Založ si blog

Komunizmus prehral, napriek tomu komunisti prevzali moc.

(Husákova spoločenská i politická normalizácia uspela, z KSČ/KSS sa stala masová organizácia syntetickej elity bažiacej po ekonomickej blaženosti bez ideí, bez morálky aj etiky politickej diplomacie.)

Moju esej, vyprovokovala iná esej Davida Klimeša uverejnená na internetovej platforme „Aktuálně.cz“ pod názvom, „Po 100 letech od založení strany si soudruzi mohou říci, zvítězili jsme“ zo dňa 14.05.2021.

Sto rokov je na históriu veľmi málo, ale na ľudský život dosť veľa. Je to niekoľko generácií a človeku by sa mohlo zdať, že je strojcom spoločenského pokroku. Bohužiaľ obom spoločenským usporiadaniam oných sto liet (liberálnemu aj komunistickému) bolo vlastné pokrok definovať iba ako pokračovanie priemyselnej revolúcie a zvyšujúceho sa reálneho či virtuálneho blahobytu ľudí. Nakoniec vďaka obom sme sa dopracovali na okraj obrovskej „priepasti“ zvanej devastácia životného prostredia s dôsledkami neporovnateľnými s akoukoľvek ľudskou spoločenskou krízou. Hľadať metriku väčšieho či menšieho podielu zavinenia je nezmyselné, lebo to nezbavuje zodpovednosti nikoho za stav na prahu ktorého stojíme a nutne musíme riešiť. Človek ako tvor, jeho vodcovia a teda aj politické reprezentácie už nemôžu ignorovať čo sa deje.

Politická mapa Sveta sa po Veľkej Francúzskej buržoáznej revolúcii doplnila o reprezentantov tzv. stredného stavu, ktorú dnes charakterizujeme ako liberálnu s najvyššou prioritou slobody jedinca predstavujúcou pre nich popri ekonomických slobodách najmä slobodu zdieľanej vlády. V podstate nepriniesla nič nové čo by už nebolo známe v starovekých kultúrach, iba to povýšila z túžby osobnej slobody otroka na túžbu ekonomickej slobody k tej osobnej. Chaos ktorý nastal od osvietených zámerov k silovému presadzovaniu sa jednotlivých spoločenských skupín vygeneroval ako politickú platformu aj ďalšiu spoločenskú vrstvu. Ľuďom čo mali formálne osobnú slobodu, ale stratili, či strácali tú ekonomickú, čo ako v každej historickej etape ľudstva vyvolalo spojenie sa „starého“ poriadku s „nastoľovaným“ proti najslabšej a na druhej strane najpočetnejšej sociálnej skupine s formálnou osobnou slobodou, ktorú ale znemožňovala naplniť ekonomická nesloboda (plebs, nádenníci, proletariát, chudoba).

Komúna a komunardi boli umlčaní, rovnako ako jakobíni a dokonca vlastným nástrojom „Výborom pre verejné blaho“. Francúzska revolúcia vygenerovala vojnu a vojna absolútneho samovládcu Francúzska na čas aj Európy, Napoleona Buonaparta. Približne o sto rokov neskôr ako Rusko „ponížilo“ Napoleona jeho porážkou od zaostalého mocnárstva, sa malej skupine revolucionárov v skutočne sociálne zanedbanom „veľkoštáte“ podarilo za pomoci sociálnej demagógie poraziť v občianskej vojne vnútorných „nepriateľov“ a ubrániť sa aj vonkajšej intervencii. Strach zo straty moci a viera vo večný nový model spoločnosti, podobne ako v Paríži, vygeneroval absolútnu vládu s rovnakým kontextom tejto moci, KRUTOVLÁDU malej skupiny „revolucionárov“.

Ruská tzv. Októbrová revolúcia po všetkých svojich excesoch a vojnách vytvorila spoločnosť „ODDANÝCH“ bez viery. Nomenklatúrnu spoločnosť, stále ruskú, teda vo väčšine vlasteneckú ale hierarchizovanú vertikálne aj horizontálne podľa príslušnosti a vzťahu k nomenklatúrnym kádrom štátostranou vytvorených „vyvolených“. Keďže to generovalo materiálnu aj spoločenskú nerovnosť, logicky sa celý systém začal podobať kartovej hre s falošnými hráčmi. Zostala jediná viera, dostať sa do tejto „lepšej spoločnosti“ so spoločenským aj materiálnym benefitom. Vodcom a strojcom systému bolo nesmierne sympatické ako sa masovo tvorí nová spoločnosť „oddaných“ a vo svojom ošiali nepostrehli, že ich divadelný kus, hry na rovnosť a komunizmus/socializmus si privlastnila väčšina nimi tvorenej nomenklatúry a postupne celá spoločnosť. Keďže vládli ako vodcovia systémovej spoločenskej zmene podľa ich vzoru v celom tzv. Svetovom socialistickom spoločenstve komunistov a ich strán (s rôznymi názvami, ale rovnakou metodikou aj uplatňovaním moci). Úpadok spoločenských vzťahov a mocenská neschopnosť regulovať spoločenské zmeny inak ako „revolučne“ – násilím, vyprodukovala veľké divadlo v ktorom už nebolo možné rozoznať hercov od nehercov/divákov. Ako smutne v tomto kontexte vyznieva viera zakladateľa KS (komunistickej strany) na našom teritóriu, marxistu Bohumila Šmerala, „Kéž by vžbycky byla stranou dobrých lidí, prostých sobectví, prostých ctižádosti, prostých lehkovážnosti a frivolnosti, schopných sebepokory, nepřístupných svodům mrzké hmoty“.

V tejto súvislosti je iste náležité spomenúť citát jedného s najvýznamnejších politických ekonómov Francisa Fukuyamu vyslovenú v súvislosti s očakávaniami pri „revolučných“ zmenách spoločenských vzťahov v súvislosti s udalosťami v roku 1989 v tzv. socialistickom tábore a „pádom“ Berlínskeho múru: „Akonáhle zlá čarodejnica umrie, pažravci povstanú a budú veselo ospevovať svojich osloboditeľov“.

Napriek formálnemu úsiliu na Európskom kontinente bol tento herecký režim neúspešný, ale to sa nedá povedať o jeho hercoch a použijem slovné spojenie z Klimešovej eseje, „normalizační soudruzi, kteří členství ve straně nosili jen jako montérky, okupaci nazývali internacionální bratrskou pomocí, na chalupách se tomu smáli, a stát dovedli k naprosté devastaci.

Kam sa tých 1,7 milióna členov znormalizovanej Komunistickej strany podelo po roku 1990? Mnohí z mnohých „vystúpali“ ako kremžská horčica do nosa, do priestoru na ktorý si rokmi predtým vytvorili návyk a podmienky. Politickou elitou boli a túto úlohu nezvládli, ale nastupujúci chaos aj s ich významným prispením im umožnil ovládnuť skutočné podhubie moci, hospodárstvo (privatizáciami, kupónovým prevodom ktorý mal vyzerať ako ľudová burza, účelovými spojenectvami kamarátov – iste si niektorí spomeniete ako sa oslovovali bývalí vyvolení v nacistickom Nemecku, príslušníci SS – „kameradschaft“). Niektorí publicisti ich nazývajú „banditi zla“, komunistická nomenklatúra na prvý pohľad totiž zločinecky nevyzerá, podobne ako tá nacistická (dnes vieme, že táto veľká skupina v 90tych rokoch mediálne utajených komunistických nomenklatúrnikov, je či bola vo vládach, vlastní korporácie kapitálu, je v centrálnej i komerčných bankách, sú vo vedení univerzít a na súdoch i tých ústavných).

Je takýto stav len u nás (Česko + Slovensko)? Vôbec nie. Tento scenár sa viac menej uplatnil vo všetkých európskych postkomunistických krajinách, najradikálnejšie však v Rumunsku. Tam sebaistý komunistický diktátor po potlačení masových protestov, ktoré boli vyvolané úmyslom premiestniť mladého pastora László Tőkésa do inej farnosti (v oblasti obývanej maďarskou menšinou – Temešvár). Tőkés to odmietol, jeho farníci „hliadkovali“ pred jeho domom. Nakoniec sa tento protest rozrástol do niekoľko tisícových demonštrácií (väčšinou študenti stredných a vysokých škôl) v uliciach a námestiach mesta (požadovali slobodu a chlieb). Nariadený vojensko/policajný zásah sa stretol s odporom, na slzný plyn a vodné delá odpovedal dav „kameňometnou paľbou“ (aj keď sa šírili „zvesti“, že tam umrelo viac ako 500 ľudí, neskôr sa zistilo, že onými šíriteľmi bola sama Securitate). Keď tento protest nebol krvavo potlačený podľa vodcových predstáv (Nicolae Ceausescu) a v hlavnom meste (Bukurešť) sa tiež začalo protestovať, vodca/vládca s úmyslom ukázať svoju silu a masovú podporu zvolal (dal zvolať) masové zhromaždenie svojich údajne najvernejších podporovateľov, ale aj ten nakoniec zlyhal a vodcu spolu s manželkou Elenou („vedkyňa“ s pár triedami základnej školy, ukrutnejšia ako sám diktátor) odtransportovali z „nebezpečného“ priestoru, strechy budovy ústredného výboru na Palácovom námestí, vojenským vrtuľníkom prichystaným Eleniným chránencom a lojálnym „služobníkom“, generálom Victorom Stanculescu, len niekoľko dní predtým menovaným ministrom obrany (práve na neho kričala Elena z vrtuľníka aby zachránil „sirotkov“ najatých do špeciálnych jednotiek Securitate (tajná štátna polícia)). Opäť sa ukázalo ako chamtivý služobníci zlikvidujú tých ktorým mali slúžiť, to celkom platí aj v tomto prípade. Totiž práve Stanculescu (strojca úteku diktátorského páru na vojenskú základňu, ktorá podľa diktátorovej predstavy mala byť hlavným stanom potlačenia rebélie) bol organizátorom samozvaného súdu nad Ceausescovými a dokonca sám vyberal popravčiu čatu aj miesto exekúcie ich životov a to ešte pred začatím vražedného súdneho divadla (ako oficiálne prehlásil bývalý rumunský prezident Emil Constantinescu, „zavraždili ho“).

„Revolúciu“ ohlasovali v tzv. slobodnej Bukuešťskej televízii (ktorá bola paradoxne celá obsadená príslušníkmi Securitate) medzi inými práve generál Victor Stanculescu, generál Stefan Guse (veliteľ zásahu v Temešvári) a potom samozvaný prezident Ion Iliescu – šéf Causescovej gardy. KOMUNIZMUS PREHRAL, KOMUNISTI PREVZALI MOC.

V ostatných krajinách mimo Sovietskeho zväzu to bolo menej vyhrotené a nebezpečné prevzatie moci po komunizme komunistami. U nás to bol v onej dobe predovšetkým Marián Čalfa.

V Maďarsku dlhoročný člen vedenia strany a jej ústredného výboru a politbyra, najväčší bojovník za zrušenie vedúcej úlohy strany a jej zakázanie Imre Poszgay, ktorý veril že sa stane prvým slobodne zvoleným maďarským prezidentom. Miklós Németh, predseda vlády po odchode Jánosa Kádára z vedenia strany (nahradil ho predseda vtedajšej vlády Károly Grósz, ktorý sa chcel venovať reorganizácii strany a v roku 1988 bol na miesto predsedu vlády menovaný práve ekonóm Miklós Németh), bol strojcom systémovej premeny v Maďarsku započatej v roku 1988 a tiež iniciátorom tajnej diplomacie s Nemeckom (SRN – Spolková republika Nemecko) vedúcej k jeho zjednoteniu a povaleniu „Berlínskeho múru smrti“.

Po odstránení Todora Živkova sa udial podobný scenár prevzatia moci premenovanou komunistickou stranou v Bulharsku (neznalým treba asi pripomenúť, že nie všetky strany sa nenazývali komunistickými, hoc jej idea im bola vlastná, takže to boli tiež robotnícke, socialistické či strany pracujúcich). V októbri 1989 minister zahraničných vecí Peter Mladenov zorganizoval environmentálny samit v Sofii a bulharských nezávislých environmenálnych aktivistov 10 dní predtým kruto zbili príslušníci tajnej polície na Živkovov príkaz. Mladenov spolu s predsedom vlády Georgi Atanasovom a ministrom financií Andreyom Lukanovom sa toho chopili a v dôsledku ostrého medzinárodného odsúdenia onoho brutálneho činu sa dohodli, že Živkov musí odísť a presvedčili ministra obrany Dobri Džurova aby ich podporil. Sprisahanci udreli 10. novembra 1989, Dobri Džurov sa so Živkovom deň predtým stretol v súkromí a povedal mu, že v politbyre má dostatočnú podporu na to, aby ho odvolali, teda nech v pokoji odstúpi. Tesne pred zasadnutím politbyra dal Živkovovi ďalšie ostré ultimátum Džurov, že ak neodstúpi sú odhodlaní ho aj odvolať a popraviť. Sprisahanci sa stali novými mocnými Bulharska.

V Poľsku predovšetkým generál Vojcziech Jariuzelski, ktorý predpokladal že po dohode s opozičnou Solidaritou a komunistami strácajúcimi pôdu pod nohami, sa stane prvým poľským novodobým prezidentom zvoleným v slobodných voľbách.

V Nemeckej demokratickej republike snaha „nenažraných“ vo vedení strany, ešte vtedy na čele s Erichom Honeckerom, a politických „manévroch“ s emigrantmi do SRN (skrze čerstvo otvorených hraníc Maďarka s Rakúskom a po Honeckerovej urgencii Jakešovi po uzatvorení Československo-Maďarských hraníc pre občanov NDR). Všetci čo sme tu vtedy žili si pamätáme nezatajiteľné rady trabantov a wartburgov v Pražských uliciach. Nemecké veľvyslenectvo v Prahe sa plnilo tisíckami „dederónov“ ako sme ich volali, ktorým Honeckerov režim nemohol odoprieť najčastejšiu dovolenkovú destináciu – Československo. Stav sa stal tak neudržateľným aj pre Miloša Jakeša a KSČ, že sa spolu s SRN dohodli o prevoze východonemeckých migrantov vlakom cez NDR (cez revolučne naladené Drážďany). Táto neustále sa hrotiaca politicko-spoločenská kríza vyprovokovala čakateľov vodcovstva a moci aj vo východonemeckej enkláve. Napriek tomu, že sa tvrdé jadro predsedníctva strany rozhodlo použiť represií, do procesov sa zapojili iniciatívni i keď opatrní čakatelia moci, Egon Krenz, Helmut Hackenberg, Wili Stoph, Gunter Schabowski. Dnes vyznieva až komicky, že za svoje odvolanie z funkcie hlasoval na politbyre aj samotný Honecker a dovtedy neúprosný Erich Mielke vtedajší šéf STASI (tajnej polície) a agent sovietskej NKVD (hlasovanie teda bolo ako vždy dovtedy „jednohlasné“)! Krenz si myslel a vo verejných televíznych prejavoch ubezpečoval, že NDR vydrží a on bude svetlom v novom tuneli na konci ktorého je svetlo budúcej prosperity a zblíženia so západným Nemeckom. Dejiny a tajné dohody politikov z SRN, Rakúska, Maďarska za asistencie USA a ZSSR mu to už neumožnili a Nemecko sa zjednotilo do jediného štátu s jediným historickým hlavným mestom Berlínom.

Všetky tu uvedené strany komunistickej idei až na Českú a Ruskú sa premenovali na tzv. sociálnodemokratické (učinili historický dvojitý obrat, najprv pohltili sociálnu demokraciu a potom prijali jej názov ako pravidlo pre uznanie svojej legitimity), nakoľko v Európe v niektorých krajinách vládli sociálny demokrati a boli etablovaný aj na úrovni Európskeho spoločenstva. Pretože ekonomický záujem na ovládnutí trhov týchto krajín bol lákavejší ako akýkoľvek moralizujúci politický apel, horlivosť za oslobodenie od zbyrokratizovanej komunistickej vlády ustúpila účelnosti ekonomického prospechu a menej svojprávnej obrany záujmov týchto krajín. Západná Európa oddialila krízu z obrovskej priemyselnej nadprodukcie o štvrťstoročie a upevnila svoje postavenie v globalizujúcom sa svetovom trhovom súťažení. Medzitým ale Čína stúpala na rebríčku svetového producenta s čoraz viac sofistikovanou výrobou a technicky a technologicky konkurencieschopnými výrobkami. Začala jej investičná expanzia do Afriky a Južnej Ameriky.

Spoločným znakom európskych postkomunistických krajín je popísaný mechanizmus prevzatia politickej alebo ekonomickej moci personálne bývalými komunistami (do času keď sa Ferenc Gyurcsány v tajne nahranom zázname nevyjadril dehonestujúco o svojich spoluobčanoch, spôsobe vlády a vládnutia svojich sociálnych postkomunistických demokratov, tak to platilo aj v Maďarsku).

Ďalším nesmierne devastujúcim spoločným znakom týchto krajín, vrátane Ruska je obrovská miera korupcie, vyplývajúca z bývalého straníckeho, boľševikmi zdokonaleného princípu MY a ONI, teda toho čo u nás skoro všetci občania poznajú pod pojmom „naši ľudia“.

Peter Ponický Lošonci

Green Deal, nádej budúcnosti alebo kolosálny podvod EU?

24.06.2022

(Od doby kedy sa v polovici minulého storočia zišiel Rímsky klub a zverejnil svoje skúmaním a analýzou podložené tvrdenia, vieme o rizikách spojených s konaním ľudí v modernej tzv. priemyselnej ére, devastačnými zmenami globálnej klímy s doslova kataklizmatickými dôsledkami na naše životné prostredie.) V USA svojho času pod vodcovstvom svojho prezidenta Roosevelta na [...]

Univerzálna pravda neexistuje.

19.06.2022

Uverejnené presne pred dvomi rokmi na mojom FB statuse. Som človek ako sa hovorí, napáchnutý do morku kostí fyzikou a filozofiou a je to podľa mňa tá správna kombinácia znalostí na takéto konštatovanie. Ale na toto poznanie nie je treba žiadnu školu, len ako sa u nás hovorí, sedliacky rozum. Akékoľvek poznanie je vždy „definované“ históriou či procesom ako sme [...]

To nás čeká! Sociální vzpoury, válka bohatých a chudých …

17.06.2022

(Desítky let bádání profesora Budila, hodně mrazivé čtení.) Reportáž Pretože považujem za dobré a dôležité citovať aj názory iných, dnes preberám reportáž o knihe českého antropológa z Filozofickej fakulty Západočeskej univerzity v Plzni Ivo T. Budila. Morální potenciál je stejný ve všech společnostech, ale to, co se liší, je kognitivní síla. „A kdykoli v [...]

toblerone

V Bratislave sa bude vyrábať legendárna švajčiarska čokoláda

25.06.2022 13:48

Ikonická trojuholníková čokoláda sa začala vyrábať v roku 1908.

litva, rusko

Moskva ide ďalej: Po vyhrážkach spochybňuje hranice Litvy

25.06.2022 12:46

Rusko zákaz prepravy tovaru do Kaliningradskej oblasti označilo za "nelegálne".

Igor Matovič

Matovič svojim: Z hlasovania s fašistami nemusíte mať výčitky

25.06.2022 10:29

Matovič s Hegerom nechcú nechať rodiny v štichu. Svojich upokojujú, že hlasovanie o protiinflačnom balíčku aj s fašistami bolo správne.

Igor Matovič

V OĽaNO sú z nespokojných zrazu spokojní poslanci. Dokedy?

25.06.2022 09:00

Spolupráca s fašistami - či už z ĽS NS, alebo z Republiky - rozdeľuje parlament.