Racionalita rovnováhy

(Tehotenstvo sa dá zinscenovať/zahrať, ale pôrod nie. V dobových skutkoch ľudí, sa dá všeličo synteticky vygenerovať/vymyslieť, ale historikom/histórii inej doby nemožno nariadiť čo skúmať.)

Matka a rodina majú tri možnosti. Prvá je nestarať sa o deti (čo je najľahšie, ale veľmi rýchlo deti sami opustia svoju pôvodnú rodinu). Druhou možnosťou je vychovať deti ako umelú inteligenciu, teda ich obzor a znalosti budú obmedzené/riadené zámerom budúceho použitia. A treťou možnosťou je výchova detí k rešpektu v život, rešpektu v názor a čo najúplnejšej schopnosti posudzovať súvislosti k dobrému/spravodlivému výkonu uvedených rešpektov pre udržateľnú budúcnosť aj tých svojich detí.

Dnes som v rádiu/rozhlase počul pre dnešnú dobu charakteristickú hlúposť o schopnosti nepodliehať „ačohentizmu“ odvádzaniu pozornosti od jednoduchej skutkovej podstaty dejov a javov okolo nás.

Napríklad, došlo ku smrti, povedzme na ceste. Nejaká k tomu určená autorita (povedzme polícia) konštatuje, že to bola nešťastná náhoda/nehoda bez toho aby bolo vykonané meranie, fotenie, zbieranie stôp a ich kritickej analýzy, teda bez histórie posudzovanej udalosti. Bez nej sa ale nedá určiť príčina usmrtenia na ceste či kdekoľvek inde.

Prečo sa to dnes tak zdôrazňuje, aby sa hovor/diskusia neviedla v súvislostiach, s históriou? Aby nebolo oponentov, aby sme mohli byť ovládaná masa podľa ľubovôle niekoho. Teda konkrétny/aktuálny príklad – je vojna na Ukrajine a začalo ju Rusko. Zdanlivo pravdivý a jednoznačný fakt, ale po posúdení súvislostí to tak nemusí byť.

A súvislosti ?

Vojna nebola vyhlásená, ale to je len diplomatická forma. Skutková podstata s posúdením súvislostí je v porovnaní s minulými vojnami moderného veku. Tie boli totálne s ničením protivníka jeho „živej“ sily (vojakov), techniky, zázemia (schopnosti obnovy bojovej techniky, doplňovania stavov vojakov aj schopnosti zásobovania na bojisku aj v zázemí). NIČ Z TOHO SA NA UKRAJINE NEDEJE. Teda nie len formálne, ale ani fakticky nejde o vojnu.

Fakty hovoria o tom, že ukrajinský ozbrojenci a často aj vojaci si berú svojich spoluobčanov za živé štáty (ako teroristi) vo viere v humanizmus protivníka. Potom je to však vražda dvojnásobná, na civiloch a aj na protivníkovi ktorý je zabitý/zavraždený len preto, že bol ohľaduplný k civilom svojho protivníka.

Ďalším faktom je, že zničenie väčšiny civilných objektov je na východe (v oblasti ktorej sa hovorí Donbas kde žijú najmä etnický Rusi a pred Jeľcinovým ľahkovážnym aktom delenia boli vždy príslušníkmi tohto národa a jeho krajiny v ZSSR aj Rusku pred rokom 1917) a ich ničiteľmi nie sú Rusi a ich vojaci. Teda ani tu nesedí charakteristika vojny proti invázii, ale vojny občianskej proti vlastným obyvateľom čo požiadali ruskú krajinu o pomoc svojim národným príslušníkom, predtým nešťastne/nespravodlivo a bez možnosti sa vyjadriť k vykonávanej konštitúcii v novom štáte, ktorá sa k nim správa nespravodlivo a genocídne.

V tomto kontexte boli všetky akty vykonané na tejto veľkej etnickej skupine na východe formálne uznaného štátu – Ukrajine, likvidačné bez možnosti slobodného rozhodnutia o svojej budúcnosti a bez všetkých demokratických princípov o ktorých Západ rád a veľa hovorí.

Z hľadiska faktov histórie už je obraz reality úplne iný a popis „agresor“ viac zodpovedá konaniu súčasnej ukrajinskej vlády, iniciatív USA a EU a dodávok vojenskej techniky skutočnému AGRESOROVI, ktorý už 8 rokov bojuje proti časti obyvateľov/občanov krajiny na mape označovanej ako Ukrajina.

Ďalšie súvislosti vzhľadom na skúsenosť s čitateľom lepšie prijímajúcim kratšie texty blogov len naznačím v porovnaní s inými agresívnymi vojnovými aktami imperiálnej povahy (po 2. svetovej vojne Kórea, Alžír, Vietnam, Afganistan, Irak, Sýria, Líbya, Srbsko, …). Preto iniciatívy a zbrojenie Západu aj v tomto ukrajinskom konflikte vrátane účasti ich žoldnierov, je možné kvalifikovať ako imperiálny vojenský akt na zaistenie koloniálnej závislosti a koristenia na úkor „porazených“.

Toto sú fakty v súvislostiach a nie len účelové obvinenie účastníka a oslobodenie vinníka, ako by si niektorí priali. Keby som to preniesol do oblasti práva, tak sa tu správame ako účelový súd, ktorý nepripustí iného obhajcu ako ex offo bez prípravy aj záujmu o skutkovú podstatu prípadu, len preto že to vyžaduje Zákon, so zaujatým sudcom ktorý nepripustí nič čo by prípad objasnilo a HISTÓRIA ktorá ako už mnohokrát odhalí, že proces bol JUSTIČNOU VRAŽDOU.

Peter Ponický Lošonci