Racionalita rovnováhy

Najvyslovovanejšie slovo „modernej“ doby je DEMOKRACIA. Málokto už asi pozná pravý význam tohto slova, lebo sme opakovane „mystifikovaný“ politickými i ekonomickými špičkami spoločnosti. Pred rokom 1990 sme mali socialistickú demokraciu a dnes máme liberálnu demokraciu. Čo je ale demokracia bez prívlastkov a sekrétu jedovatých žliaz politikov?

Posúďte sami.

Citujem a uvádzam autoritu antickej (gréckej) filozofie, keďže sa mnohí na ňu odvolávajú ako na základ dnešnej liberálnej (západnej) spoločnosti:

Vráťme se späť ku gréckym počiatkom slova demokracia. Druhá polovica tohto slova znamená „moc” nebo „vláda”. Tak tiež máme autokraciu – vládu jedného človeka a aristokraciu, v ktorej vládnou aristoi, najlepší ľudia, elita. Demokracia znamenala, že vládne démos. Väčšina komentátorov to prekladá ako vládu „ľudu”, ale slovo démos malo špecifickejší význam. Znamenalo vládu obyčajných ľudí alebo vládu chudobných. Keď Aristotelés popisoval demokraciu svojej doby, vyslovene pripomínal fakt, že demokracia znamenala vládu chudobných. Proti tvrdeniu, že demokracia znamená len vládu väčšiny.

Demokracia existuje vtedy, keď slobodní a nebohatí, tvoriaci väčšinu, zvrchovane ovládajú vládu. Oligarchia, keď je táto moc v rukách bohatých a urodzenejších, ktorých je málo (ibid). Pokiaľ ide o obsadzovanie oficiálnych funkcií, poznamenal ďalej, že v Grécku „robiť toto losom sa považuje za demokratické, výberom za oligarchické”. To, čo ideológovia kapitalizmu nazývajú demokratickými procedúrami, sa dá presnejšie popísať ako psefonomické procedúry (grécke „psefos“ znamená tajné hlasovanie).

Tým, že „zabúdajú“ na prirodzenú povahu triednych vzťahov, títo ideológovia klamlivo zamieňajú hlasovacie právo za výkon moci. V skutočnosti sú všetky kapitalistické štáty plutokratické oligarchie. Plutokracia je vláda majetnej triedy; oligarchia je vláda malého počtu ľudí. Takéto sú charakteristické princípy moderného štátu.

Tento štát, podľa Fukuyamu (1992) – konečný cieľ alebo telos dejín, NAJDOKONALEJŠIA FORMA TRIEDNEJ NADVLÁDY od dôb Rímskej republiky, získal takú duchovnú a pozemskú hegemóniu, že vyzerá, akoby sa zbavil všetkých svojich konkurentov. Skutočná moc sa nachádza v sérii sústredných kruhov, ktoré sa cestou od parlamentu cez vládny kabinet až k predsedovi vlády stále zužujú: to je oligarchia.

Táto moc je otvorene vykonávaná v mene Kapitálu, pretože dnes všetci zúčastnení akceptujú, že úlohou vlády a najvyšším cieľom štátu je slúžiť podnikaniu: ide o plutokraciu.

Moc plutokracie vyplýva z toho, že ovláda prácu za mzdu, zo vzťahu nadvlády a podriadenosti, ktorého diktátorskú podstatu nemôže odstrániť hlasovacie právo. „Psefonomia“ alebo voľba je tak len mechanizmom pre výber jednotlivých oligarchov. Ich vláde prepožičiava okamžitú legitimitu a umožňuje, aby boli vyberaní z „najlepších” a najenergickejších príslušníkov nižších tried (aristoi).

Voľby tak v najlepšom prípade menia oligarchiu na aristokraciu. Aristotelés považoval oligarchiu za úchylku od aristokracie. Nahraďte prívlastok „aristokratická” slovom „meritokratická” – táto verbálna úprava veľmi dobre charakterizuje historickú premenu britskej spoločnosti od začiatku 19. storočia, kedy sa parlament otvoril schopným jedincom, ktorí už nemuseli byť nutne urodzení. Kľúčovou otázkou však nie je, či sa do funkcií dostanú niektorí jednotlivci pomerne skromného pôvodu; ide o to, kto drží moc. Všetko ostatné je len ilúzia. Parlamentný systém vlády a demokracia sú polarizované protiklady.

Demokracia znamená, že vládnu masy, chudobní a nemajetní; parlament znamená vládu profesionálnych politikov, ktorí sú čo do počtu a triedneho postavenia súčasťou oligarchie.

Marx a Engels celkom otvorene naviazali na Aristotelovskoú definíciu demokracie, keď v roku 1848 napísali v Manifeste komunistickej strany, že „prvým krokom revolúcie robotníckej triedy je povýšenie proletariátu na vládnucu triedu, víťazstvo v boji o demokraciu”. Násilné odstránenie aristokratického štátu a ustanovenie vlády proletariátu bolo pre zakladateľov komunizmu synonymom demokracie. V roku 1852 hovorili o proletárskej vláde ako o diktatúre proletariátu.

Slovo „diktátor” nepochádza z Grécka, ale z Rímskej republiky. Označuje človeka, ktorý dostal za núdzovej situácie moc vládnuť na obmedzenú dobu pomocou dekrétov. Táto dočasná diktatúra mala prirodzený sklon k degenerácii na celoživotné panovanie. Lenin a Stalin boli diktátori v tomto rímskom zmysle. Mal ale Marx pod diktatúrou proletariátu na mysli práve toto? Určite nie. Myslel tým masovú demokraciu, ktorá nebude obmedzovaná ústavne zakotvenými právami chrániacimi súkromné vlastníctvo. Takéto demokracie popisoval Aristotelés už dva a pol tisíca rokov predtým.

Prvým a najcharakteristickejším rysom „demokratia“ bola vláda založená na väčšinovom hlasovaní všetkých občanov. Všeobecne sa hlasovalo zdvihnutím rúk na suverénnom zhromaždení zvanom „eklésia“. Suverenita „démosu“ (ľudu) nebola delegovaná na komoru volených profesionálnych politikov, ako je to v buržoáznom systéme. Namiesto toho sa masovo zhromažďovali obyčajní pracujúci ľudia, v tej dobe roľníctvo a obchodníci, aby prediskutovali záležitosti, ktoré sa ich týkali, a rozhodli o nich hlasovaním. „Vláda” ako taká neexistovala; správu vecí ľudu mala na starosti mestská rada alebo „bulé“ s 500 členmi. Na rozdiel od rád našej dnešnej plutokracie jej členovia boli vyberaný losom, nie voľbami. Funkcie podliehali rotácii, jednotlivci pôsobili v rade jen jeden rok a potom boli vystriedaný inými.

Táto rada nemala legislatívne právomoci a zaisťovala len vykonávanie politík prijatých suverénnym zhromaždením. Každý občan mal právo hovoriť a hlasovať v zhromaždení a bola mu vyplácaná náhrada za zárobok, ktorý stratil svojou účasťou.

Druhou dôležitou inštitúciou boli ľudové súdne dvory nazývané „dikastérie“. Tieto dvory nemali sudcu, dikastovia jednali súčasne ako sudcovia a porota. Boli vyberaní losom z celého zboru občanov pomocou zložitej procedúry využívajúcej hlasovacie lístky a triediace stroje, „dikasty“ vytvorený súd potom prijímal rozhodnutia tajným hlasovaním a nebolo proti nim odvolania. Podľa Aristotelovho názoru práve ovládanie súdov zaisťovalo démosu (ľudu), že ovládal celý politický systém.

Na voľby sa hľadelo s podozrením, používali sa len pri obsadzovaní vojenských funkcií. Voľby, ako hovorí Aristotelés, sú aristokratické a nie demokratické; zavádzajú prvok vedomej voľby, vyberaní sú „najlepší ľudia, aristoi“, namiesto vlády všetkých ľudí. Voľba bola považovaná za bezpečnú len tam, kde sú dôležité špecifické schopnosti, ako je to u vojenských veliteľov.

Protiklad s našim politickým a vojenským systémom nemôže byť nápadnejší. Vzhľadom k tomu, že sa do správy vyberalo losom, mohol byť povolaný do funkcie ktokoľvek, čo viedlo k vysokej politizácii obyvateľstva.

Lošonci