Racionalita rovnováhy

(Pod heslom slobody sa odvekov zabíjali len ľudia, za slobodu existencie, za slobodu pohybu, za slobodu viery, za slobodu hromadenia majetku, za slobodu myslieť, za slobodu konať, za slobodu vziať slobodu iným, za slobodu názoru, za slobodu umlčovať iný názor, za slobodu čohokoľvek čo vás napadne keď máte dosť moci si ju presadiť.)

Kto dostatočne pozorne číta históriu ľudstva, tak bude nútený konštatovať že zaznamenaná história je popisom boja, vojen a intríg hoc od prehistórie ľudského rodu človek predčil všetky iné živé tvory na Zemi tým, že obmedzoval a menil prirodzený „poriadok“ stavu toho čo sa vytvorilo ako dielo evolúcie a prirodzeného (fyzikálneho) výberu. Podmienkam, stavu (čo sa týka energií, polí, síl) a miestu/priestoru sa podriaďovali všetky segmenty Univerza tak a vtedy keď vznikali a ako vytvárali jeho nové prvky a štruktúry. Zjednodušene povedané v inej ako fyzikálnej reči, sloboda je a bola vždy ohraničená a preto určitá a teda aj identifikovateľná.

Veľmi jednoduchý príklad, ktorý každý pozná aj bez znalostí fyziky.

Vodu, zrejme každý uzná ako exitenčnú podmienku foriem života ako ho poznáme (nezávisle na tom či poznáme jaj elementárnu stavbu a zloženie, H₂O), ale jej stav a vlastnosti sú veľmi úzko spojené s teplotou a tlakom okolitého prostredia, podľa kombinácie najmä týchto veličín je voda v plynnom, kvapalnom či tuhom skupenstve. V podobe ľadu stráca voda väčšinu produktívnych schopností na vznik a existenciu života v akejkoľvek biologickej forme. V plynnom skupenstve najmä pri vyšších teplotách tiež. Keďže nie sme tvorcami bytia/existencie/života, potom podliehame ako súčasť vytvoreného týmto prírodným/fyzikálnym pravidlám na bazálnej/základnej/elementárnej úrovni. Pozemský život v každej jeho forme je pevne zviazaný so spotrebou a premenou energie a na tejto úrovni je jej spotreba riadená podmienkou rovnováhy/obnovy. Príroda (vlastnosti/podmienky – interakcie/stav súčastí jej stavebných prvkov) nám sama ukazuje hranice možného a pretože už pomerne dlho jeden živočíšny druh (človek) nerešpektuje vzniknuté konštitučné energetické vzťahy, menia sa vlastnosti prostredia omnoho rýchlejšie do inej/novej podoby rovnováhy, ktorá však nemusí byť biologickou. Napríklad elektrický náboj je vlastne všadeprítomný a pokiaľ jeho veľkosť a koncentrácia nedosiahne istej novej/inej hranice energetickej rovnováhy, nie je nebezpečným prírodným „artiklom“, naopak. Na niektorých planétach ale poznáme aké nebezpečné a život vylučujúce sú klimatické či geologické javy.

Čo tým chcel autor povedať/napísať?

Že ak už holý život existuje podmienečne, tak ani výplod mysle takého života (ak je toho schopný a v prípade človeka to tak je) nemôže exitovať inak ako podmienečne, v istých hraniciach, s bezpodmienečným rešpektom k základnej energetickej bilancii života, rovnováhe.

Bolo v histórii ľudstva nevyhnutným hromadné zabíjanie príslušníkov vlastného druhu? Ak ako základ tejto úvahy použijem fyziku/energie/rovnováhu, tak odpoveďou je jednoznačné NIE. Príroda bola a ešte stále je tak pestrá a bohatá, že dokáže pri rešpektovaní už dnes skôr globálnej rovnováhy fungovať s nami a úprimne povedané bez nás tiež ako dokazujú paleontológovia, že pred nami tu boli druhy a dodnes sú, ktoré dokázali rešpektovať túto rovnováhu stovky miliónov rokov prakticky bez zmeny. Teda možné to je a tak je relevantným len počiatočné obmedzenie s ktorým vznikol náš vesmír (jeho životný cyklus). To je sloboda veľmi rozsiahla, ktorá umožnila extrémne rozdiely existencie ako „hry“ energií a síl vygenerovaných v čase 0+ v priestore toho čo nazývame našim vesmírom a aj ostrú hranicu vymedzenú nám v neznámom čase a tiež vykonateľnú zatiaľ nepoznaným spôsobom, hoc už sme si skoro istý, že keď existoval začiatok, bude aj koniec hoc nevieme čo ten koniec znamená. Teda ak neexistuje absolútna sloboda (možno preto a radi pripisujeme túto možnosť imaginárnym Bohom), nemáme ani my ľudia prirodzené právo definovať slobodu svojvoľne, každý inak, podľa vlastnej potreby a na úkor potrieb iných (samozrejme aj mimo vlastného druhu). Najlepší je opäť príklad a snáď bude zrozumiteľný všetkým Slovákom.

V posledných rokoch sa hodne hovorí o všelijakých druhoch, ktoré sa premnožili (samozrejme vyjímame z tohto registra seba/človeka, hoc tam patrí), posledne na Poľane medvede, lebo kde kto ich videl a údajne aj napadli ľudí? Prečo je medveďov viac? Prečo sú ľudia bližšie ich prirodzenému teritoriálnemu výskytu? Prečo nemajú možnosť prijímať im prirodzenú potravu na obvyklých miestach? A možno mnoho ďalších PREČO. Bolo to bežné kým sme (ľudia) neexpandovali do ich prostredia do ktorého sa uchýlili pred nami a našou tzv. sídelnou civilizáciou. Bolo to výnimočné a skoro výhradne aj vtedy bol človek narušiteľom/agresorom a nie obeťou. My si myslíme, že na to máme nárok/právo. Kedy a ako sme sa pýtali zvyšku biosféry/prírody tejto nádhernej planéty, čo ona na to? Pokiaľ sme prostredníctvom vedy a múdrych ľudí nespoznali komunikačné nástroje prírody prostredníctvom fyziky a z nej odvodených disciplín. Odpoveďou je významne iná reakcia prostredia na charakter elementárnych interakcií/väzieb/vzťahov. Opäť je najlepším uvedenie príkladu.

Mysleli sme si, že chémia a na nej postavený priemysel vyrieši naše problémy s neprimeranou populačnou expanziou (hnojivá, nástroje, prístroje, materiály, produkty dennej potreby ako oblečenie, kozmetika, farmaká, …). Už dnes vieme, že syntetické chemikálie a produkty chemického a farmaceutického priemyslu významne narušujú prírodnú/prirodzenú rovnováhu. Plasty už máme v pľúcach aj v krvi, dlhodobé používanie priemyselných hnojív spôsobuje umŕtvenie reprodukčnej schopnosti pôdy, farmaká v odpadoch a vodách zabíjajú obrovské množstvo nesmierne potrebného hmyzu a tak by sa dalo detailnejšie pokračovať v ďalších dlhých vetách. Stručnejšie povedané/napísané sú to dôkazy hraníc/obmedzení ktoré tu sú a budú naveky, či lepšie povedané do konca životného cyklu vesmíru/prírody ktorý zdieľame a nemôžeme ho zmeniť. Preto.

Ak sme len trošku rozumní, potom našou jedinou alternatávov udržania sa v takejto konfigurácii prírody/vesmíru je, že sa musíme zmeniť my (samozrejme pokiaľ sme sa sami ako samovrahovia nerozhodli so sebou skoncovať).

Teraz sa vrátim s SLOBODE. Z uvedeného snáď bude väčšine čitateľov zrejmé, že všetko okolo nás (nie len na Zemi, ale aj v celom vesmíre) funguje v istých medziach, s jasne definovanými hranicami a pravidlami (napríklad v podobe už známych fyzikálnych zákonov/zákonitostí). Ak sme (ľudia/človek) produktom tohto veľkolepého diela, potom sme rovnako obmedzení ako ono samo neprekročiteľnými hranicami. Čo vyjadrené inými slovami, nekonečno je matematický (ľudský) konštrukt a teda nič materiálne ani duchovné takým byť nemôže. O materiálnom asi netreba písať, lebo to každý vníma aj skrze zmien seba a svojej dočasnosti. Preto pár viet o duchovnej/duševnej a mentálnej ohraničenosti, nie v schopnostiach ale výsledkoch.

Ako som sa už na začiatku zmienil pojem slobody je zrejme tak starý ako ľudstvo samé. Ale tak ako sú slovo a pojem slobody staré, sú početné aj výklady slobody. Z predchádzajúceho textu verím jasne vyplýva, že nekonečná/bezbrehá/neobmedzená sloboda neexistuje.

Vo fyzike a prírodných vedách je jediný spôsob ako overiť akýkoľvek ľudský mentálny konštrukt/výmysel, experiment kopírujúci existujúce prostredie v čase a priestore človeku umožňujúce posúdenie hodnovernosti/presnosti či omylu ľudskej hypotézy. Tá sa prejaví potom ako všeobecne platná zákonitosť alebo ako odmietnutá hypotéza, neodpovedajúca „veľkej/prírodnej/prirodzenej“ realite. V ľudských vzťahoch jednotlivcov, skupín aj dejinami/politikou utváraných entít ako sú národy/štáty a ich obyvatelia, sa od počiatku hoc s ťažkosťami presadilo pochopenie nutnosti nastavenia pravidel/noriem vymedzujúcich poznanú ohraničenosť a konečné vytvorenie toho čo dnes označujeme „societa“, spoločnosť. K nastaveniu a rešpektovaniu hraničných pravidiel bolo potreba komunikovať, potreba si porozumieť (byť empatický), potreba hľadať kompromisy (byť diplomatický), potreba sa dohodnúť a potreba nájsť spôsoby verifikácie dohody (vzhľadom na všetko negatívne čoho bol v histórii človek/ľudstvo schopné).

Máme takéto humánne pravidlá/hranice pre slobodu? Máme a priniesla ich znalosť dejín generácií ľudstva/národov/komunít/kmeňov a ich časový zápis v pamätiach, mýtoch a spisoch/knihách.

Sumárne je možné konštatovať, že stupne voľnosti slobody (vyjadrené opäť fyzikálne) sú obmedzené a v matematickej podobe, uzatvorené do striktných – ostrých zátvoriek (ani nie hranatých ani nie okrúhlych ale od – do). Veľmi jasný je fakt prvej hranatej zátvorky, sloboda začína počatím a je v rozhodnutí počať/plodiť/rásť/… Toto rozhodnutie je ovplyvňované evolučnými faktormi (genetika, interval plodnosti, doba donosenia, …), ktoré sú prirodzenými hranicami nevedomej aj vedomej slobody. Genetika dnes umožňuje niektoré doteraz ostré ohraničenia tejto slobody posunúť, ale stále nevieme čo to urobí v dlhodobom horizonte s tvorom/tvormi a samozrejme aj flórou vygenerovanými evolučným spôsobom. Ostrou zátvorkou je aj druhá na opačnom konci životného cyklu, biologický/geologický/fyzikálny koniec v dovtedajšej podobe a návrat k pôvodnej elementárnej existencii a „reinkarnácii“ hmoty v iné hmoty (to je samozrejme akési literárne prirovnanie „exitu“). To je koniec jednej slobody a začiatok slobody inej, ktorej okrajové podmienky a stupne voľnosti môžu byť úplne niekde inde aj preto, že mikrosvet tomu dáva obrovský priestor a dokonca aj mnohé nepoznané možnosti.

Pre človeka je tak najväčším problémom rešpektovanie možností medzi dvomi už zmienenými ostrými zátvorkami slobody. Principiálne by to nemusel byť problém pre múdreho, znalého a do budúcnosti zahľadeného človeka. Ten totiž z historickej pamäti ľudí/ľudstva môže extrapolovať dostatočne primeraný počet prvkov (ani veľa ani málo) voľnosti pre človeka prospešných slobôd. Nechcem citovať „desatoro“ v rôznych civilizačných a historických podobách. Táto pamäť ale veľmi pravdepodobne na najvyššie miesto stavia samotný život, jeho zachovanie a ochranu (aj preto, že naša história je kontinuálny obraz marenia životov). Aj mravec či termit sa bránia „zbúraniu“ svojej kolosálnej stavby pre život mraveniska/termitiska nevyhnutný. Zlomyseľnosť a krádež sú pojmy ktoré to môžu popísať a ešte stále som nepoužil ľudského príkladu. Už malé deti, ich okolie a príklad vedie k zdokonaľovaniu ďalšej negatívnej vlastnosti, lži a klamu. Aj takéto počínanie vedie k obmedzeniu či strate prirodzených slobôd zahrnutých v dátach obrazu okolitého sveta pre svoje rozhodovanie (okamžité aj perspektívne/budúce). Takto by sa dalo ísť hlbšie do podrobností, ale blog na to nie je priestorom. Sloboda jednotlivca je podmienená slobodou vyššej úrovne spolupatričnosti u ľudí (komunita/národ/ľudstvo/tvorstvo/príroda/vesmír) a rovnako to od polovice tejto postupnosti platí pre ostatnú faunu a flóru pozemskú. Sloboda je síce prirodzenou súčasťou pozemského bytia, ale práve pre ľudskú negatívnu skúsenosť a praktiky, je nutné venovať primerane veľký priestor pre výchovu k prirodzenej slobode.

Prirodzená sloboda totiž začína aj končí pri slobode seba a k sebe, slobode otca, mamy, brata, sestry, suseda, návštevníka, cudzinca, … a keby bol tak aj Marťana.

Slobodu ak ju sami chceme, nesmieme brať iným, aspoň v rozsahu ktorý sami požadujeme.

Kto nerešpektuje toto jednoduché pravidlo, tak sa vystavuje riziku veľmi pravdepodobnej straty slobody svojej, lebo tých a toho čo nás obklopuje je nesmierne veľa a obsiahnuť svojou „opatrnosťou“, prezieravosťou, lživosťou, pokrytectvom apod. určite všetko a všetkých nedokážeme.

Peter Ponický Lošonci