Pokrok je historicko-filozofická konštrukcia a predpoklad pokroku je viac menej svojvoľný výklad minulosti, ktorý má pomôcť orientovať sa v minulosti so zameraním sa na súčasnosť a budúcnosť (B. Sticker, 1973). Samozrejme nie je možné ignorovať nárast vedeckých poznatkov a vedeckej produkcie. Podľa istých dostatočne hodnoverných odhadov bolo publikovaných cca 10 mil. vedeckých pojednaní a v citovanom čase vychádzalo v 30 tis. vedeckých časopisoch okolo 600 tis. nových vedeckých pojednaní (N. Rescher, 1982). Tento rast je naďalej exponenciálny a sú odhady, že počet vedeckých informácií aj v minulých storočiach rástol (exponenciálnym prírastkom 6 až 7%). Objem vedeckých publikácií sa každých 50 rokov zdesaťnásobil. Toto ale spôsobuje infláciu poznania (vygeneruje len krátku pozornosť a upadá do zabudnutia). O. Oeser už v roku 1988 uviedol, že vo vede sú nespochybniteľné involučné tendencie: „TLAČÍTKA ROBUSNÝCH PRÍSTROJOV VEĽMI ČASTO OVLÁDAJÚ SLABODUCHÉ OSOBY, ZRÝCHĽUJÚCA SA KOMUNIKÁCIA PRÚDI PLYTKÝMI KANÁLMI, VZNIKAJÚ TEÓRIE NA JEDNO POUŽITIE A VEDECKÉ POZNATKY SA VEĽMI RÝCHLO ZNEHODNOCUJÚ, PRE VEDCOV JE K DISPOZÍCII LEN MÁLO ČASU“.
Inými slovami hovorí o involúcii (opak evolúcie) a inflácii poznania. Hľadá sa útočisko vo všemožných pseudo – vedeckých iracionálnych myšlienkových systémoch, ktoré sľubujú „modré z neba“ a ponúkajú jedinú univerzálnu pravdu. Najväčšie nebezpečenstvo involúcie vedy spočíva v tom, že sa veda môže obrátiť proti svojmu tvorcovi – človeku. Hlavný problém je totiž v tom, že sme konfrontovaní nedostatkom antropologicko-etických pravidiel (J. Gotchl, 1988). Inak povedané POKROK NIE JE MOŽNÉ HODNOTIŤ LEN PODĽA MNOŽSTVA TOHO ČO VEDA VYPRODUKUJE.
SKUTOČNÝ POKROK JE LIMITOVANÝ TÝM AKO VEDECKÉ POZNATKY PRISPIEVAJÚ ROZVOJU ROZUMU A MÚDROSTI, GENERUJÚC MRAVNOSŤ A ZODPOVEDNOSŤ, čo sa nedeje. Naopak, s rastom vedeckej produkcie sa zväčšuje naša bezradnosť, zväčšuje sa priepasť medzi vykonateľným a obhájiteľným. Strácame schopnosť odlíšiť relevantné poznatky od irelavantných.
INVOLÚCIA VEDY JE LEN ŠPECIFICKÝM ASPEKTOM INVOLÚCIE NAŠEJ KULTÚRY. MORÁLKU, PRÁVO A SPRAVODLIVOSŤ TAK STÁLE ČASTEJŠIE NAHRADZUJE POHŔDANIE. Otázka oprávnenosti (práva) ustupuje do úzadia a uprednostňujeme to či nejaký úradný spis splňuje všetky náležitosti formálne predpísaného úradného postupu. Mnoho zákonov, predpisov a nariadení patrí od počiatku do právneho odpadu. To však vedie k tomu, že štát sa môže pokúsiť takýmto spôsobom získať absolútnu moc.
Morálka a právo vo vývoji hominidov vznikli preto, aby životu a prežitiu v komunite (skupine) dali pravidlá (mali biosociálny zmysel). Už Voltaire konštatoval, že: „Zákony, ktoré by mali byť jasné ako aritmetika a geometria, sú väčšinou neprehľadné. Pramení to z neschopnosti formulovať a to je dôsledok nie príliš prenikavého úsudku. Smutným dôkazom toho je, že takmer všetky procesy vychádzajú z výkladu zákonov, ktoré žalobca, obhájca i sudca chápu vždy inak. Keby existoval pokrok, nebola by sa všeobecná situácia od Voltairových čias zmenila k lepšiemu? Neboli by zákonodarci rozumom dotlačení k snahe vyjadrovať svoje vnímanie práva a bezprávia jednoznačným spôsobom?
Peter Ponický Lošonci
Celá debata | RSS tejto debaty