Racionalita rovnováhy

čo ako sa zdá vždy fáral v dederónovej košeli …

V nadpise spomienky Ľuba Dzuráka z Novák, uverejnenej 25.01.2021 v elektronickom vydaní Slova, sa uvádza: „14 rokov SDĽ, 14 rokov zodpovednej, ľudskej a ľavicovej politiky“. 

Iste ako píše autor dnes i v minulosti má každý právo na názor a rovnako aj na spomienku. To sú spomienky a tie podliehajú rôznym emóciám. Ale to ako autor opakovane pripomína význam SDĽ so sebaistým presvedčením, že iste budú pamätníci súhlasiť, tak vôbec nemusí byť.

Iste nostalgia je najlepší spôsob ako ospravedlňovať svoje účelové konanie rovnako ako stranícke záujmy, ktoré mali často spoločensky opačný ako deklarovaný efekt (o čom svädčí posledný volebný výsledok po spoluúčasti na vládnutí SDĽ).

Prvým asi nostalgickým omylom autora je konštatovanie vzniku NOVEJ SLOVENSKEJ ĽAVICE pred 30 rokmi. Tu je na mieste otázka, ako môže vzniknúť skutočne ideovo a v praktických krokoch nová politika s väčšinou starých príslušníkov starej dogmatickej a unitárnej strany? Asi je na mieste v tomto bode vrátiť sa ku celej histórii, premenovaniu z komunistickej. Už slovo komunistický logicky evokuje jedinú možnosť a roky budovaný systém likvidácie iného názoru a nedaj bože politickej platformy. To všetko bolo označované za revizionizmus, trockizmus, úchylku a bohvie čo všetko ešte. Dá sa ideologické masírovanie a materiálne uprednostňovanie členov len tak šmahom ruky zmeniť? História ukázala, že nie. To súvisí aj s tým čo autor konštatuje ďalej, že praktická politika bola správna a umožnila rozvoj ľavicovej politiky a presadzovanie jej hodnôt. Výsledky volieb a zánik tejto strany dokazujú niečo iné a fakty usvedčujú autora z nekritického subjektívneho optimizmu. Totiž najčastejším argumentom bývalých voličov SDĽ bolo odcudzenie sa od obyčajných ľudí, návrat ako sa dnes hovorí k papalášizmu a zásadný nesúlad slov a činov!

Autor to dokonca (zrejme nevedome) ani nepopiera, keď píše, „Pred tridsiatimi rokmi sa však musela robiť a presadzovať ľavicová politika spôsobom, ako sme to robili my.Bolo totiž potrebné, aby ľudia, ktorí do KSS vstupovali z presvedčenia a s ľavicovými hodnotami, to svoje presvedčenie mali možnosť uplatňovať a realizovať aj v SDĽ“.

Aj preto nie je pravdivá, či lepšie úprimná autorova ďalšia veta, že aj napriek chybám táto strana a jej členovia vybudovali základy ľavicovej, sociálnej a hodnotovej politiky na Slovensku.

Keď sa autor s istým optimizmom díva smerom vpred v čase, zrejme myslí na Hlas (Smeru) tak sa ako obyčajne mýli, lebo zo skorumpovanej a rôznymi mafiánskymi praktikami poznačenej základne praktickej politiky novej strany so starými ľuďmi a novými prívržencami čo vidia šancu v týchto starých praktikách, to nemôže inak skončiť ako vo vtedy u novej SDĽ zo starej KSS!

TAKŽE ANI VTEDY ANI DNES NEPREDSTAVUJÚ TAKÍTO IDEOVÍ ĽAVIČIARI ALTERMNATÍVU K ZACHOVANIU ľavicovách hodnôt, KTORÉ AKO UKAZUJE OBDOBIE POSLEDNÝCH cca 15 rokov ANI NIKDY SPRÁVNE NENASTAVILI A PRETO NIET ČO V TOMTO DUCHU ROZVÝJAŤ. Preto sa mýli svojim záverečným konštatovaním, že na tom sa iste všetci zhodnú.

Jeho posledná veta je však určite objektívne pravdivá („SDĽ zohrala významnú úlohu pri vzniku samostatného Slovenska.“) ale určite je sporné či správna.

Lošonci