Racionalita rovnováhy

Európski byrokrati a ich hlúpi prisluhovači v štátoch Európskeho spoločenstva i mimo neho sa rozhodli vytvoriť nový národ nového kontinentu Európa.

Dnes sa mnoho hovorí o geopolitike ako o globálnej politike a všetko sú to syntetické slová vytvorené od slovného základu názvu planéty ktorú užívame, či lepšie povedané/napísané zneužívame. Ak sme si ako základ zvolili istú systemizáciu s logickými pravidlami napríklad odvodenými z fyziky (prírodovedy) ako je „geo“ v slovných spojeniach a tiež prírodnej podstaty planéty ktorej podobu vytvárali geologické procesy od vulkánov počnúc až po eróziu, potom by sme mali organickú systemiku používať správne/spravodlivo. Aj slovo globálny je odvodené od geometrickej charakteristiky tejto planéty v idealizovanej podobe spodobnenej guľou. Geometria je tiež systemizovanou súčasťou vedy ktorú nazývame matematika. V oboroch ľudskej činnosti v ktorých sme zaviedli pravidlá a overujeme ich platnosť z podstaty ich fungovania, sa nedá šarlatánčiť alchimistickým kúzlením na vizuálne či pocitové efekty. Takýto klam totiž veľmi rýchlo múdri prehliadne, menej múdry vysedí ako vajce a hlupák v blude žije kým nezačne byť v menšine. Takto možno svojsky by som vyjadril zdieľanú skúsenosť o bytí človeka rodu Homo na tejto planéte vo vykopanej histórii a zaznamenaných dejinách.

Ak už teda politika prijíma formulácie zosystémovaných/hierarchizovaných odborov, potom by sa mala tak správať v celosti a nie ako v alchymickej veštiarni nemožných vynálezov a elixírov.

Adolf Hitler ako frustrovaný Rakúšan túžil po Nemeckom svete (odvodiac jeho identitu zo spoločného jazyka) a vydal sa cestou odvekých výbojníkov, že si/mu (onomu nemectvu) ukradne pôdu ako synonymum Zeme iným etnikám a vybuduje pangermánsku Európu. A hoc už Rimania ich v staroveku nazývali barbarmi, tak podobne ako oni presviedčal najprv Nemcov a potom Svet, že šíri tejto Zeme hodnú civilizáciu. Prvým jeho omylom bolo, že si vybral starorímsku propagandu o šírení civilizácie na vtedy známom priestore jej vplyvu, ktorú antika pomenovala Európou.

Veda zvaná geológia podľa prebiehajúcich procesov pohybu zemských geologických kontinentálnych dosiek, pomenovala ako kontinenty a pretože sme dedičmi tradície teritória kde žijeme a históriou ktorej sme produktom, jediným nekontinentom (suchozemským ostrovom ohraničeným geologickými procesmi) na mape zemepisných/geografických rozdelení, je Európa. Ak budeme používať už takto kvalifikované opodstatnené názvy, tak našim domovským kontinentom je EuroÁzia. Razom sa v podstate z najmenšieho umelo živeného názvu Európy stane najväčší EuroÁzia a dokonca aj civilizačne najstarší kontinent, ktorý obsahuje krajiny ako Čína a India a ich etniká ktoré tvorili aj základ migračných procesov do priestoru ktorý nazývame Európou. Bolo to logickým, keďže civilizačná rozpínavosť vždy prinášala migráciu ľudských skupín z ktorých niektoré vytvorili tie najstaršie etnické/rodové komunity/národy. Rovnako ako prvé štáty, tak ani prvé civilizačné prednosti života vo veľkých skupinách nie sú „výdobytkom“ nás, ale tzv. Východu (opäť najmä India a Čína). Až do 16. storočia bol „východ“ civilizačne, dnes nazývajúc to technologicky, pred nami (migrantmi z východu euroázijského kontinentu sme aj sami, hoc sa dnes naň pozeráme skrze prsty) a už tak či tak naše krátke vodcovstvo končí a nebude trvať ani do konca tohto storočia.

Ale naša politika, bohužiaľ je poplatná našej historickej zaostalosti a snaží sa silou vymôcť si predĺženie tohto intervalu civilizačného prvenstva, vytváraním politických protiváh staromilsky založených na populačnej mohutnosti. My v EU, respektíve byrokrati v Európskej únii si predsavzali, že ako protiváhu neustále silnejúceho východu vybudujú etnicky homogénnu spoločnosť/civilizáciu na podobnom princípe ako sa im kedysi podarilo na Americkom kontinente.

Podobne ako pri pomenovaní teritória na ktorom žijeme (Európy) nerešpektujú súvislosti. Tentokrát historické a etnické, ktoré ale bez násilného potlačenia nevydržia dlho. EU začala túto „odnárodňovaciu“ politiku multikulturalizmu rušením ekonomických a potom sociálnych hraníc. Predpokladali, že ľudia sa budú správať ako tovar ktorému je jedno na aký stôl ho postavíte, bude vykonávať funkciu pre ktorú bol stvorený/konštruovaný. Aj nástroje boli podobné novodobej priemyselnej agónii, „zmeníš farbu alebo akúkoľvek entitu zloženého kompletu (výrobku), zmenil – inovoval si výrobok“. Pre spoločnosť ktorej najcharakteristickejším rysom je spotreba/konzum to istú dobu môže fungovať a zvlášť pri dotačnej/subvenčnej stratégii akú realizuje administratíva EU. Ale inovačná možnosť je odvislá od schopnosti a tá je funkciou invencie/tvorivosti. Tú ale konzum skôr potláča či dokonca zabíja.

Individualizmus Európanov prevzatý zo svojho zaoceánskeho vzoru, spoločnosť skôr rozkladá ako spojuje a individualizácia konzumu ešte viac akceleruje tento proces. Preto sa EU rozhodla, že stmeľovací mechanizmus prevezme z nedávnej histórie, NACIONALIZMU, presnejšie európskeho extrémneho nacionalizmus. Oň sa snažil po nostalgii za Rímom celý germánsky stredovek v podobe napodobeniny protektorátu cisárstva rímskeho. Potom ho rozrušili na chvíľu boje Anglicka a Francúzska o hegemóniu nad Európou. Ďalej tento boj vyostril tretí do partie, Prusko zjednocujúce kniežatstvá do podoby národného spoločenstva Nemcov. Potom Napoleonov pokus už aj s východnou/Ruskou skúsenosťou. Na začiatku 20. storočia opäť Nemecká (s nemecky hovoriacim Rakúskom) snaha o životný priestor a ovládnutie Európy na etnickom/národnom princípe. A konečne najtragickejší pokus nacistického Nemecka a jeho tretej tzv. Tisícročnej ríše Nemcov vedenej „vodcom národa“.

Súčasný pokus je kompiláciou predošlých tu zmienených, ale v inej dobe a v inak „naformátovanom“ priestore (skrze obrovsky negatívnu koloniálnu skúsenosť väčšiny ľudských spoločenstiev Sveta to nie je práve príťažlivý pokus). Byrokrati z Bruselu a vládnuce liberálnokonzervatívne elity európskeho Západu už spolu s postkomunistickými trpaslíkmi preniesli do spoločnej politiky socialistickú skúsenosť „kolektívnej zodpovednosti a kolektívneho vedenia“ (teda bez zodpovednosti) a snažia sa svoju budúcnosť postaviť na vytvorení príťažlivých fiktívnych ideí európskej spolupatričnosti, virtuálnych hodnotách a nekonečnom raste.

Zmienená historická (bojová) skúsenosť hovorí o istej fáze integrálneho fungovania týchto ideí. Lež kardinálnou požiadavkou pre ich plnenie (aspoň čiastočné) je rast trhu (objemu) a rast disponibilných surovín a najmä energií. To všetko už západná a po roku 2020 aj stredná Európa vyčerpala. Preto ten koristnícky záujem rozširovania na východ. Tam ako si myslia, sa už osvedčil dislokačný model, teda naočkovanie spoločnosti poruchovými vírusmi nedôvery medzi etnikami, prísľubom inej súdržnosti, tej európskej pod „palicou“ lídrov (s palicou v jednej ruke najmä skrze Nemecko a Francúzsko ako „kontinentálne“ mocnosti a mešcom v druhej ruke na tzv. konvergenciu ku ktorej za celú históriu EU nedošlo pomocou týchto zdrojov).

Ako sme opakovane boli svedkami, tak v Európe tzv. model spoločnosti fungujúcej na lokálnej/regionálnej etnicite nefunguje a okamžite keď dôjde k akémukoľvek čo i len nepatrnému krízovému stavu (konfesijnému, ekonomickému, sociálnemu), tak vyplávajú na povrch starí kostlivci etnickej segregácie v nadlokálnych štruktúrach spoločenského usporiadania. Preto aj súčasná predstava eurobyrokratov, že si získajú Ukrajincov sypaním peňazí do ohňa vyprovokovaného konfliktu je mylná a krátkozraká. Nie len preto, že na druhej strane je energetická a surovinová veľmoc Sveta, ale najmä nezmyselným sebaoslabovaním sankciami, heroizovanou a hranou súdržnosťou. Poliaci, Litovci, Lotyši, Estónci, Fíni, Švédi, Nemci, Francúzi, Taliani, Rakúšania, Maďari, Rumuni, Bulhari, Slováci, Česi, Nóri si už svojho času vylámali zuby na virtuálne dobre vyzerajúcej koristi na východe (všetci viedli vojny a ťaženia proti Rusku či Sovietskemu zväzu). Ich jediným spoločným ideovým motívom bola korisť, ale to je aj základ budúceho konfliktu/sváru po prípadnom úspechu, lebo ani miera ich nenávistí/rusofóbií nie je/nebola rovnaká. Tam začína aj končí virtuálna európska súdržnosť.

Keď je ale viac než zrejmé, že opäť tento konflikt z našej strany nebude víťazný a aj miera nášho sebapoškodzovania je mimoriadne extrémna (rovnako ako miera optimizmu v to, že druhá strana stratí energiu a moc svoj boj dotiahnuť do úspešného konca), tak sa stratí aj súdržnosť a hrané európanstvo.

Preto keď sa vrátim k svojim prvým riadkom tohto príspevku, BOLO NADMIERU NEROZUMNÉ ODMIETNUŤ RUSKO AKO SPOLUHRÁČA A NEPRIJAŤ JEHO IDEU EUROÁZIE, len z minutých pošetilostí anglosaskej koloniálnej spolupatričnosti, dnes nazývanej euroatlantickou. V tom je aj jej hlavné pokrytectvo, lebo neponúka a nikdy neponúkala všeľudské hodnoty a etnickú rovnocennosť na úrovni vyjadrenia človek – človek, teda vynechaním akejkoľvek etnicity (aj rasovej) a budovanie spoločenstva rovnakých (človek/človek) a nie Američan – Európan.

To čo sa nám ale podarilo, že „projekt EuroÁzie“ je „živší“ ako kedykoľvek predtým, je demograficky objemnejší a kompaktnejší (s menším množstvom historických traum), geograficky väčší a ekonomicky silnejší aj perspektívnejší (zahrnuje Čínu, Indiu, Rusko, Mongolsko, Vietnam atď.) Len z tzv. kontinentálnej Európy tam bude len jej menšia časť. Jeho základným rysom nie je univerzalizmus (monoteizmus / unipolárnosť / nadvláda), ale naopak (polyteizmus / mnohopolárnosť / rovnováha). A keď sa v ňom hlboko zakotví rovnováha, je ďaleko väčšia šanca aj na hierarchicky nadradenú rovnováhu, s prírodou/prostredím/planétou. Rovnako aj väčšia konzumná skromnosť môže významne prispieť k personálnej/medziľudskej rovnováhe či rovnocennosti a odtiaľ už je len krôčik k hodnote človečenstva (ty si človek, ja som človek a spolu sme ľudia a spolupracujeme ako ľudia v prospech toho čo zastupujeme, unikátne zviera Homo Sapiens a nádhernú planétu spolu s ostatnými druhmi jej fauny a flóry).

Civilizačné kyvadlo sa už zrejme definitívne prekmitáva do staro/novej polohy, bližšie k slnka východu.

Peter Ponický Lošonci