Racionalita rovnováhy

Tak ako skoro všetko v ľudskom konaní je často nejednoznačné.

Ľudská myseľ podnecovaná inými duševnými a telesnými pohnútkami, je schopná vykonštruovať čokoľvek (koniec koncov aj slovo a jeho význam je ľudská konštrukcia). Ale podľa židovskej tradície Boh zmiatol jazyky staviteľov veže v Babylone, kvôli tomu aby znemožnil ich dohovor a dostavanie veže až do jeho spálne na nebi … Mýtus? Áno a takých je v ľudskej histórii iste viac ako faktov, teda pravdy o konaní a pohnútkach ľudí.

Od detstva som počúval v rôznych súvislostiach a s rôznymi prídomkami slova SOCIALIZMUS, SOCIÁLNY, SOCIALISTICKÝ a dnes často skôr inú súvzťažnú konštrukciu – SOCIÁLNE INŽINIERSTVO. Najmä to posledné slovné spojenie ma „štve“ kvôli slovíčku inžinierstvo, ktoré iste vzniklo v hlavách intelektuálov čo ani len nepoznali iný ako v slovníku cudzích slov prečítaný význam tohto slova, ktoré od počiatku patrí a patrilo k technickým či technologickým súvislostiam a činnostiam človeka.

Inžinier, technik, prírodovedec by nikdy nepoužil spojenie o inžinierstve so správaním sa, pravidlami či usporiadaním spoločenstva ľudí (spoločnosťou). Fyzika i technika sú veľmi presne limitovanými oblasťami ľudskej činnosti, však nie ľudským predsavzatím, lež prirodzenými/prírodnými zákonitosťami nezávislými od našich želaní. Inžinierske konštrukcie týmto zákonitostiam podliehajú a naše priania nič nezmenia na obmedzeniach ktoré sú spojené s našim fyzickým bytím na tejto planéte či v tomto vesmíre.

Keby také niečo existovalo v medziľudských vzťahoch, tak nie je mnoho z toho čo sa dnes i v minulosti dialo možné lebo to odporuje vyšším zákonitostiam gravitácie, rozloženia síl, magnetických – elektrických – silových polí, energetickej bilancii apod. – apod. To je aj dôkaz, že intelektuál nemusí byť vždy vzdelanec a už vôbec nie mysliteľ. Sociálny či socialistický sme globálne získali z jazykov historicky vzniknutých zo starej latinčiny (tzv. západné jazyky) čo je prirodzené lebo jeho používanie a význam sa tvorili v takých súvislostiach ako je Francúzska revolúcia, Marxova politická ekonómia, Engelsove analýzy pracovných a rodinných vzťahov či utopické diela a pokusy vytvorenia ideálneho/idealizovaného komunitného spoločenstva Utópie.

V Európe sa často skloňuje slovné spojenie sociálny štát. Ale kladiem rečnícku otázku aj v spojitosti s prvotným významom slova „societa“ – „spoločenstvo ľudí“, môže byť nejaký štát iný ako sociálny? Môže byť vytvorený pre niečo či niekoho iného ako spoločenstvo ľudí? Napriek tomu je tých bezpočetne čo sa s týmto „symbolom“ nejasnosti zakrývajú ako perinou, ako by chceli uspať všetkých svojich priaznivcov či poslucháčov. Kto ešte nepočul slovo „socialistický“ v rôznych slovných spojeniach aj ako popis usporiadania spoločnosti, názov politickej strany, či politického názoru ktorý akoby automaticky všetci zaraďujú na ľavú „pol rovinu“ politického spektra. Napríklad socialistická strana, socialistická demokracia, socialistická republika, socializmus s ľudskou tvárou, socialista či už spomínané sociálne inžinierstvo. Niektorí tieto slovíčka milujú, iní nenávidia, mnohí im nerozumenú a skoro všetci sa v nejakej podobe a v nejakej súvislosti nimi zaštiťujú.

Tak napríklad: Benito Mussolini vzišiel s takejto ideovej platformy, ktorú na rozdiel od iných neinternacionalizoval, ale nacionalizoval v podobe ideí návratu veľkosti „starého“ a slávneho Ríma a dostal aj italské pomenovanie (fašizmus). Adolf Hitler sa na začiatku vzhliadol v tejto fraške na starorímanstvo a veľkoleposť ríše a z maličkej robotníckej strany (pivného radikálneho spolku), vytvoril moloch nacionálneho socializmu, tzv. rasového socializmu s „revolučnými“ metódami jeho dosiahnutia. Obe politické platformy používali strach, násilie a krutosť ako nástroj politického boja aj ako pravidlo usporiadania spoločnosti. Lenin a Stalin vykonštruovali tzv. triedny socializmus (na lokálnej aj internacionálnej úrovni) a uplatňovali rovnaké či podobné metódy presviedčania spoločnosti v prospech svojej politiky. Keď do toho zahrniem aj sociálnu demokraciu a komunistov, tak všetci vychádzali z faktu hierarchického usporiadania spoločenstva ľudí (skoro ako monoteistické cirkvi ktoré na vrchol hierarchie stavajú neobmedzeného vládcu -Boha, potom bohom obmedzovaného vládcu – kráľa, potom hierarchiu náboženského spoločenstva, predstavených, bohatých až na konci s človekom). Boľševizmus a neskôr medzinárodne integrovaný s Marxovou a Engelsovou predstavou uvedomelého robotníckeho spoločenstva komunistov do viery v otočenie vžitej starovekej predstavy hierarchie spoločnosti, na vrchole ktorej je nový vládca ľudí (hierarchia len otočená o 180 stupňov). Teda aký nový model?

Logickou je preto otázka, aký je rozdiel medzi starým (kresťanským) konzervativizmom a „novým“ tzv. ľavicovým konzervativizmom? Sú to politické prúdy zaručujúce rovnosť, spravodlivosť, individuálnu slobodu, slobodný kolektivizmus a vyvážený spoločenský prospech? Že som zabudol na politický aj ekonomický Liberalizmus? Nie. Je v tejto časti Sveta všadeprítomný a podobne napádaný ako kedysi komunizmus. Nechcem meditovať porovnávaním alternatív budovania politickej a spoločenskej hierarchie. A presne v tom je ich spoločný neuralgický bod. Neobsahuje rodové, etnické ani triedne hierarchie, ale generuje hierarchiu bohatstva a absolutizuje slobodu jeho vytvárania, čím logicky trpí zvyšok spoločnosti ale nie len ona. Mystika slobody absolutizovanej len pre istú časť spoločnosti vytvára rovnakú spoločenskú nerovnováhu ako predtým menované systémy. Ale čo viac, honba za vrcholom hierarchie úspechu/prvenstva/zisku likviduje to z čoho sa ono materiálne bohatstvo tvorí a čo je príčinou aj priestorom pre akékoľvek biologické spoločenstvo vzniknuté v priebehu vekov (prírodu). Teda opäť jednostranné smerovanie spoločenstva s absenciou rešpektovania iných ako ľudských spoločenstiev (ani tie niečím odlišné zväčša neboli rešpektované, často aj likvidované).

Dnes nás (aspoň niektorých) tlačia ako zlé topánky doteraz známe a praktikované spoločenské vzťahy. Časom som dospel (ako aj iní mysliaci intelektuáli) k presvedčeniu, že nutným predpokladom moderného a nového a dlhšie „udržateľného“ spoločenského usporiadania je systém dvoch pyramídových hierarchií, ktoré sú bytostne/existenčne previazané do tej miery, že tvoria vzájomne vyregulované/vyvážené stavy, tj. hierarchia prostredia v ktorom existujeme a hierarchia ľudského spoločenstva. Toto usporiadanie nikoho a nič neabsolutizuje a neuprednostňuje bez väzby na niečo či niekoho (ľudí) zo súvzťažnej hierarchie (prírody).

Toto je moja predstava lepšieho usporiadania vzťahov medzi ľuďmi navzájom i medzi ľudským spoločenstvom a prírodou, hoc aj nazvaným ako ľavicovým.

Peter Ponický Lošonci