Racionalita rovnováhy

Filozofia a ľudia ktorí naplňovali jej obsah si kládli hlavne jednu otázku, PREČO. A zo všetkých prečo na najvyššom stupni poznania je, zmysel existencie. Pre mnohých to je moc, bohatstvo, vzdelanie ale väčšina z takto uvažujúcich vôbec netúži po poznaní. Nie len preto, že je to vlastne skoro nekonečný proces do telesnej konečnosti, ale najmä pre mentálnu neschopnosť či nechuť poznanie jednotlivostí skladať do súvislostí komplexnosti bytia.

Dnes táto osobná a tak v konečnom dôsledku aj spoločenská otázka a nie po prvý krát v dejinách ľudskej civilizácie, nadobúda väčšej aktuálnosti.

Nie som v dejinách jediný čo tvrdí po púti svojich doterajších ciest poznania, že sú to vlastne len dve položky pre ktoré sa oplatí žiť:

1. LÁSKA a
2. KRÁSA.

Istá časť ľudskej spoločnosti sa snaží o univerzalitu/štandardizáciu oboch položiek a ponúka tak zdanlivé zjednodušenie života. Ale láska aj krása sú, boli a budú individuálnym poznaním a nie ponukou služieb. Prijatie a automatizácia aplikácie týchto služieb, znamená stratu kontroly nad samým sebou, svojou prirodzenou ľudskou integritou.

Je masový turizmus poznávaním? NIE JE. Je videním a účasťou, ale nie poznávaním. Na to človek potrebuje viac ako len vidieť, potrebuje žiť skúmané/poznávané. Preto aj veľmi chudobné, ale exotické krajiny majú nálepku Raja, alebo mestské aglomerácie v ktorých ani len v noci nevidíte pre obrovské železobetónové stavby a reklamné panely ani len hviezdy (napr. New York, …), sú len virtuálnymi turistickými trhákmi. Cestovanie miliónov ľudí na obrovské vzdialenosti a krátku dobu sú len vodou na mlyn kolotoča ziskov dopravných/leteckých spoločností (keď z toho vyjmem cestovné kancelárie ako sprostredkovateľov). Lode a lietadlá pre svetový obchod a tzv. turistiku dennodenne zamorujú vzduch a vodu, teda dve najdôležitejšie položky umožňujúce život na Zemi.

Prečo mimo zvedavosti, malo/má zmysel vidieť inakosť, ktorú nemusíme vidieť doma? Myslím, že mnohokrát by zaznela stručná odpoveď, pre krásu videného a emočnú reakciu na ňu. Aká je to krása? Má v zásade dve položky, krása/pestrosť prírody a krása/rozmanitosť výtvorov človeka. Ale čo z oboch týchto položiek profituje z turizmu, ani jedna. Naopak obe nesmierne trpia svojou devastáciou. Teda v podstate s odôvodnením účelnosti vidieť krásu, všetku tú krásu ničíme. To nie je rozumné ani dobré, napriek tomu ona bohatá časť ľudstva tomu intenzívne podlieha.

Láska, keby sme robili štatistiku početnosti/frekvencie tohto výrazu ako počutého a videného na rôznych úrovniach, tak možno budeme mať pocit zahltenia láskou. Ale skôr opak je pravdou. Kde kto sa snaží deklarovať lásku k vlasti, národu, práci, partnerovi, predmetom, … Keď by sme si položili napríklad otázku, je sex láskou? Rozumný človek odpovie, že nie je. Nie preto, že by nemal či nechcel mať sexuálnu skúsenosť a teoreticky povznášajúce pocity partnerov, ktorí sa zhodli že tento pocit chcú zdieľať spoločne. Ale preto, že láska je vlastný a dobrovoľný záväzok činiť obojstranné zadosťučinenie spolupatričnosti. Akási dobrovoľná vedomá duševná a povznášajúca závislosť. Musia toto zadosťučinenie poskytovať len biologické subjekty lásky (bytosti/ľudia, ale nie len oni,  napríklad láska k domácim maznáčikom), isteže nie. Umelec keď maľuje/tesá zo svojej životnej podstaty/potreby a je opantaný láskou k prenášaniu krásy pocitu/pohľadu na plátno/skulptúru. Iste by sme našli takýchto príkladov viac (napríklad učitelia ducha/myslitelia, napríklad Sidhárta Gautama/Budha, Sokratés, Konfúcius, Epikuros, Lao-c´, Chizkijáš, Mo-c´ho, …).

Mne je najbližšia Gautamova životná filozofia, sebapoznaním k hľadaniu, hľadaním k poznaniu, poznaním k láske v krásu pestrosti pozemského bytia.

Človek čo spozná túto krásu v pestrosti nevedie boj ani vojny pre svoju slávu ani v prospech jediného druhu. Lebo poznal, že táto nádhera je tu iba preto, že nie je jednostranná, že funguje len v celosti svojej komplexnosti a je jednoduchá vo svojom princípe (potreby pre svoje zachovanie – možno by sme mohli použiť ekonomickú kategóriu jednoduchej reprodukcie).

Láska a krása sú vždy osobné, každému sa páči niečo a niekto iný. Samozrejme, že sa nájdu v našom obrovskom množstve jedinci čo sa zhodnú v názore tak povediac na prvý pohľad, ktorý sa ale mení časom skúsenosti a bližšieho poznania a za pár dní, týždňov či rokov môžu byť ich názory na predchádzajúcu zhodu až neuveriteľne rozdielne. Ale láska k princípu, čo umožňuje väčšine ľudskej populácie po tisícročia mať rovnaký pocit o zmysle života na nej.

Láska k vlasti, národu, vláde, … je politický manipulatívny mýtus. Stačí sa prejsť našimi mestami a dedinami a dobre sa dívať a počúvať, tak si overíte že národ ako zjednocujúca kategória je mýtus podobný ako rodinná súdržnosť. Stačí dedičstvo na to aby sa tento mýtus odhalil a idea rozpadla. Z bratov a sestier sa stanú nepriatelia na život a smrť.

Politické fikcie nemajú nič spoločné s zaiste subjektívnou racionalitou krásy a lásky. U fauny a flóry mnohí obdivujeme práve pestrosť v rôznosti, farebnosť, morfológiu, veľkosť apod.. Ale naopak u ľudí nám pestrosť vadí, či dokonca vyvoláva tie najnegatívnejšie emócie ako po sklamanej láske. Nenávistné prejavy voči modifikačnej schopnosti a existenčnej nutnosti v istom pozemskom prostredí (čo u veľkej časti fauny a flóry milujeme) sa nám zdajú ako tzv. rasová prednosť/vyvolenosť či naopak nedostatok, lež nie je to nič iné ako evolučné prispôsobenie životným/prírodným podmienkam. Napriek tomu veľká časť ľudskej populácie je nositeľom negatívnych rasových/komunitných predsudkov. Najplastickejšie je to pozorovateľné u tzv. nacionalizmu (uprednostňovanie istej komunity podľa lokálnej spravidla zemepisnej polohy tam žijúcich ľudí ), lebo vďaka tisíce ročnej migrácii väčšiny ľudstva už neexistuje priama rodová či pokrvná spriaznenosť. Všetko najhoršie v histórii ľudstva spôsobovali ideológie tejto či podobnej selekcie a segregácie (podľa náboženskej, etnickej, ekonomickej, dynastickej, sociálnej príslušnosti, …). Napriek tomu v povestiach a mýtoch všetkých možných ľudských skupín na Zemi je ich najčastejším obsahom láska a krása, ale ideovo selektovaná, teda účelová. Lebo to čo pre človeka krása a láska znamenajú, sa nedá z ľudskej pamäti ani praxe nijako vymazať.

Ak si chceme hovoriť civilizácia, potom je naším najvyšším zákonom prežitie v podobe, ktorá bola evolúciou vo veľmi dlhom časovom rade vytvorená, podobne ako ostatné súčasti pozemskej fauny a flóry. Mýtického Boha/tvorcu si môžete nakloniť obeťami/darmi a tisíce rokov sme tak činili aj keď vlastne bezúspešne, ale prírodu nie, lebo nemáme čo darovať čo by nebolo jej dielom a čokoľvek čo nepotrebujeme k existencii a spotrebúvame je na jej úkor. Bohovia ľudských mýtov sa hnevali a posielali na ľudí katastrofy a tresty. Príroda sa „mimicky“/emočne nehnevá, len prispôsobuje svoje produkty možným podmienkam. Keď nebude úrodná pôda, bude len savana čo neskôr zvetrá na púšť. Keď nebude viazanie vody na rôzne jej formy schopné fyzikálnej či chemickej stability, tak obohatí oceány alebo unikne z planéty do nekonečného priestoru Galaxie či celého Univerza. To už ale nebude mať kto zaznamenať do pamäte vyhynutej civilizácie!

Peter Ponický Lošonci