Racionalita rovnováhy

Vojská Varšavskej zmluvy sem napochodovali/priviezli/prileteli so zdôvodnením internacionálnej pomoci Československu, ktoré údajne čelilo kapitalistickej kontrarevolúcii.

Vtedy možno ako dnes bol Svet rozdelený z oboch strán tzv. bipolárneho sveta na dobrých a zlých. Dobrý bol vždy ten čo brojil a očierňoval „protivníka“ a zlý (mocou zla) bol protivník. Bolo to z oboch strán rovnaké, propagandy bežali naplno a sovietsky blok v zvládnutí jej efektivity ťahal za kratší koniec (pamätám si akési medzinárodné stretnutie študentov v Moskve, kde boli mladí z asi 12 krajín sveta, ale dve skupiny sa správali úplne identicky, Sovieti (Rusi) a Amíci – ostatní boli len do počtu).

Ale vráťme sa k roku 1968, pamätám si ho ako 12 ročný chlapec, ktorý to čo sa deje vnímal asi podobne ako väčšina, nadšenie vyplývajúce z nádeje na „opravu“ systému, ktorý skutočná väčšina považovala stále za svoj. Systému spravodlivejšiemu, otvorenejšiemu a zameranému na budúcnosť (už nikdy som to viac nezažil, v roku 1989 to bolo rozozlenie nad všeobecným úpadkom odporujúcim rečiam straníckych špičiek a nádejou rozosievanou z Kremľa Gorbim – ale to trvalo len asi 2 týždne!).

Naši straníci v roku 1968 sa totiž správali ako neskúsení a tým pádom všetkého schopní politici, a ja som si dovolil ich väčšinu, vrátane Dubčeka a Černíka, nazvať kontrarevolucionármi, čo konali ako anarchisti. Spustili procesy, ktoré neboli schopní manažovať a otvorili Pandorinu skrinku strachu susedov a ich tzv. povojnových komunistov, ktorí boli na rozdiel od tých predvojnových československých zviazaní pupočnou šnúrou so sovietskym Stalinským videním Sveta a moci.

Aj dnes predsa poznáme mnohých politikov strachujúcich sa zo straty moci, vplyvu a materiálneho prospechu. Vtedajší blokový svet bol viac-menej tvorený dvomi vojenskými super-veľmocami, ktoré si ku svojej obrane vytvárali tzv. nárazníkové zóny pre prípad intervencie „nepriateľa“. Pre USA to bolo hlavne Nemecko a v podstate mimo Francie celá Západná Európa, Japonsko, Kórea atď. Pre Sovietov to bolo ČSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko a pozdejšie Ďalšie krajiny tzv. 3. sveta.

Toto predsa „museli“ vedieť aj politici z Československa a to skôr než ich opakovane susedia a Sovieti na to upozorňovali. Naši amatérski politici neurobili nič a správali sa ako jediný spravodlivý na námestí plnom ľudí. Kričali, ale v tej záplave to nebolo počuť a keď sa dal dav do pohybu, boli logicky ušľapaní. Naivita sa v politike nikdy neodpúšťala. Len naivní politici si mohli myslieť, že to zvládnu a to aj napriek tomu, že to nezvládali ani na domácej politickej scéne.

Pripadá mi to ako pichnúť si opiáty vo veľkej dávke, chvíľku byť v opojení a potom vo veľkých kŕčoch zomrieť. Ten kto chce prežiť a opojenie si predĺžiť, musí svoje dávky „energie do žíl“ veľmi dobre a veľmi presne regulovať…

A prečo tí naši revolučne s veľkým „krikom“ začali a kontrarevolučne po tichu všetky svoje vybojované priority a revolučné prednosti socializmu s ľudskou tvárou brutálne potlačili a odvolávali postupne čo sami údajne v ošiali prehlasovali za jedinú pravdu komunistu. Z väčšiny sa stali „internacionalisti“. Takže vlastne ako dnes účelový politici, komunisti. To ale nemá nič spoločné s tým čo napísal Marx s Engelsom a nazval to „Manifest komunistov“ odvolávajúc sa na komunardov a revolúciu. Boli to komunisti? Nie neboli, len boli členmi Komunistickej strany. Ono sa to vlastne ukázalo po roku 1990, komunisti vlastne boli urýchľovacími činidlami politických reakcií snáď vo všetkých stranách, ktoré sa postupne tvorili.

Koniec koncov, roky po tzv. nežnej revolúcii ukázali, že normalizovaná KSČ a KSS boli vlastne kontrarevolučnými stranami. Hoc to svojho času Brežnev nevedel, tak vlastne mal pravdu.

Peter Ponický Lošonci