Filozofia politiky – politika bez filozofie, evolúcia pokrytectva a pretvárky.

Nová Zmluva – Utópia?

Lucius Annaeus Seneca, rímsky stoický filozof, spisovateľ a politik v jednom zo svojich prejavov poznamenal:

„Ak žiješ v súlade s prírodou, nikdy nebudeš chudobný, keď žiješ podľa mienky ľudí, nikdy nebudeš bohatý.“

Konvencia, čiže zmluva je jedným z najprenikavejších prvkov ľudského génia (zmluva so susedom, zmluva s bohom, zmluva s nepriateľom, zmluva s diablom, zmluva so štátom apod.). K sformulovaniu akejkoľvek i zlej zmluvy je potreba istých znalostí, neodvratne spojených s inteligenciou a skúsenosťou. Je výsledkom komparácie (skombinovania) a nevyhnutnej komprimácie poznatkov (slúži k takému zostručneniu dohody, ktorá umožní jej zrozumiteľnosť a úspešné plnenie) spojenej s dobrou vôľou zmluvných strán.

Väčšina významných a známych dohôd histórie odvodzovala svoj obsah od podmienok moci a vlády nad inými. A ako tvrdí Henry Kissinger, že dohody sú len predmetným návodom na ich porušovanie, lebo väčšina politických dohôd, teda tých týkajúcich sa moci a vlády sa neplnila, čo potom vlastne znamená, ze zmluva je návod na neplnenie jej podmienok.

Predpokladajme náš dostatočný znalostný potenciál získaný evolúciou poznania, potom by sme mali smerovať k konvergujúcej spoločnosti, ktorá sa musí pýšiť zásadnou konvergenčnou vlastnosťou, teda schopnosťou konjunkcie všeobecného „dobra“ (ktoré spočíva v zachovaní spravodlivosti zaručenej rovnovážnym princípom humanity a existenčnej dôstojnosti ako základným prírodným princípom) založenej na splniteľných a zrozumiteľných dohodách bez všeobecnej segregácie a vylúčenia.

Viem, je možné opakovane namietať, že k tomu mali smerovať všetky človekom vytvorené utópie (náboženské i spoločenské). Asi do polovice 18. storočia však neboli ani intelektuálne ani spoločenské ani gnozeologické podmienky, ktoré by podporili vznik takejto utópie. Väčšina utopických hnutí či náboženských alebo svetských vychádzala z extenzívneho princípu. To znamená, podobne ako v hospodárení, že našli svoje políčko viery a existencie a keď ich niekto začal vytláčať z neho, našli si svoju Utópiu na inom mieste Zeme. Ale čo keď už takáto možnosť skončila a ani násilím neprinútite pôdu a ženy rodiť, takýto systém sa dostane na existenčnú hranicu do vyčerpania svojich zásob, alebo hľadania inej, povedzme intenzívnej alternatívy svojej existencie.

Bojovať medzi sebou nemá zmysel, lebo môžeme stratiť všetci, okrádať už nebude čo, lebo dochádza k nenahraditeľnému vyčerpaniu zdrojov a zahynúť sa nám ešte nechce. Preto v takejto chvíli je čas na dohodu, ktorej kontrolné mechanizmy budú vyplývať z podstaty vlastností stavu prírody a sociálnych spoločenstiev ľudí. Toto je krízový stav a naša schopnosť jeho včasnej predpovede nás môže viesť k spoločenskej dohode o vytvorení spoločenského systému v prospech udržateľnej existencie človeka i prírody.

Keby som teraz napísal, že predajme moc „filozofom“ a nech múdry riadia tento svet tak by som urobil tú istú chybu ako v európskom staroveku, keby som sa nechal viesť Konfuciánstvom urobil by som rovnakú chybu ako starovekí Číňania a keby som chcel aby väčšina z nás „vyvanula“ v Nirváne ako Budha Gautama, tak by som sa asi nedočkal. Na prvý pohľad neriešiteľná situácia, skeptik by konštatoval že všetko tu už bolo. Optimista by tiež pochyboval, že rokovania o akejkoľvek všeobecne prijateľnej dohode budú trvať tak dlho, že sa ich konca nedožije. Super optimista siahne po zbrani a pokúsi sa „vykynožiť“ každú inakosť vo viere v prozreteľnosť a svojho boha. Nie, že by to tu už nebolo, dokonca je to večne opakujúca sa pesnička ľudskej histórie a výsledok? Skoro neriešiteľná situácia! Šachisti ale hovoria, že každá situácia má svoje riešenie.

Ako z tohto kruhu von? Položme si otázku, akých ľudí je na Svete najviac a možno aj najšťastnejších? Sú to miliardári, milionári, špekulanti, generáli, politici? Som presvedčený, že najužitočnejšou a najšťastnejšou skupinou ľudí dnes i v minulosti sú obrazne povedané susedia žijúci bez závisti, bez ochoty ísť do veľkých rizík a schopných podľa potreby aj tvrdo pracovať. Takýto ľudia sú schopný kompromisov, lebo netúžia po susedovom kúsku zeme, nevadí im menej podlaží ako u okolitých domov, lebo by aj tak civeli prázdnotou a nezávidia Tahiťanom, lebo vedia že všade chleba je o dvoch kôrkach a na prvý pohľad odhadnú, že ten čo na hlave s korunou chodí ale bez gatí nie je šťastný kráľ. Ja tomu hovorím zdravý sedliacky rozum.

Je múdrejší ten čo mnoho vlastní? Možno je naopak hlúpy, lebo risk je jeho spôsobom. Na tom je ale založená ruleta a tá je herným automatom. Dá sa vyhrať nad strojom, vyrobeným za jediným účelom? Každý súdny si dá svoju odpoveď. Aj tu ako už neraz v minulosti, odpoveď je naporúdzi – kto nepracuje nech aj neje, ako hlási jedno naše ozaj staré porekadlo.

Poézie bolo dosť, viem každý ju nemusí. Teda aké máme možnosti? Presvedčme ako to tvrdil vo svojej volebnej kampani Richard Nixon, teda presvedčme mlčiacu väčšinu, že ona je hybnou pákou udržateľného života i udržateľného životného prostredia. Presvedčme sa, že hlavné životné hodnoty nevytvárajú investori a zoberme im zákonnou cestou možnosť špekulatívnym spôsobom vytvárať obrovské statky vyplývajúce z právnej ochrany vytvárania zisku. Ukončime zdanlivo nekonečnú špirálu ničím nekrytých transakcií a vytvárania pridanej hodnoty na dlhu a chudobe. Že sa tým zrúti tento už dlho na vode postavený spoločenský poriadok? Áno je to tak. Je lepšia zmluva s diablom, či zmierenie väčšiny s prírodou, ktorej súčasťou sú i ľudia? Môžu sa dohodnúť mocní tohto sveta ak nebudú chcieť nad ním tú svoju a jedinú správnu vládu? Viem nikdy sa to nepodarilo a možno ani nepodarí keď sa budeme deliť a deliť a deliť. Delenie je len istý postup ako zmenšovať. Nie je už dosť malý ten priestor v ktorom ešte môžeme existovať? Evolúcia je založená na matematickej operácii súčtu, teda na tom čo nazývame plus. To je aj základ celej matematiky, fyziky, filozofie, teda poznania. Nie je už na čase na prahu existenčnej „priepasti“ sa konečne vrátiť na zdĺhavú cestu spolupráce s prírodou a inými ľuďmi?

Spolupráca znamená dohodu. Dohodu s prírodou poznáme za nejaký čas, keď sa biodiverzita vráti na pôvodné úrovne či dokonca umožní vznik nových druhov. Účinok medzi ľudskej dohody poznáme, keď už nebude stúpať populačný rast, keď už nebude chcieť vládnuť jediný národ a jediný človek. Keď budeme schopní a ochotní spolu hľadať riešenia a nie konkurenčnú výhodu. Zastaví sa svet?

V tejto súvislosti sa mi chce odcitovať údajne slová boha o človeku uvedené v knihe Genesis 3/19: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“. Pretože mojím chlebom bola fyzika tuhých látok, konkrétne kovov tak ma napadá jediné. Ľudia sme organizovanou hmotou, ktorá je postavená na interakcii elementárnych zložiek a keď si pod nimi predstavím molekuly, atómy, protóny, elektróny, kvarky či bozóny tak mi to s tým logicky primitívnym prirovnaním s prachom veľmi dobre korešponduje. Takto organizovaná hmota má ale niečo, čo aj mne umožňuje písať tieto riadky, teda vedomie, dokonca historické vedomie. Práve toto vedomie by nám malo dať silu zachovať si túto formu čo najdlhšie, lebo v tom je zrejme naša výnimočnosť. Vesmír obsahuje nespočítateľné množstvo častíc, antičastíc a energie. Keď sa rozplynieme do podoby „hviezdneho prachu“ tak zanikne niečo nádherné, nie z materiálneho pohľadu, lebo takých entít vesmír či vesmíry obsahujú miliardy miliárd.

Post scriptum

Výnimočné je zrejme to dátové pole, ktoré nazývame vedomím čo neustále pretvárame a zveľaďujeme. Bola by nesmierna škoda aby toto pole postupne mizlo či bolo pohltené iným poľom len preto, že sme boli namyslení na svoju „veľkosť“ v malom zhluku hmoty.