Politická platforma

Dostatočne dlho som žil v Čechách aby som postrehol v čom sme iný a prečo sa často líšia naše pohľady na život a konanie ľudí. Jedným z takýchto nerovnakých pohľadov je aj pohľad na dianie v roku 1968 a potom, na celé obdobie nášho života ktoré ani neviem kto po prvý krát nazval normalizačným, či Husákovským.

My sa skôr stotožňujeme s pohľadom rodáka a intelektuála Gustáva Husáka, ktorý spolu s inými svojej generácie nám dal pocítiť, že sme tu a hlásime sa k Svetu ako rovnocenný partner iných. Tento povedzme emancipačný proces mali Česi už relatívne dávno za sebou a preto ich pohľad na naše činy a naše postoje vtedy i dnes nie je celkom identický s našimi.

Asi je dnes veľmi známy Husákov výrok, ktorý približne vyjadroval jeho i slovenský existenciálny pohľad na svet a dianie v tom našom svete po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy: „Ja tento národ zachránim aj proti jeho vôli“ (pretože ho nemám pred sebou tak je to skôr parafráza ako citát, ale zrejme s pôvodným významom). Jeho postoje Slováka i intelektuála schopného získať vysoké formálne vzdelanie aj sa presadiť v relatívne slobodných podmienkach Československa prvej republiky, boli poznačené osobnou skúsenosťou a uvedomením si schopností svojich i možností a schopností svojich dobových sú-pútnikov z radov intelektuálov a umelcov (Clementis, Novomestský, Urx, Kostra, Poničan, Kráľ, …). Už získanie vzdelania vyžadovalo vysokú mieru schopností a sebauvedomenie akejsi intelektuálnej rovnosti s inými aj pri štúdiu na českých vysokých školách a ešte výraznejšie v iných Európskych univerzitných centrách, najmä Paríži.

Z toho vychádzalo ich sebavedomie aj snaha ukázať „ostatnému svetu“, že je tu národné spoločenstvo, schopné rovnocenne existovať a rozvíjať sa a súťažiť s inými „starými“ národmi. Z toho plynulo i Husákovo odhodlanie i tvrdosť v rôznych životných situáciách, ako v príprave povstania, v koncipovaní povojnovej spoločenskej situácie, na Povereníctve a tiež pri zatknutí a väznení, rovnako ako po uchopení moci v komunistickej strane a presadení sa na formálny vrchol politickej kariéry s prezidentskou štandardou. Jeho zrejme najvyšším životným princípom bolo PREŽIŤ, lebo iba to umožní aj ďalej pracovať aj sa angažovať aj dosiahnuť tzv. vyšší cieľ intelektuálnej nesebeckosti národovca. Väčšina jeho ambícií ale bola sebecká (presadiť sa, viesť, mať pravdu) a nedá sa mu to vyčítať. Vyčítať to jemu ani mnohým iným by nebolo dnes spravodlivé, lebo aj dnes je sebectvo hlavnou intelektuálnou „prednosťou“ a zároveň spoločenskou tragédiou. Tu by asi bolo na mieste pripomenúť ono už otrepané, „ale všetkého s mierou“.

A práve nesmierne hlboko do duše Husáka vtlačený existenciálny postoj k životu a jeho najvyššia priorita „PREŽIŤ“ bola tragickou v jeho živote i životoch najmä jemu podobných intelektuálov zvlášť v českom prostredí. Šesťdesiate roky už totiž neboli rovnaké ako tie päťdesiate či vojnové. Nová generácia intelektuálov nebola zaťažená ani národnou ani prísne ideovou vďakou niekomu či niečomu. Boli to ľudia čo sa chceli presadiť, túžili objavovať, publikovať aj predvádzať sa. Necítili ohrozenie ako vojnová generácia, naopak mali pocit rozletu. Mnohí mohli cestovať aj vzdelávať sa mimo domova.

Husák po uchopení moci chcel dokázať sebe i iným, že najvyššou prioritou pre rozvoj je kľud a pokoj v ktorom je priestor na vzdelanie, bývanie, tvorbu apod. Lebo iba keď žijeme, môžeme aj konať. Táto jeho nadovšetko bolestná životná skúsenosť ovplyvnila jeho konanie ako človeka i ako politika. Vedel, že nie je reálne sa postaviť „veľkému bratovi“ s ktorým ste tak tesne viazaný politicky i ekonomicky. Snažil sa vyhovieť dohľadu Leonida Brežneva aj svojej idei prežitia, ale mnohým vzal pre odborný, umelecký či politický život jeho hlavnú esenciu – USPOKOJENIE Z PRÁCE, ktoré je často základom osobného šťastia.

Tento jeho vyšší princíp „prežiť“ však potlačil iný vyšší princíp veľkej časti najmä intelektuálov, princíp úspechu, uspokojenia z práce, radosti a perspektívy rozvoja či vývoja osobnosti, ktorá je spojená s osobnou slobodou rozhodnutia. Toto ešte aj dnes chápeme trochu inak ako naši priatelia v Česku. A neviem či je to tým, že som tam strávil toľko rokov, alebo som dietkom mieru a relatívnej sociálnej rovnosti ale i rovnostárstva socialistickej reality. CHÁPEM A ROZUMIEM TOMU, možno aj po osobných skúsenostiach, akým tragickým je vziať niekomu prácu ktorú miluje, vziať zamilovanému jeho lásku môže byť doslova Shakespearovskou tragédiou, ktorá nakoniec aj tak možno povedie k hranici existencie (Rómeo a Júlia).

ŽIŤ totiž neznamená len PREŽIŤ, ale žiť by malo znamenať ŠŤASTNE a to je o sebauspokojení či vyrovnaní sa so svojimi schopnosťami či neschopnosťami. Tento pocit je potreba získať a získať znamená prežiť. Toto sa nedá nariadiť a nemôže ho suplovať ani prahová úroveň sociálnej istoty, ktorou sme sa za oných čias snažili potlačiť rôznosť vnímania osobného šťastia. Preto dnes chápem toto obdobie našich dejín ako tragické, nie len preto že viedlo k novembru 1989, ale najmä ako dobu straty ideí aj ideálov, hoc sám som jeho väčšinu prežil ako šťastné dieťa svojich spokojných rodičov.

Peter Ponický Lošonci