Racionalita rovnováhy

(USA sa pokúšajú zbaviť EU svojprávnosti indoktrináciou ich imperiálnych ideí 19. storočia.)

Monroeova doktrína je princíp, ktorým sa riadila a stále riadi zahraničná politika a diplomacia USA vo vzťahu k svojim susedom. Vyhlásil ju 2. decembra 1823 v americkom kongrese prezident USA James Monroe. Hovorí, že západná pologuľa sa pokladá za sféru vplyvu jedinej krajiny USA.

„USA má zabrániť kolonizácii alebo ovplyvňovaniu západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou. Každý takýto pokus budú USA budú pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti. Inými slovami, jedine USA majú právo rozhodovať o osude krajín ktoré zaradili do sféry svojho vplyvu. Súčasne sa však americká politika zdrží miešania do záležitostí európskych štátov“.

Monroeova doktrína na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia určila americkú politiku izolacionalizmu voči Európe ale napríklad i voči Japonsku vo vzťahu k Číne. Jej neskorší výklad smeroval k tomu, že neprípustnosť intervencie na americkom kontinente sa týka len európskych mocností, nie však samotných USA, ktoré si tak nepriamo vyhradzovali právo intervencie v štátoch Latinskej Ameriky.

V súvislosti s prisvojovaním si nových území bola Monroeova doktrína využívaná k expanzionalistickej politike USA v Latinskej Amerike a neskôr počas Studenej vojny k brzdeniu vplyvu kubánskej revolúcie a ľavicovej politiky vôbec.

Hoci prezident Theodore Roosevelt už vo vojne so Španielskom v roku 1898 a následne s Filipínami (1898–1902) porušil Monroeovu doktrínu, keď sa USA zmocnili Filipín, v krajine naďalej pretrvávala ilúzia, že bude možné udržať politiku izolacionizmu aj po vypuknutí prvej svetovej vojny. Prezidentovi Woodrow Wilsonovi bolo jasné, že USA budú musieť do vojny zasiahnuť. Ich záujmom totiž boli bližšie krajiny Dohody na čele s Francúzskom a Veľkou Britániou a potreboval zámienku, ktorou by pred americkou verejnou mienkou tento vstup ospravedlnil. Cisárske Nemecko potopením lode Lusitania, na ktorej sa do Veľkej Británie viezli aj americkí občania, túto zámienku poskytlo.

Po skončení veľkej vojny USA znova zaviedli izolacionizmus, ako pred touto vojnou. Dokonca USA nevstúpili do svojho projektu (ktorého krstným otcom bol Woodrow Wilson) – Spoločnosti národov. Nástup ľavice po II. svetovej vojne sa stal „tŕňom v oku“ USA, ktoré už nie len Latinskú Ameriku ale aj Európu považovali za svoju sféru vplyvu. Dokument sa výrazne uplatňoval hlavne v časoch studenej vojny, keď USA potlačili každý pokus o ustanovenie pokrokovej vlády v štátoch Latinskej Ameriky. Odhaduje sa, že v 20. storočí USA buď zabránili nástupu, alebo násilne zosadili okolo 40 latinskoamerických vlád. A k tomu je nutné pričítať vojnu v Kórei, Vietname a pozdejšie v celej Indočíne. Mohli by sme pokračovať Juhosláviou, Irakom, Afganistanom, Sýriou, Líbyou.

K „svetovláde“ s ktorou počítali po rozpade Sovietskeho zväzu a včlenením jeho bývalých satelitov do poslušnej EU a NATO ale potrebovali pripraviť pôdu pre elimináciu svojho prvoradého protivníka v studenej vojne, obrovskú krajinu s nesmiernym nerastným i prírodným bohatstvom, Rusko. Držali sa tradície, ako vždy konali impériá v ľudských dejinách, teda onoho Rímskeho – ROZDEĽ A PANUJ, lebo Rusko je federáciou a nie je teda jednoliatou krajinou ani etnicky ani geograficky.

Ale aby som bol stručný, tak už len pár viet. USA sa mienia zamerať na ekonomicky konkurenčnú, technologicky nesmierne vyspelú a históriou stmelenú krajinu, Čínu. Ale potrebujú ju obkľúčiť ako sa teraz snažia voči Rusku, lež tu nie sami. Poštvali/naočkovali EU aby ona sama preniesla Monreovu  doktrínu na Európsku pôdu a niesla jej dôsledky (ekonomické a sociálne). Predpokladali totiž, že ak ochromia Rusko ekonomicky „oddelením“ od zvyšku Sveta, že ono sa položí a vojenské dobrodružstvo na Ukrajine bude jeho „hrobárskou lopatou“.

Ale opäť ako často krát, nezvážili detaily. Rusko i Čína sú nie len veľké, ale aj historicky kultúrne krajiny s obrovským množstvom potenciálne veľmi dobre pripravených ľudí s ochotou k osobnej skromnosti (ktorú krízy vždy vygenerujú), práve pre ono historické povedomie a patriotizmus, ktorý nie je založený len na imaní a zbavovaní imania iných. Preto sa veľmi pravdepodobne bude miera súdržnosti ruskej a čínskej spoločnosti zväčšovať, hoc Američania iste predpokladali svoj, svojský scenár, spoločenstva bez histórie a bez vlastnej (neimportovanej) kultúry – teda skôr rozklad ako stmelenie.

Peter Ponický Lošonci