Racionalita rovnováhy

Aj posledné storočie potvrdzuje historickú skúsenosť s Poľskom a Poliakmi ako rozbuškou európskej politickej aj bezpečnostnej stability.

Na sklonku socializmu, v roku 1989 som bol s vysokoškolskými študentami ako pedagogický vedúci v Poľsku, presnejšie povedané vo Varšave na tamojšej technickej univerzite. Vtedy už tam vládla postkomunistická Mazovieckeho vláda, ale ľudia žili stále svoj kompromisnícky socialistický sen (to znamená socialisticky pracovať ale kapitalisticky žiť). V čom spočíval onen dobový postoj mi porozprávali poľskí kolegovia. Podľa ich slov, „snom minimálne každého Varšavana je západný automobil pred bytom či domom“. „Neznamená to ani materiálne bohatstvo, lebo v takom byte bolo v porovnaní s tým čo je vonku, veľmi málo, často len posteľ a stôl so stoličkami. Bol to však akýsi status/honor/postavenie.“ Dnes viem, že to nie je len historický a charakterový rys varšavanov, ale Poliakov ako národa.

Informačná replika z politiky minulých dní (12.06.2022).

„Západné vlády by mali Kyjevu dodať jadrové zbrane, aby posilnili ich obranné schopnosti, povedal bývalý poľský minister zahraničia Radosław Sikorski, ktorý je teraz poslancom Európskeho parlamentu. Meritórne konštatuje, údajne vzhľadom k tomu, že Rusko porušilo Budapešťské memorandum z roku 1994, Západ by mohol dať Ukrajine jadrové hlavice. Aby Ukrajina mohla chrániť svoju nezávislosť.“ Takto to povedal vo vysielaní televízneho kanálu Espresso. Dokonca i zdôraznil, že Európa nijako nereagovala na porušenie jej bezpečnostných garancií a údajne neurobila nič, aby kompenzovala jej straty. 

Predseda Štátnej dumy Ruskej federácie Vjačeslav Volodin reagoval na výzvu bývalého šéfa poľského ministerstva zahraničia na možnosť dodávania jadrových zbraní Ukrajine nasledovne.

Výroky Sikorského ostro odsúdil a varoval, že pri takom vývoji udalostí nebude existovať ani Ukrajina, ani Poľsko. Vjačeslav Volodin vyčítal europoslancovi Radosławovi Sikorskému možnosť vyprovokovania jadrového konfliktu v strednej Európe (na Telegrame 12. júna) a napísal, „Kvôli ľuďom ako on, je nutné nielen oslobodiť Ukrajinu od nacistickej ideológie, ale tiež zaistiť, aby Ukrajina bola bez jadrových zbraní. S takými poslanci budú mať Európania omnoho vážnejšie problémy, než akým čelia dnes (utečenci, rekordná inflácia, energetická kríza). O budúcnosti Ukrajiny a Poľska radšej ani nepremýšľam, lebo pokiaľ by boli jeho návrhy realizované, tieto krajiny zaniknú, podobne ako Európa.“ Potom ešte doporučil poľskému poslancovi, aby sa vzdal mandátu, podrobil vyšetreniam u lekárov psychiatrov a zostať doma pod dohľadom. V ten istý deň, v rozhovore pre Izvestije, člen Rady federácie Andrej Klimov v komentári k Sikorského slovám povedal, že v skutočnosti  navrhuje porušiť dohodu o nešírení jaderných zbraní a zámerne sa zapojuje do provokácií a dodal, že militaristické a rusofóbne myšlienky sú teraz v Poľsku extrémne populárne.

U nás a najmä v susednom Česku sa v súvislosti s tým čo sa deje na Ukrajine rado spomína na okupáciu Československa v roku 1968. Samozrejme ľudskou hlúposťou a slonom ku pamäťovému skracovaniu/redukcii a zjednodušovaniu, je to pre mnohých ruská okupácia. Aj keď historická realita je iná. Nielenže to nebola ruská ale ani sovietska okupácia. Bola to koordinovaná akcia vojenskej aliancie „Varšavská zmluva“ ktorej európskymi členmi bolo Poľsko, Nemecká demokratická republika, Maďarsko, Albánsko, Bulharsko, Rumunsko a aj Československo.

Československo nemohlo byť súčasťou augustovej operácie/agresie/okupácie (logicky aj keď existuje tzv. pozývací list z pohľadu legality, nelegálny – neschválený ústavnými reprezentantmi štátu ani jeho parlamentom) a jedinou krajinou ktorá odmietla svoju účasť na operácii bolo paradoxne čoraz viac autokratické Rumunsko vedené „rodinným klanom“ Nicolae Ceaușescu. Je rovnako známe, že najaktívnejšími účastníkmi a vlastne iniciátormi vojenského riešenia likvidácie socializmu s ľudskou tvárou boli Poľskí predáci a najmä  Władysław Gomułka a tiež nemenej aktivistickejší nemeckí vládcovia NDR a menovite najviac Walter Ulbricht. Týmto potentátom účinne sekundoval nemenej ustráchaný bulharský komunistický vodca Todor Christov Živkov.

Takže nie Brežnev, nie Rusi (lebo aj Brežnev bol Ukrajinec podobne ako Chruščov), ale ako sovietsky komunistický vodca bol aj hovorcom tohto spolku a je historicky doloženou pravdou, že najvyšších komunistických vodcov Československa a najmä Alexandra Dubčeka opakovane aj v súkromí upozorňoval, že ak KSČ nepríjme účinné opatrenia na posilnenie svojej mocenskej pozície a zamedzenie spoločenského chaosu, potom bude musieť socialistické spoločenstvo skrze svojej vojenskej aliancie naplniť jednu zo základných položiek Varšavskej zmluvy, a to ochranu socializmu ako spoločenského systému kolektívnou obranou všetkých členov aliancie.

Prosím čitateľa aby si uvedomil opakované konštatovanie poľskej účasti a poľskej aktivity. A skrze tohto upozornenia sa presuňme v čase do prvej polovice 20. storočia od obnovenia existencie poľského štátu a rôznych machinácií jej politikov okolo Trianonskej konferencie a jej záverečného aktu, cez obrovskú mocenskú nestabilitu až do polovice tridsiatych rokov minulého storočia až ku fašizácii moci v poľskom štáte a až po „otvorenú náruč“ mníchovskej konferencii a zmluvy tzv. Západných mocností na čele s Nemeckom  a Talianskom, okliešťujúcim Československo o jeho pohraničné teritóriá v prospech nacistického Nemecka, fašistického Poľska a tiež fašistického Hortiovského Maďarska.

Po okupácii Poľska a predchádzajúcej anexii Čiech a Moravy v prospech Nemecka a vytvorení vazalského Slovenského štátu, poľská Londýnska exilová vláda vedená Mikołajčikom veľmi aktívne podnecovala k protiruskému/protisovietskemu nepriateľstvu ako samotnej Veľkej Británie, tak aj neskôr po vytvorení protinacistickej/protihitlerovskej koalície aj politické kruhy USA. Práve z tejto doby chcem upozorniť na niektoré charakterové/charakteristické skutočnosti Poľska a Poliakov v politickom dianí v krízovom stave Európy a Sveta, ktoré čerpám sprostredkovane z archívov a denníkových zápiskov vtedajších politikov.

Na Teheránskej konferencii veľkej trojky (roku 1943: Churchill/VB, Rosevelt/USA, Stalin/ZSSR) vyjadrili Rosevelt a Churchill nádej, že sovietska vláda obnoví styky s poľským emigrantským kabinetom/vládou, prerušené pred pol rokom. Stalin odpovedal, že je za obnovu a posilnenie Poľska. K budúcim poľským hraniciam sa konferencia vyjadrila tak, že jadro poľského štátu a národa sa má rozprestierať medzi tzv. Curzonovou líniou (podľa britského ministra zahraničných vecí lorda Georgea Nathaniela Curzona, bola vytýčená hranica po skončení 1. Svetovej vojny a to podľa uznesenia Rady tzv. DOHODY z 8. decembra 1919, ktorá tvorila východnú hranicu Poľska) a Odrou. Mikołajevčikov emigrantský kabinet trval na začlenení bývalých východných oblastí Poľska nachádzajúcich sa za Curzonovou líniou, hoc tam žilo predovšetkým ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo. Keď sa Churchill vrátil do Londýna chcel o veci jednať a kontaktoval československého exilového prezidenta, o čom sa hovorilo v tejto veci v Kremli odkiaľ sa práve vrátil Beneš.

Beneš strávil u Churchilla dva dni (4. a 5. januára 1944) a zrejme jeho názory obsahovali aj akési sprostredkované posolstvo Stalina, lebo britský ministerský predseda 24. januára sovietskemu predsedovi vlády/rady ministrov (Stalinovi) poslal správu/dopis, že ho potešilo jeho posolstvo sprostredkované Benešom a práve on veľmi dobre vedel, vidiac mapu Poľska a komentár o téme povojnových poľských hraníc so Stalinom v jeho pracovni. V onom dopise Stalinovi to okomentoval nasledovne, „Poliaci dostanú krásny životný priestor“ a vynasnaží sa k tomu získať súhlas Poľskej Mikołajevčikovej vlády. Aj Beneša o to pri rozhovore požiadal. Mikołajevčika prijal vo svojej londýnskej vile britský minister zahraničných vecí Eden. Minister ale rýchlo stratil s Poliakom trpezlivosť, nakoľko ten tvrdošijne trval na neochote posunutia východnej hranice. Rozhovor Eden naviedol tým, že konštatoval na základe Moskovských rozhovorov, že sovietska strana nevylučuje jednania s Mikołajevčikovým kabinetom, musí ale prestať jeho protisovietska agitácia spojená aj s požiadavkou odchodu jej skompromitovaných ministrov. Uznanie Curzonovej línie bude „vykompenzované“ územnými ziskami na severe a západe až na líniu rieky Odry. Sovietsky predstaviteľ považuje obdobu Československo – Sovietskej spojeneckej zmluvy s Poľskom za základ spoločnej bezpečnostnej garancie voči Nemecku. Za najlepšiu alternatívu považuje tripartitné dojednanie (ZSSR – Poľsko – Československo). Eden svojmu poľskému spolu-diskutérovi oznámil, že aj Churchill si myslí, že túto ponuku je dobré prijať, a že je to možno posledná príležitosť k dohode. Ale Mikołajevčika najviac zaujímalo či je Stalin svieži, či je vyčerpaný lebo jeho kroky politika viedla tá najnerozumnejšia kalkulácia o vyčerpanosti Sovietskeho zväzu. Aj Churchill mu kvôli tomu po návrate z Marakéša hrozil, varoval a naliehal, ale bez výsledku a preto akékoľvek jednania s ním na istú dobu absolútne prerušil.

Churchill keď sa nedohodol s Roseveltom na ďalšom stretnutí veľkej trojky (1944), chcel navštíviť Stalina opäť v Moskve (už raz tam v dobe ohrozenia Moskvy so Stalinom rokoval) a ten súhlasil, mysliac si že je to aj reakcia na Roseveltov zdravotný stav, a že britský premiér bude zastupovať aj americké záujmy, lež nebolo to tak. Spoločná hovor začal hneď zostra, poľskou problematikou a poľských protivníkov nazval kohútmi, na čo sa Stalin usmial a dohodli sa, že do Moskvy prídu aj zástupcovia nedávno ustanoveného Poľského výboru národného oslobodenia z Lublinu a samozrejme aj delegácia poľskej exilovej vlády z Londýna. Na druhý deň prišiel Stalin na moskovské britské veľvyslanectvo, kde rokovania pokračovali a hovorilo sa aj o mníchovskej dohode.

Poobede 13. októbra sa vo vládnej vile na Spiridonovke streti Stali a Churchill s predsedom poľskej emigračnej vlády Mikolajevčikom a jeho politickým sprievodom a potom s delegáciou Poľského výboru národného oslobodenia. Bohužiaľ bez akéhokoľvek pozitívneho výsledku. Churchill to považoval za politickú chybu, a preto si pozval Mikołajevčika do svojej vily a začal nabádaním: „Viete o čo ide? Poľsku hrozí osudová kríza. Všetko záleží na jeho východných hraniciach.“ Mikołajevčik sa nedal presvedčiť a preto britský ministerský predseda začal zvyšovať hlas. Vyčítal mu, že londýnski Poliaci chcú vyvolať roztržku medzi spojencami. Že dokonca generál Anders myslí na boj so Sovietskou armádou. „ŠIALENSTVO. Chcel by vyvolať novú vojnu a padlo by v nej najmenej 25 miliónov ľudí. POVIEM O TOM SVETU. Prestaneme byť priateľmi.“ Zakončil vetu britský ministerský predseda. „Predsa sa nemôžete takto chovať. Ak sa nedohodnete na hraniciach, stratíte všetko.“ Ostalo ticho, žiadna poľská reakcia. Neuspel ani Eden, ktorí najprv ospravedlňoval premiérov tón, ale nepomohlo to rovnako ako konštatovanie, že Británia takéto hranice uzná.

Molotovovi (sovietskemu ministrovi zahraničia) Mikołajevčik povedal, že sa odíde do Londýna poradiť s kolegami. Oni rovnako ako ich predseda vsádzali na roztržku protinacistickej/antihitlerovskej koalície a na prevahu západných armád na konci vojny. Dokonca Mikołajevčika považovali za mäkkého a zanedlho ho donútili k demisii.

Ako je vidieť Poľskí politici vtedy ako dnes čakali na zázrak. Ako sa ukáže, vtedy ako dnes nezastavili koleso dejín a ani svetový čas sa nezastavil na ich nezmyselné a velikášske priania. Veľká trojka na Kryme dohodla a potvrdila hranice Poľska za Curzonovovou líniou aj s územným prírastkom na severe a západe. Bolo rozhodnuté o rozdelení Nemecka s tým, že zámerom nie je zničenie Nemeckého národa ale likvidácia nemeckého militarizmu a imperializmu. Citujem:

„Sme rozhodnutí odzbrojiť a rozpustiť všetky nemecké ozbrojené sily, rozbiť pre vždy nemecký hlavný štáb, ktorí opakovane pripravoval vzkriesenie nemeckého militarizmu, odstrániť alebo zničiť všetky nemecké vojenské zariadenia, vyradiť alebo skontrolovať všetok nemecký priemysel, ktorý by sa mohol použiť k vojenskej výrobe, spravodlivo a rýchlo potrestať vojnových zločincov a vymáhať vecné reparácie za to čo Nemci zničili. Vyhladiť nacistickú stranu, nacistické zákony, organizácie a inštitúcie… Len potom budú mať Nemci nádej, že budú môcť žiť dôstojne, že sa im dostane miesta v spoločnosti národov.“

Ak ste pozorne čítali, a ste dostatočne kritickí sami si urobíte názor ako sa to podarilo, či lepšie nepodarilo!

Preto tu máme namiesto Nemeckého problému podobný ale už Európsky problém s ešte väčšou mierou rizík ako v roku 1939. Tento plameň by totiž už nebolo zrejme možné uhasiť, lebo na Zemi niet takého hasiča čo by zvládol požiar vojny 1 miliardy ľudí Západu proti 7 miliardám ľudí zvyšku Sveta.

Peter Ponický Lošonci