Racionalita rovnováhy

Reakcia na článok Eduarda Chmelára v internetovom Slove z 1. Októbra 2022.

Slovo MIER je veľmi podobné svojim významom slovu LÁSKA. Spomeňte si prosím na svoj život a životy a príbehy známych či menej známych ľudí. Koľko je takých ktorým toto slovo nič nehovorí, koľko je takých ktorí dokážu ľúbiť iných aj najbližších po celý život, koľko lások je len hraných a koľko tých príbehov kde toto slovo a jeho naplňovanie bolo či je len chvíľkovým a často hraným prejavom účelovosti a zisku pri oklamaní tých druhých. Dokonca je veľmi veľa ľudí, ktorí tento stav šťastia nevedia navodiť ani sami k sebe. Ľudstvo ako také ospevuje a oslavuje lásku ako túžbu, ale spomeňme na jeho zaznamenanú históriu. História je plná pokrytectva, nenávisti, bojov a súbojov o pôdu, vplyv a moc nad inými! To logicky znamená, že láska sa často kvalifikuje ako stav, keď niekto/niektorí prehrajú a sú postihovaní, vyčlenení zo spoločnosti víťazov a tí proklamujú svoju lásku k víťazstvu a víťaznému spoločenstvu či jednotlivcom, spravidla im vládnucim. Myslí si niekto, že otrok môže ľúbiť svojho otrokára?

Mier nie je stav keď sa nebojuje, ale keď krajiny a ľudia nie sú tiesnení strachom a obavou z vojny, keď dokážu „spriadať plány“ o budúcnosti keď si v porozumení s okolím, teda aj s prírodou dokážu vychutnať krásu a pokoj duše. Mier ako chvíľka oddychu, nie je mierom ani odpočinkom, lebo nie aktivita telesná ale duševná rovnováha sú mierou mieru! Položme si otázku, ako dlho trval takýto mier v dobe čo si pamätáme? V mojom prípade to nie je dlho, lebo po ukončení 2. svetovej vojny, skoro bezprostredne USA a Veľká Británia (tzv. Anglosaská koloniálna klika) začali spriadať plány odvíjajúce sa od strachu z komunizmu po víťazstve Sovietskeho zväzu. Nacisti nie darmo už pár mesiacov pred kapituláciou smerovali svoje po-porážkové aktivity k USA, kde našlo svoje nové uplatnenie mnoho z nich, nie len príslušníci Wermachtu, ale hlavne členovia SS a Gestapa a tajných služieb. Ešte vlastne ani neskončila jedna vojna a už začali prípravy na tú ďalšiu s využitím všetkých poznatkov tých proti ktorým v koalícii bojovali a umierali ich občania. Nacistov, esesákov, gestapákov, vedenia Koncentračných táborov, Banderovcov a všetkých čo sa museli báť odplaty víťazov za vraždy ktoré vykonali či plánovali prijali na tzv. Západe, tam kde sa dodnes deklarujú ako kultúra ako civilizácia nositeľka odkazu Alexandra (starovekého Grécka) a Caesara (starovekého Ríma). Ale položme si otázku, aká to bola civilizácia? Prečo Alexander veľký sa dostal tak ďaleko na Východ? Odpoveď bola vtedy aj dnes jasná, KRUTOSŤ jeho a jeho armády bola kolosálna, dnes by sme ju mohli kvalifikovať ako masovú ako nenávistnú s jediným vše objímajúcim cieľom, svetovlády vtedajšieho sveta a vytvorenie nového unifikovaného Gréckeho sveta, nadvlády menšiny nad obrovskou väčšinou, slastného života z otrockej práce porazených. V tejto idei sa vzhliadol neskôr Caesar a pokúsil sa ju naplniť na Európskom kontinente, rovnako krutým spôsobom a rovnako z práce otrokov budovať slastný tzv. Kultúrny kult Ríma. Samozrejme tak by sme mohli pokračovať veľmi podobným výpočtom celých dejín ľudstva, boje, vraždenie tých čo pre vojnu len slúžili, rovnako ako tých ktorý vojnu kŕmili ako aj tých čo sa postavili proti nej, tak tiekli potoky krvi a zem musela stráviť nehorázne množstvo tiel. Kto tomuto hovorí civilizácia a kultúra?

A zas si požičiam dejiny ako nástroj vysvetlenia. Kto a kedy nebol kruto porazený? Ten kto vytváral nástroje a prostriedky svojej obrany a tak zaisťoval svoju bezpečnosť a vytváral vnútorný pocit svojich občanov/príslušníkov národa/kmeňa, že má zmysel budovať, že láska môže byť perspektívny cit a že deti nie sú len pokrmom budúcich súbojov a vojen. Kto bol porazený? Ten kto mal nehodných vládcov a mohol byť skorumpovaný kýmkoľvek, často zlodejom ktorí okrádali iných zlodejov. Áno, zámerne som použil tento príklad z Britskej histórie a vytvárania jej koloniálneho panstva. Španieli vraždili a okrádali populácie Američanov (domorodcov najmä strednej a Južnej časti kontinentu) a Angličania okrádali týchto prvotných zlodejov a to s požehnaním kráľovnej/kráľov. Na tom postavili svoj priemyselný zázrak a ovládnutie Indie a časti Číny za pomoci korupcie ich nehodných vládcov s rozdrobeným mandátom vlády a juhovýchodných teritórií ako dnes nazývame oblasť okolo Vietnamu, kde bojovali o ne so svojimi európskymi rivalmi z Holandska, Portugalska, Francúzska, … O ktorom mieri je teda reč? Dá sa krátke obdobie medzi vojnami nazvať vôbec ako mier, keď to bolo obdobím chystania sa na vojnu (nepretržite bojovať sa nedá, lebo vojna strávi zdroje, ako ľudské tak aj materiálne). Možno teda nazvať mierom dobu keď sa plánovala vojna, hromadili zdroje na ďalšiu, alebo je to len prímerie?

V dnešnej situácii, ako sa zdá je jedinou zárukou prímeria sila nukleárnych zbraní, takže budúcnosť môže byť nazvaná nukleárnym prímerím či pre niektorých nukleárnym mierom. Predstavte si, že by zajtra všetci zlikvidovali svoje nukleárne zbrane a pritom nehrali tieňovú hru na odzbrojovanie. Pritom vezmime do úvahy, že konvenčné smrtiace prostriedky ostanú zachované a v takom prípade by sme museli označiť USA a anglosaskú kliku za vládcu Sveta, lebo len vojenský rozpočet a počet základní USA vôkol zemegule je väčší ako celého zvyšku sveta. Ak si pri tom premietneme populačnú hustotu, prídeme na to, že by sa jednalo o novodobé otrokárstvo minority Sveta nad jeho zvyškom, lebo tzv, Západný svet má niečo nad 900 miliónov ľudských príslušníkov a zvyšok Sveta niečo málo nad 7 miliárd ľudí, teda v pomere 1:7 čo sa veľmi blíži starovekému Rímu v „najlepších“ rokoch keď na 1 občana Ríma pripadalo 10 otrokov. Kto chce ešte dnes rozporovať Putinove konštatovanie o neokolonializme Západu či moje už roky staré články o neukončenom kolonializme a koristení menšiny na úkor obrovskej väčšiny. Stačí sa pozrieť na mapu sveta, ktoré krajiny patria k tzv. rozvojovým a chudobným hoc dnes sa utápajú v opakovaných vojenských prevratoch a rinčaním zbraní od sponzorov a tak „potápajú“ vlastnú krajinu a ľud. Pre koho? Kto tam ťaží? Kto tam vyrába? Kto tam hospodári na pôde? Stačí vidieť a vedieť aby ste Svet nevideli ako krásny obraz Zeme z vesmíru, jeho modrozelená kontúra je neobyčajná zrejme v našom a možno celom vesmíre. Stačí ale zostúpiť dole aby ste videli, že to nie je Raj a že láska tam je len chvíľkovým vzruchom a že už dnes trpí celá planéta na jediný druh jej životného prejavu, ČLOVEKA. Čo keby v dôsledku nukleárnej vojny sme vyhladili väčšinu živého na Zemi? To chce urýchliť pán Chmelár a ďalší virtuálni mierotvorcovia? Kedy v dejinách zvíťazil ten kto sa zmieril, Inka? Indián? Čechoslovák Beneš? Či nenasledovala po Mníchove okupácia, Lidice, Ležáky, koncentráky, SS, Gestapo, …

Odcitujem niektoré vety súdruha Chmelára: „V situácii, keď Rusko ukradlo Ukrajine kus územia, vyhlásilo ho za ruské a je ochotné brániť ho nukleárnymi zbraňami“ … „a ja volám všetkých ľudí dobrej vôle a zdravého rozumu k vytvoreniu takéhoto tlaku na zodpovedných činiteľov“ … „pripojenie štyroch okupovaných oblastí Ukrajiny k Ruskej federácii sa nedá ničím ospravedlniť“ … „to je učebnicová vojenská agresia“ … „Slovenská republika si z existenčných dôvodov nemôže dovoliť spochybniť základy medzinárodného práva“ … „preto, lebo právo národa na sebaurčenie sa vzťahuje na národ, nie na enklávu“ … „bezpečnosť je buď globálna alebo žiadna.“

Takže medzinárodné právo. Čo to je? Podľa väčšiny medzinárodných komentátorov je to Charta OSN. A čo pred vznikom OSN ako reliktu výsledku poslednej veľkej vojny? Podľa mňa priliehavo, niektorí prirovnávajú dnešný stav a situáciu k roku 1848 a tzv. prebudenia národov v mnohonárodnostných kráľovstvách a cisárstvach kontinentálnej Európy. Čo sa zmenilo, vďaka skorému pochopeniu monarchov skoro nič, iba nová rovnováha síl a slabosti. Ale vrátim sa k Charte národov. Koľkokrát došlo k jej porušeniu bezprecedentným spôsobom? MNOHOKRÁT. Kto bol porušovateľom ktorému to prešlo aj napriek virtuálnym garanciám OSN a jej bezpečnostnej rady? VEĽMOCI či veľmocenský CHRÁNENCI (napríklad Izrael). Bol a je takýto výkon práva/medzinárodného práva skutočne spravodlivý? Keď nie je spravodlivý, je možné ho nazvať právom? Je nevykonateľné právo aktom práva a spravodlivosti? Moja odpoveď a odpoveď mnohých osvietených intelektuálov je NIE, takéto právo neinterpretuje spravodlivosť a vďaka mocným je bez opory vo väčšine ľudskej populácie vzhľadom k opakovaným negatívnym skúsenostiam s nastolením tzv. „spravodlivosti moci“. Pritom právo je konsenzuálna formulácia udržania rovnováhy funkčnosti / spravodlivosti / udržateľnosti  veľkého spoločenstva ľudí v kumulovaných komunitách / národoch / štátoch. Takže Charta je len kus papiera, ktorého text sa niekedy akceptuje a inokedy nie a preto hovoriť o medzinárodnom práve je len alibistické slohové cvičenie. Metternich vo svojej dobe hlásal mier na báze rovnováhy moci/sily. K podobnej interpretácii sa väčšinu života prikláňal Kissinger (hoc existovalo OSN aj jej Charta a USA ju porušovali vo Vietname aj celej Indočíne).

Táto, zmieňovaná charta dáva právo národom na sebaurčenie a zároveň právo územnej celistvosti štátov. Tieto princípy viaže na princíp demokracie, teda slobodnej vôle ľudí/občanov. Súdruh Chmelár nazval príslušníkov ruskej menšiny ENKLÁVOU.  V Ukrajine ktorá vôbec nevznikla na princípoch demokracie a medzinárodného práva, ale dohodou komunistických funkcionárov bez účasti a voľby občanov republík, predtým spojených do ZSSR, ktorej medzinárodné konvencie sa týkali len vonkajších hraníc štátu ktorý bol pokračovaním cárskeho Ruska, ktoré nemalo menšinové etnické hranice vo vnútrozemí. Aj sovietska komunistická vláda tieto hranice tvorila bez účasti občanom a mimo základných princípov demokracie. Opilec súdruh Jeľcin, ktorému podobne ako nášmu súdruhovi Dubčekovi imponovali médiá a pozornosť Sveta, dal priechod anarchii a rozkradnutiu majetku štátu ktorému bezducho vládol. Bez sebamenšieho zaváhania podpísal dohodu bývalých kolegov z Komunistického ústredného výboru a ako cár – gosudar odsúdil milióny Rusov, teda príslušníkov etnického aj politického národa na život v krajine ktorá už nebola ich domovom ich vlasťou. Tento akt bol a navždy bude právne spochybniteľný aj preto, že absolútne neakceptoval princípy zakotvený v Charte OSN, teda princíp SLOBODY a teda ani DEMOKRACIE ani princíp SEBAURČENIA ani princíp ROVNOVÁHY. Lebo podľa súdruha Chmelára, synteticky/nedobrovoľne odtrhnutá časť etnického národa nie je z tohto pohľadu národnostnou menšinou ale enklávou (zvlášť keď sa jedná o viac ako desiatku miliónov ľudí). Z tohto pohľadu by Slováci nemali nárok na uznanie národom v Československu keď ich počet na konci 19. storočia bol cca 1,5 milióna a Nemcov bolo v ČSR 4x viac. Pacifizmus strachu Beneša a predstaviteľov biznisu, ktorí v úzadí salónov kuli pikle s tým, že predsa im Hitler nezoberie ich prkenice (peňaženky), viedol k Mníchovskej dohode, v ktorej sa argumentuje práve menšinovými neprávami Nemcov v ČSR. To bola podľa jeho predstáv diplomacia, rovnako ako boli diplomaticky dohodnuté/nadiktované podmienky ukončenia Veľkej vojny vo Versailles a tým nalinkované „oťaže“ ešte väčšej vojny vedenej Nemeckom, proti tým ktorí to spískali.

Jedine v Pobaltských republikách, kde bolo pred odčlenením od ZSSR vykonané referendum, ktoré bolo podkladom pre dohodu na úrovni politickej moci. Toto bol demokratický postup s využitím slobodného rozhodnutia zväzových republík, ktoré boli aj geograficky prakticky identifikovateľné s historickými hranicami s pruským a švédskym stavovským, politickým aj ekonomickým vplyvom po celý stredovek a aj keď s pomerne malou národnou komunitou. Vďaka svojim dlhovekým tradíciám žiť s niekým a proti niekomu sú tieto málo ľudnaté republiky ale o to viac virtuálne bojovné, tými najchudobnejšími v Európskej únii.

Už len poslednú vetu na citovaného sebazviditeľňujúceho autora so škodlivým aj keď v jeho interpretácii len mediálnym pacifizmom, ktorý ako jedinú alternatívu ponúka globálnu bezpečnosť a zároveň tú lokálnu nepovažuje za možnú. Po prvé to svedčí o tom, že zaspal dobu, lebo globálna predstava sveta (globalistov a progresivistov) sa veľmi rýchlo rozpadá a nebola to Ukrajina ale Covid ktorý onen rozpad aktivoval najviac spolu s ich nezmyselnou kolabujúcou predstavou nekonečného rastu spotreby. Naopak oveľa viac sa zvýrazňujú rozdiely v nás a nás, lebo naše kultúry ani tzv. civilizácie nie sú rovnaké a v mnohých prípadoch ani podobné. Svet ak nebude zničený nukleárnou vojnou vyvolanou tými čo tento Svet chcú len pre seba, smeruje k rôznorodosti ktorá tu prevláda a je generovaná tisícami rokov ako evolučná genéza prispôsobenia sa človeka k miestu a jeho klíme a k jeho okoliu. To je samozrejme iné v Arktíde, Afrike, Ďalekom východe (Čína a India …), Strednom východe (Arabské krajiny). Áno svojou expanziou / kolonializmom sme skoro zlikvidovali túto pestrosť v Amerike a Európe a Austrálii. To ale ako som už uviedol nie je ani teritoriálna ani populačná väčšina Sveta!

Peter Ponický Lošonci