Racionalita rovnováhy

(Keď si nacistické Nemecko privlastnilo Čechy a Moravu, okupovalo Poľsko a Británia spolu s Francúzskom na výzvy Poliakov, vyhlásili vojnu Nemecku, ale bola to „podivná vojna“ bez boja a už sa všetko schyľovalo k „bleskovej vojne“ smerom na Západ.)

Preto aby som to čo je v názve príspevku deklaroval a aby čitateľ nemal pocit, že sú to moje výmysly budem citovať autora ktorý čerpal z archívov a mal dostatočný časový odstup od opisovaných udalostí. Nižšie uvedené citácie sú z knihy Roberta Kvačka, DIPLOMATÉ A TI DRUZÍ (K dejinám diplomacie za druhé světové války) z roku 1988. Na záver napíšem komentár.

Na začiatok pripomeniem, že uvedené sa týka časového intervalu po „leteckých útokoch“ a „vpochodovaní“ wermachtu do Poľska a nemohúceho pokusu Mussoliniho („vodcu“ fašistického Talianska), Chamberlina (predsedu vlády Veľkej Británie) a Daladiera (predsedu vlády Francúzska) usporiadať druhý Mníchov (tzv. mierovú konferenciu ktorá mala vyriešiť československý „problém“ bez Československa) a mienili takýto „kontrakt mieru“ aplikovať aj v prípade Poľska a hovorili tomu, „prijateľná cena za mier“. Verím, že väčšina čitateľov o tom niečo vie a preto len pripomínam naivitu tzv. Európskych veľmocí v ochotu Nemecka uspokojiť sa len s územnými ziskami na východe a neskôr aj západe do imperiálnej podoby pred 1. svetovou vojnou (ktorá im ani vtedy nestačila a vykonštruovali prvú veľkú globálnu vojnu).

„Doobeda 31. augusta 1939 zalarmoval taliansky veľvyslanec v Berlíne Attolico ministra zahraničia Ciana, že vojna je na spadnutie. S touto poplašnou správou šiel Ciano okamžite za Mussolinim do Benátskeho paláca. Výsledkom bola Mussoliniho ponuka zvolať na 5. septembra medzinárodnú konferenciu.“ … „Francúzsky veľvyslanec hneď volal ministra Bonneta, ktorý netajil radosť (bol striktne proti vojne s Nemeckom). Francúzska vláda v zásade taliansky návrh na svojom zasadnutí prijala. Bonnet hneď volal Ponceta a informoval ho o tomto zasadnutí vlády aj o jej postoji, ktorý v tom čase odpovedal aj britskému stanovisku. Taliani si priali, aby Francúzsko zistilo ako bude na myšlienku konferenciu reagovať Poľsko.“ Veľvyslanec Nöel zastihol poľského ministra zahraničia Becka s plynovou maskou cez rameno (práve vyšiel z protileteckého krytu po bombardovaní). Poliaci takýto „mníchovský plán“ odmietli aj keď v prípade Československa ho radi akceptovali/privítali aj s územnými ziskami na úkor ČSR.

„Správy z Berlína Mussolinimu ukazovali, že Hitler sa dá len ťažko získať pre nový Mníchov. Už podvečer 31. augusta povedal Hitler veľvyslancovi Attolicovi, aby Taliansko nepodnikalo žiadnu sprostredkovateľskú akciu.“

Už onedlho bol Chamberlaine nútený akceptovať britskú verejnú mienku, ktorá žiadala odpoveď na nemeckú agresiu, ako určovali spojenecké povinnosti voči Poľsku. Toto stanovisko, hoc sa to nepáčilo Francúzom, ktorí sa nesmierne obávali vojny s Nemeckom, sa už nezmenilo a opakovanie Mníchova už nebolo možné, hoc bolo dosť ambicióznych a ochotných sprostredkovateľov z Francúzska, Švédska, Talianska, Británie, Dánska, Belgicka, Holandska, Nórska, USA, Vatikánu.

Napríklad „švédsky podnikateľ Bigera Dahler, ktorý sa poznal s Göringom skrze jeho prvú švédsku manželku, nechcel za žiadnu cenu opustiť vzrušujúce politické zákulisie. Po maršálovej (Göring) známosti sa dostal k Hitlerovi a keďže sa predtým stretol s jedným britským diplomatom, tlmočil mu nasledujúci, ním tak pochopený názor Angličanov. „Ide hlavne o to aby si Angličania zachovali tvár“. Hitler na to reagoval nasledovne, „Keď Angličania skutočne chcú mier, potom ho môžu mať do 14 dní, bez toho aby stratili svoju tvár. Predbežnou podmienkou však je, že sa zmieria so skutočnosťou, že Poľsko už nevstane. Mapa Európy sa na východe mení a zmeny nik nedovolí zvrátiť.“ Hitler potom už v zásade hovoril sám a hovoril o vojne, lebo mier ho vlastne nezaujímal. Hneď na druhý deň do ríšskeho kancelárstva zvolal vojenskú poradu, kde hovoril o tom, že najprv chce zaútočiť na západe.

Za dva dni dostal Dahler správu do Anglicka, kam sa presunul na ďalšie zákulisné rokovania, že Nemecká vláda už nemá záujem na kontakte s Anglickom, pretože postoj britskej vlády je odmietavý voči nemeckému stanovisku.

Do politických zákulisných hier sa zapojil aj popredný ideológ nacistickej strany Alfred Rosenberg, ktorý si „nekonečne“ prial ovplyvňovať nemeckú zahraničnú politiku, dokonca za týmto účelom zriadil tzv. zahraničný úrad nacistickej strany. Vo svojej kartotéke agentov mal mená z juhovýchodnej Európy, Balkánu, Pobaltia.

V roku 1933 sa medzi nimi objavil aj Nór, Viklund Abraham Quisling (zakladateľ fašistického Národného zväzu v Nórsku ktorý si privlastnil nacistickú ideu nadvlády nordickej rasy). Jeho propagandu zaplatili nemecké peniaze.Rosenbergova nórska karta začala získavať na cene po vzniku vojny. Nemecko potrebovalo bezpečné prístavy pre svoj dovoz švédskej železnej rudy (ktorá bola 2/3 jeho celkovej ročnej spotreby) a umožňovali aj ohrozovanie britského „monopolu“ na mori. Hitler už v tom čase bol rozhodnutý neakceptovať ani neutralitu Dánska a mienil v „Kodani“ mať silnú vojenskú jednotku (plán „cvičenia Veresa“ na obsadenie Dánska a Nórska).

Prepadnutie Dánska a Nórska bolo plánované na 9. apríla a obe diplomatické služby mali o tom spoľahlivé správy z iných diplomatických misií (napr. Sase, holandský vojenský atašév Berlíne mal informácie od plukovníka abwehru Ostera a tieto odovzdal dánskemu námornému pridelencovi Kjolsenovi).

Bohužiaľ Nóri ani Dáni neverili v nebezpečenstvo nemeckého útoku a dúfali že skutočnosť bude iná. Rovnaká skepsa fungovala aj v Belgicku. Tento ich postoj sa nezmenil ani po „nehode“, zblúdilom pristátí nemeckého lietadla s tajnou vojenskou depešou na Belgickom území. Kuriérne lietadlo štartovalo za jasného počasia z Münsteru, ale počas letu sa zmenilo počasie a tak sa pilot „netrafil“ na letisko v Kolíne nad Rýnom, bol vo vzduchu už dlho, dochádzal mu benzín a preto musel núdzovo pristáť. Až na zemi zistil spolu s pasažierom, vojenským kuriérom majorom Helmutom Reinbergom, že sú na Belgickom území, nakoľko nedlho po pristátí uvideli belgickú vojenskú hliadku. Major/kuriér sa hneď snažil za krovím zničiť obsah svojej brašny, ktorá obsahovala operačný plán a mapy pre nemecký útok na západe, ktorý mal začať presne za týždeň a jeho obeťou malo byť práve Belgicko. Nepodarilo sa mu ich úplne spáliť aj vďaka pozornosti belgického dôstojníka. Nemci verili, že sú už nečitateľné a Belgičania verili, že to čo mali pred sebou ako poškodenú skladačku nie je pravda. Major Reinberger hlásil 12. januára generálovi Weinningerovi, že obsah jeho brašny bol iste nečitateľne zničený. Generál prišiel ráno 13. januára do Berlína, aby podal na ríšskom ministerstve letectva osobnú informáciu. Göring to ohlásil Hitlerovi a ten bez istoty utajenia o 13. hodine toho dňa nariadil zastavenie prípravy útoku na západe.

V rovnakom čase posielal veľvyslanec Bülow z Bruselu správu, že Belgicko vykonáva obranné opatrenia fázy D, ktorá bola posledným stupňom pred úplnou mobilizáciou. Keď sa v Nemecku zaujímali o dôvody takéhoto „povyku“ a dostali nasledovnú odpoveď. „Nové vojenské opatrenia sú vyvolané častou činnosťou nemeckých lietadiel nad Belgickým územím, správami o pohyboch nemeckých jednotiek k belgickej a holandskej hranici a obsahom časti nespálenej kuriérnej pošty nemeckého dôstojníka.“

Večer 16. januára si nemeckého veľvyslanca Bülowa pozval belgický minister zahraničných vecí Spaak a s vážnou tvárou mu vysvetlil obranné opatrenia svojej krajiny. Bülow o nich do Berlína napísal: „Vojenské miesta majú správy, že nemecké jednotky zaujali v priebehu minulého týždňa na hraniciach východiskové postavenie a k hraniciam boli presunuté ďalšie útvary.“ Bülow dal tajne vedieť o tom aj belgickému kráľovi a tak ho varoval pred nebezpečím prepadnutia jeho krajiny. Nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop nariadil všetkým nemeckým zastupiteľským úradom popierať belgické tvrdenia a správanie sa belgickej armády bolo označené ako Nemecku nepriateľské.

Údajne vojenské presuny vo Francúzsku, Belgicku a Holandsku sú príčinou nemeckých opatrení a tomu odpovedajúca diplomatická nóta neobsahovala ani jedno diplomatické slovo, prečo aj veď útok na Belgicko bol len odložený. Nemeckí diplomati mali povinnosť chlácholiť Belgicko a popierať možnosť jeho prepadnutia. Potom ale prišiel príkaz oznámiť Nemecký vpád a kvalifikovať ho ako oprávnený. Keď nemecký veľvyslanec Bülo-Schwante odovzdával diplomatickú nótu nemeckej vlády belgickému ministrovi zahraničia Spaakaovi, bomby už dopadali na obytné štvrte Bruselu, niektoré aj celkom blízko ministerstva kde neboli žiadne vojenské ciele zahraničia. Minister Spaak, nepripustil veľvyslanca k slovu a s rozochveným hlasom hovoril sám. „Nemecká armáda prepadla našu krajina, čo je po druhý krát za posledných 25 rokov keď Nemecko zločinne zaútočilo na neutrálne a lojálne Belgicko. Dnes je to dokonca hanebnejšie ako agresia v roku 1914. Nedostali sme žiadne ultimátum, žiadnu nótu, žiadny protest. Až váš útok nám prezradil, že Nemecko zničilo svoje záväzky.“

NIČ VÁM TO NEPRIPOMÍNA?

Mne áno, posledné mesiace/týždne. Médiá plné protichodných správ, politici nekvalifikovane komentujúci udalosti. Obviňovanie bez jediného relevantného dôkazu, a naopak zatajovanie veľmi dôležitých informácií pre utváranie verejnej mienky a politík. Zamlčovanie zhromažďovania ukrajinských vojenských jednotiek (okolo 200 tisíc vojakov, západných žoldnierov/poradcov a ozbrojencov neonacistických skupín) oproti teritoriálne už pomerne malému odporu v Luhansku a Donecku s cieľom opätovne sa zmocniť aj Krymu. Ale všetci sme zo správ vedeli kde a ako sa pohybujú na Ruskom území tie ich jednotky. Mali sme ako na podnose v médiách kedy začne vojna proti Ukrajine, potom ako s istotou vieme čo je ruským cieľom aj to akú taktiku Rusko v tomto procese príjme a aj to čo ho čaká keď sa do toho pustí. Nič z toho sa nenaplnilo očakávaným spôsobom. Akoby to bola taktická príprava Európy na vojnu a vytvorenie podhubia povedomia nepriateľa. Postup ktorý používalo nacistické Nemecko. Ale na rozdiel od vtedajších časov, Rusko prostredníctvom svojho prezidenta a diplomatov veľmi jasne, jednoznačne a dôsledne oznamovali hranice svojej trpezlivosti. Aj toto si USA a EU vysvetľovali ako neopodstatnené vyhrážky s nenaplniteľným obsahom. Dnes vieme, že sme sa správali ako krajiny o ktorých je zmienka v citovanom úvode aj keď vtedajšie a dnešné motívy takého konania nie sú totožné a súčasný vygenerovaný súper EU a NATO nám na rozdiel od uvedenej minulosti vždy oznamoval čo bude nasledovať a opakovane žiadal o diplomatické riešenie stále sa viac hromadiacich „aktov X“ dávno pripravovanej invázie bez mimozemšťanov a mimozemských svetov.

Položme si otázku, ktorá strana sa dnes správa ako Nemecko v roku 1939? Ja som presvedčený, že na dominantný popud USA je to ten západ, ktorý potreboval ovládnuť Hitler, aby dokázal svoje ambície, po tom ako opakovane Západ ignoroval jeho porušenia všetkých povojnových konvencií a aby vrátil „impériu úder“ utrpený v prvej svetovej vojne.

Až po sebaukájavom uspokojení vo svoju silu, sa vydal na napoleonské ťaženie za svetovládou na východ, aby ovládol Ukrajinu (vtedy súčasť Sovietskeho zväzu) ako obilnicu Európy, Rusko (Sovietsky zväz) ako materiálnu, energetickú a teda ekonomickú bázu svojej vysnívanej svetovlády a nástupište pre budúce ovládnutie Amerík skoro po súši z ďalekého východu Ázie na ďaleký západ Ameriky cez Aljašku, tak aby sa vyhol „vládcom“ morí a oceánov z USA a Británie.

Cenzúra, autoritatívne správanie sa vlád a unipolárnosť západných politikov spolu s otvorenou podporou neonacizmu, snahou o drobenie „ne-priateľských“ národov a krajín, pochybné hodnoty ktorými sa zakrývajú skutočné záujmy, udavačstvo, prenasledovanie politických oponentov a ich kriminalizácia a obrovské zbrojné výdavky na úkor bytostných istôt/potrieb vlastných občanov.

Ešte stále vám to nepripomína budík na dynamite, ktorý je stále naťahovaní až mu praskne pružina, ručičky sa zastavia, prerušený kontakt sa zopne a dynamit vykoná svoju prácu?

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sme sa len tak tak vyhli jadrovej katastrofe, keď na Americkej strategickej jadrovej základni avizovali štart sovietskych jadrových balistických rakiet a len 3 minúty pred aktivovaním odvety hlásili na velenie strategických síl a prezidentovi USA, že došlo k omylu, lebo v počítači zabudli dátovú magnetickú pásku z nacvičovania a testov, na šťastie si to jeden z operátorov všimol a hneď to hlásil a všetky predbežné opatrenia boli vrátené do podoby strategickej „dôvery“. To bolo v stave keď rakety jadrových superveľmocí boli od seba vzdialené tisíce kilometrov a jadrovej katastrofe sa dalo vyhnúť aj po aktivácii týchto systémov povedzme odklonením v letových dráhach a diaľkovým blokovaním aktivácie paliva jadrového štiepenia.

Dnes sa ale skrátil reakčný čas strategického rozhodnutia na 6 až 3 minúty (mienia k tomu prispieť aj politickí hazardéri vo Fínsku a Švédsku), hypersonické rakety prekonávajú rýchlosť zvuku 5 až 9 krát a ich hlavice dokážu kopírovať terén ako okrídlené rakety a presnosť ich dopadu zodpovedá presnosti navádzacích súradníc z geostacionárnych satelitov, čo je okolo 1 až 10 metrov.

Ešte stále máte pocit, že nehazardujeme viac ako pretekári dragstrov na amerických dráhach? Máte pocit, že toto si praje väčšina obyvateľov Zeme? Myslíte, že sme odvážnejší ako neonacisti v Azovstale, ktorí dlho hailovali na svoju slávu a slávu Ukrajiny a napriek odporúčaniam svojich veliteľov a zahraničných chlebodarcov sa predsa radšej vzdali do zajatia akoby sa zmierili s istou smrťou od guľky či šrapnela alebo vyhladovaním?

Peter Ponický Lošonci