výkonná rada revolúcie v takom zložení ako bola zvolená sa nemohla zhodnúť na ničom! Všetci akosi v eufórii zabudli, že revolúcia vždy splodí aj kontrarevolúciu zjednotenú na spoločnom nepriateľovi (nič nespojuje viac ako spoločný nepriateľ). Ludendorff v kruhu svojich blízkych často opakoval, že: „Najväčšou hlúposťou revolúcie bolo to, že nás všetkých nechala na žive. Keby som ja bol znovu pri moci, tak by som nikoho nepardonoval. S kľudným svedomím by som Eberta, Scheidemanna a ich druhov povešal a díval by som sa ako sa húpu na šibenici!“
Neodpustiteľnou ľahkomyseľnosťou predstaviteľov revolúcie a jej vlády bolo ignorovanie faktu, že by aj ich malo spojovať vedomie miliónov „pravicových nepriateľov“. Ich však rozdeľovala ľavicová rivalita a tam hľadali a likvidovali nepriateľa. Navyše sociálni demokrati denne propagandisticky hlásali revolučné heslá, takže ľudia so sympatiami k revolúcii boli spokojný, že dosiahli revolúciu viac menej pokojnou cestou, bez masového krviprelievania, to ale ešte nevedeli čo ich čaká. Medzitým príslušníci generálneho štábu vypracovali operačný plán likvidácie revolúcie, rámcovo telefonicky dohodnutej vzájomnej lojality Eberta a Groenera. Dnes už vieme, že samotný Ebert vydal o druhej hodine rannej rozkaz jednotkám verným veleniu armády aby zaútočili na ubikáciu kde prespávali námorníci, a tak dostali ľudovú námornú divíziu pod kontrolu. Bitva s občasnými prerušeniami trvala do poludnia a námorníci zvíťazili ale na rozdiel od ruského príkladu vojaci revolúcie nemali velenie a ich ciele boli vždy len miestne či čiastkové, tak ako v tomto prípade keď vlastne išlo o nárokový žold. Námorníci sa vrátili do ubikácií a požadovali urýchlené vyplatenie svojich peňazí a stalo sa tak do večera. Je zrejmé, že keby toto víťazstvo premenili na úspech revolúcie pomocou propagandy a svojich ultimatívnych požiadaviek, revolúcia mohla uspieť, aj keď s inými vodcami mimo sociálnej demokracie.
TAKTO SA PRVÉ A AJ JEDINÉ VÍŤAZSTVO tejto REVOLÚCIE STALO JEJ POLITICKOU PORÁŽKOU.
Peter Ponický Lošonci
Celá debata | RSS tejto debaty