Racionalita rovnováhy

(…to čo predvádzajú dnešní politici je len konflikt, skôr deštrukčný…)

Toto nie je heslo, hoc možno tak vyzerá. Nebyť iného pohľadu na rovnakú „skutočnosť“ tak ešte dnes je stredom vesmíru Zem a Ptolemaios uznávaným mysliteľom. Ani jedno už nie je všeobecne rešpektovaným faktom. Dôvod je vlastne prozaický a spočíva v novo, inak či opakovane položeným otázkam samým sebe.

Odpovede ovplyvňuje množstvo rôznych faktorov, ale skoro vždy sa rodia v konflikte s inými či často i samým sebou. Dôležitý je onen „chrobák v hlave“, ktorý nahlodáva v pamäti uložené „sväté“ pravdy a postupne pripúšťa inú či iné možnosti.

Spomenul som si na to, po relatívne nedávnom stretnutí Amerického a Ruského prezidenta. Jednostrannosť je vždy škodlivá a bolo to vidieť aj v odpovediach prezidentov na otázky novinárov. Keď to napíšem veľmi zjednodušene – kto nepochopí že tzv. národné záujmy sú vše-etnické a teda súvisia s kultúrou a históriou ľudí ktorý vytvorili v priebehu 17. až 20. storočia tzv. politické národy (lebo štáty s etnickou vyhradenou „čistotou“ vlastne neexistujú).

Stačilo vlastne tak málo, aby niekto koho sa tento „problém“ týka odmietol „politickú korektnosť“ mlčania o niečom tabuizovanom a prijímania „ustanovených“ právd. Dnes už aj niektorí tí čo ešte „včera“ nepripúšťali hľadanie iných riešení, hovoria o hľadaní inej alternatívy ako sa s opakovanými „problémami“ vysporiadať či dokonca ich vyriešiť.

Konflikt neznamená hneď vojnu, hoc mnohí strašia práve tým. Tvorivý konflikt je vlastne spor riešený povedzme „civilizovaným“ spôsobom. Jedným z našich nástrojov, ktorým sa líšime od svojich evolučných predkov či pozemských biologických druhov je reč. Spolu s tzv. zdravým rozumom sú efektívnymi nástrojmi nie len dohody, ale predovšetkým strojcami nových konštrukcií riešenia. Ako nás učí história, tak silové riešenie status quo bývajú obyčajne explozívnym a tragickým riešením. Ale aj toto vieme už veľmi dávno, novým môže byť to, že si to konečne uvedomíme a žiadna strana sa nebude obracať k prozreteľnosti a svojim „bohom potvrdenej“ výnimočnosti.

V tejto chvíli ma napadá dialóg z filmu „Kráľovstvo nebeské“ medzi vodcom obrancov Jeruzalema a vodcom obliehajúcich moslimských vojsk, sultánom Saladínom: „Akú cenu má Jeruzalem? Žiadnu a napriek tomu Obrovskú.“ Rovnako ako dnes. Je to stále miesto, kde je celkom komplikované žiť, lebo jeho bohatstvo nie je v úrodnosti pôdy, dostatku vody a zelene plnej plodov. Jeho cena je čisto „virtuálna“, všetci účastníci konfliktu o prisvojenie si tohto miesta totiž nad bežnú ľudskú metriku kvality života nadraďujú jeho mystickú hodnotu Bohom vyvoleného pre židov, miestom vzkriesenia boha pre kresťanov a pre moslimov miestom kde prorok Mohamed spolu anjelom Gabrielom vstúpil na nočnú cestu nebom.

Je možné sa dohodnúť? Iste áno, ale jedinou možnosťou ako to dosiahnuť, je vízia budúcnosti a nie neustály návrat k mystickej minulosti. Napríklad aj problém migrácie je totiž dedičstvom minulosti, histórie plnej „omylov“.

Peter Ponický Lošonci