Politická platforma

Reakcia na článok Petra Weissa v Pravde.sk.

Naše dnešné strategické elity – Analýzy a postrehy – Názory – Pravda.sk

_{Uvediem svoje rozjímanie citátom z uvedeného príspevku bývalého politika, ktoré ale nie je o pravde, hoc je uvedené formuláciou} „elity nie sú elitné„.

„Veď nezlyhávajú iba pri riešení pandémie, ale aj pri reprezentácii štátu dovnútra i navonok, pri udržiavaní súdržnosti spoločnosti, ktorá je postihnutá politickou a sociálnou polarizáciou a prelezená hnevom a nenávisťou až na úroveň rodín.“

Ja sa autora článku pýtam, ktože to vygeneroval onú polarizáciu spoločnosti a koniec koncov aj posledný volebný výsledok? Nebol to dôsledok politiky vlády ktorej vládol Smer s prídomkom sociálna demokracia a nebola táto strana viac ako desaťročie hegemónom slovenskej politiky?

Autor konštatuje, že pri skúmaní výkonu vládnucej elity sa ukazuje, že neprítomnosť komunistov a zväzákov v jej radoch neznamená automaticky vyššiu kvalitu. Hoc ako sám skúsil, nepodarilo sa mu zotrvať a zúročiť politickú skúsenosť na akademickej pôde a pri tom upozorňuje na tituly a plagiátorstvo časti súčasnej „elity“. Slúži mu ku cti, že sa neutiekal k podobným praktikám a radšej akademickú sféru opusti (iste aj zo zištných dôvodov a po prosbách vodcu o vyslanecký post, mu umožnili zotrvať vo sfére ktorej za mnohé roky privykol).

Áno dnes neexistujú kurzy a školy vychovávajúce komunistickú elitu, ako tomu bolo pred rokom 1989 a napriek tomu sa ten systém rozložil vlastným zahnívaním, lebo nevyberal elity podľa intelektuálnych schopností, ale vernosti a príslušnosti!

Pravdaže schopnosti a zručnosti opakovane vštepované už od útleho veku do príslušníkov budúcej elity majú tak trochu spartský charakter. Sparta, ale nebola ani demokratickým, ani slobodným spoločenstvom. Že nepíšem pravdu? Ale áno súdruh Weiss, ešte totiž žijú vtedajšie deti aj dnes často seniori čo absolvovali túto mentálnu masáž aby z nich vyrástli budúci vodcovia na všetkých úrovniach straníckej a spoločenskej hierarchie.

Súdruh Weiss nepochopiteľne skoro (aj vzhľadom ku pandemickej kríze, ktorá všetko možné zatieňuje) identifikuje „vlažný vzťah k štátnosti“ dnešných na začiatku ich charakterom definovaných spoločenských elít (prevzatých z eseje Ľubomíra Liptáka). Prvá veta odstavca začína, „popri pohŕdaní vzťahu ku vzdelaniu…“ a spojením osláv štátnosti (1. január) s vlažným vzťahom k vlastnej štátnosti sa prejavuje onen boľševický syndróm „načančanej“ veľkoleposti osláv a velebenia revolúciám, boju a frontám (napríklad tým národným). Ešte šťastie, že pri našej minulosti a ohrozeniach sa nemôže schovať za štít revizionizmu, ktorý nás zrejme podľa neho ohrozuje, lebo naše oddelenie od Československa podľa komunistickej historiografie nebolo revizionizmom k medzivojnovej štátnosti (Slovenského štátu) ktorý považovali od začiatku za neplatný ako Mníchovská zmluvu. Čo na tom, že oboje existovalo, my sa budeme správať akoby nie od samého začiatku.

Na konci píše autor o nepripravenosti na politické vodcovstvo dnešnej moci bezmocných (parafrázujem komunistickú literatúru a poetiku z pofebruárového obdobia nástupu k moci 1948), hoc to nebola pravda. Komunistická strana existovala od roku 1921 a vznikla odčlenením zo sociálnej demokracie, ktorej korene siahajú ešte hlbšie do histórie. Skutočne v porovnaní s touto praktickou a neskôr aj ideovou prípravou komunistov ten dnešný establišment je absolútne nepripravený.

Ale na záver si postavme otázku ku ktorej sa vyjadruje Weiss na konci svojej eseje, otázku morálky a politickej etiky. Bola posudzujúc morálku a politickú etiku, boľševická a potom nomenklatúrno-hierarchická komunistická LEPŠOU? Obávam sa, že história už dala a ešte dá mnohé odpovede so spoločným menovateľom. Ani boľševická ani komunistická etika nebola morálnou a teda takou nemohla byť ani ich politika (samozrejme neposudzujúc jednotlivosti a jednotlivcov). 

Teda to AKO SA PRIPRAVOVALI ELITY V KOMUNISTICKÝCH REŽIMOCH SA BEZ ROZPAKOV DÁ NAZVAŤ VYMÝVANÍM MOZGOV.

Aký je teda etický a morálny rozdiel s dnešným „vymývaním mozgov“ často ďaleko nevzdelanejších a možno rovnako frustrovaných ľudí. Stavu ku ktorému v našom prípade mierou vrchovatou prispeli tzv. sociálni demokrati vzišlí z komunistického ideového a nomenklatúrneho hniezda elít minulého storočia a ich pohrobkov?

Lošonci