Založ si blog

Stratégia etnickej nenávisti ako životný cieľ poľského jastraba z Washingtonu

Autor pôvodného textu: Arthur Lepic, novinár a prekladateľ pôsobiaci na Ďalekom východe. Špecializoval sa na štúdium energetických stratégií a vojen o zdroje v kontexte postupného vyčerpávania hlavných využívaných uhľovodíkových ložísk.

Zbigniew Brezinski, poradca prezidenta Cartera, stelesňuje faktickú kontinuitu zahraničnej politiky USA, ktorá nie je ani demokratická, ani republikánska. 

Obdivovateľ Henryho Kissingera, ktorý bol rešpektovaný ako realizátor „majstrovskej“ diplomacie a Metternichovského konceptu rovnováhy síl, a tiež doktríny zadržiavania, ktorú navrhol George Kennan. 

Aj „dnes“ úpenlivo obhajuje obkľúčenie Ruska a destabilizáciu jeho pohraničných oblastí. Toť politika ktorú s rešpektom prijal kolektív spolupracovníkov Johna Kerryho, ktorý naverboval aj jeho syna Marka Brzezinského, ako poradcu pre zahraničnú politiku.

Brzezinski, narodený v roku 1928 vo Varšave, ako syn poľského diplomata, sa sťahoval do Kanady ako desaťročný, keď tam jeho otca preložili. Získal diplom a magisterský titul na McGill University v Montreale, potom doktorát na Harvarde v roku 1953 a krátko nato sa stal americkým občanom. Oženil sa s dcérou bývalého československého prezidenta Eduarda Beneša.  V rokoch 1966 až 1968 bol členom Rady pre politické plánovanie ministerstva zahraničných vecí, kde vypracoval stratégiu tzv. „mierovej angažovanosti“ voči ZSSR v rámci studenej vojny. V októbri 1966 presvedčil prezidenta Johnsona, aby zmenil strategické priority tak, že pred namiesto európskej priority zjednotenia Nemecka, postaví ako strategický cieľ zmiernenie. Počas prezidentskej kampane v roku 1968 predsedal pracovnej skupine pre zahraničnú politiku demokratického kandidáta Huberta H. Humphreyho, ktorý napokon prehral s Richardom Nixonom.

Pri skúmaní prejavov Georga W. Busha počas jeho prezidentskej kampane v roku 2000 by sa dalo očakávať, že budú v súlade s Wolfowitzovou doktrínou, nedopustiť vznik konkurentov vo svetovom meradle, charakterizovaný najmä pevným až agresívnym postojom voči Rusku a Vladimírovi Putinovi. Namiesto toho došlo  k dramatickej umiernenosti v zahraničnej politike USA v tomto smere. Mnohí komentátori dospeli k záveru, že medzi Putinom a Bushom bola uzavretá nejaká dohoda, že americká administratíva sa zdrží kritiky ruských vojenských operácií v Čečensku pod podmienkou, že Putin sa nezapojí do zasahovania USA na Blízkom východe.

Pri rozvíjaní svojej stratégie proti ZSSR a neskôr voči postkomunistickým štátom od čias Jimmyho Cartera, sa demokratický tábor opieral o tohto extrémne protirusky zameraného poľského Američana, Zbigniewa Brzezinského

Doktrína tohto profesiou vysokoškolského učiteľa, si našla nasledovníkov aj mimo Demokratickú stranu tým, že definovala ako absolútny imperatív pre prežitie a prosperitu Amerického Impéria: „dobytie Eurázie“.

Bol pri vzniku TRILATERÁLNEJ KOMISIE

Začiatkom 70. rokov sa Brzezinski zviditeľnil tým, že ohlásil príchod nových hráčov na scénu svetových veľmocí, Európu a Japonsko, ktorých ekonomika sa od druhej svetovej vojny rýchlo zotavovala. V článku z roku 1970 v Foreign Affairs predstavil svoju víziu tohto nového svetového poriadku: „Potrebný je nový a odvážnejší prístup – vytvorenie komunity rozvinutých krajín, ktoré dokážu efektívne riešiť najväčšie problémy, ktorým ľudstvo čelí. Okrem Spojených štátov a západnej Európy musí byť zahrnuté aj Japonsko (…) Dobrým začiatkom by bola rada zastupujúca Spojené štáty, západnú Európu a Japonsko s pravidelnými stretnutiami medzi hlavami vlád, ako aj ďalšími vedľajšími aktérmi.“ V tom istom roku sformuloval tieto tvrdenia v knihe s názvom Medzi dvoma vekmi [ 1 ], kde vysvetľuje, že éra rovnováhy síl ustupuje ére svetového politického poriadku založeného na trojstrannom ekonomickom spojení medzi Japonskom, Európou a Spojenými štátmi. Revolúcia vo výrobných metódach s prechodom od ťažkého priemyslu k elektronike by mala spôsobiť prevrat v politických systémoch a obnovu elít pri moci. David Rockefeller, nadšený týmito konceptom, ho najal aby vytvoril Trilaterálnu komisiu a vymenoval ho za jej riaditeľa/predsedu. Táto asociácia bola oficiálne založená v roku 1973 a spájala osobnosti obchodu, bankovníctva, vlád s „hlavnými“ severoamerickými, európskymi a japonskými médiami.
 V čase prvého ropného šoku bolo hlavným záujmom týchto ideových vodcov svetových financií, zbaviť sa zodpovednosti za dlh rozvojových krajín posilnením úlohy Medzinárodného menového fondu (MMF). Je tiež otázkou, či sa Spojené štáty, ktoré sú oslabené debaklom Vietnamu, spoliehajú na to, že si tam udržia a rozšíria svoju hegemóniu na dva extrémy eurázijského bloku, kde je ich vplyv od druhej svetovej vojny veľký. 

Táto misia, mala rozhodujúcim spôsobom dodávať Brzezinskému gloriolu holubice mieru (mierotvorcu), zástancu uvoľňovania medzinárodného napätia a idei multilateralizmu, dokonca v istých kruhoch krajnej pravice, podobu akéhosi globalistu inšpirovaného marxizmom. Na realizovanie/uskutočnenie návrhov Trilaterálnej dohody by bolo najlepším, aby sa jeden z jej členov stal prezidentom Spojených štátov.

Carter a jeho dvojitá hra

Od vytvorenia Trilaterálnej komisie bol pastor Jimmy Carter jedným z blízkych spolupracovníkov tandemu Rockefeller-Brzezinski. Pre štát Georgia otvoril obchodné kancelárie v Bruseli a Tokiu, čo z neho urobilo ideálne stelesnenie základnej koncepcie Komisie  [ 2 ] . Pre nomináciu demokratického kandidáta Jimmyho Cartera a prezidentské voľby v roku 1976 preto Rockefeller dal k dispozícii svoje kontakty na Wall Street a Brzezinski svoj akademický vplyv. Po jeho zvolení by Brzezinski celkom prirodzene zastával privilegovaný post poradcu pre národnú bezpečnosť  [ 3 ] .
Hneď po nástupe do funkcie, Carter definoval potrebu redukcie jadrového vojenského arzenálu dvoch spoločensko/politických blokov ako prioritu. Kríza spojená s arzenálom sovietskych rakiet SS-20 namierených na Európu, na ktorú Carter hlavne reagoval, postupným rozmiestnením rakiet Pershing – však tieto snahy zmarila tým, že oba bloky dostala do situácie nedôvery a vzájomného podozrievania.

Ukázalo sa, že v tom čase mal sovietsky tábor dobrý dôvod podozrievať svojho protivníka z toho, že hrá dvojitú hru. Vojenská porážka vo Vietname nútila Spojené štáty, aby sa vojensky a strategicky chovali zdržanlivo, zatiaľ ale Brzezinski vymýšľa vojnový plán tzv. zástupných vojen veľmocí. USA a ich špionážna služba CIA vmanévrovala ZSSR do periférneho vojenského konfliktu.

Destabilizácia afganského komunistického režimu a vyzbrojenie prvých protikomunistických džihádistických milícií v roku 1979 viedli k plánovitému vstupu Červenej armády do krajiny. V tomto sa Brzezinski spoliehal na silné pakistanské spravodajské služby, ISI. Až v rozhovore s Nouvel Observateur v roku 1998 Brzezinski priznal, že vyzbrojovanie bin Ládinových protisovietskych jednotiek predchádzalo ruskej invázii a malo vyvolať ich reakciu: „Bývalý riaditeľ CIA Robert Gates to potvrdzuje vo svojich Memoároch. Americké tajné služby začali pomáhať afganským mudžahedínom šesť mesiacov pred sovietskou intervenciou.“

Keď v uvedenom rozhovore Brzezinski hovorí  o „niekoľkých nadšencoch islamistoch“, nepodceňuje silu Al-Kájdy, ale charakterizuje realitu toho, čo mytologizovali neokonzervatívci, aby ospravedlnili svoju globálnu krížovú výpravu. Samozrejme, ako člen Rady pre zahraničné vzťahy by si dnes zrejme dal pozor, aby nebol taký kategorický.

Ekonomické SPOJENECTVO s ČÍNOU a bezpodmienečná podpora IRÁNSKEHO ŠACHA

Ak Nixon a Kissinger odhodlane hrali na strach z obkľúčenia Sovietskeho zväzu tým, že začali proces normalizácie vzťahov s Čínou, časť Carterovho okolia bola opatrná voči tomuto prístupu, ktorý Brzezinski zamýšľal presadzovať.

Carter po príchode do Bieleho domu skutočne potvrdil, že sa rozhodol pre dialóg so ZSSR a bude si držať odstup od Čínskej ľudovej republiky. Ale jeho minister zahraničných vecí, Cyrus Vance rýchlo narazil na protiruskú posadnutosť Brzezinského a počas svojho mandátu sa Carter musel veľmi usilovať o zmiernenie antagonizmov ľudí svojej administratívy. Sprostredkovateľom medzi týmito dvoma pólmi bol Richard C. Holbrooke, budúci veľvyslanec Spojených štátov pri OSN a poradca Johna Kerryho pre zahraničnú politiku v jeho kampani, spolu s Markom Brzezinskim, synom Zbigniewa. Podľa Cyrusa Vancea a ďalších zástancov dialógu, ako je renegátsky demokrat Averell Harriman, mohla trojuholníková logika obkľúčenia viesť prinajlepšom len k nedorozumeniu so ZSSR, ak nie k vojne.

Stretnutie iránskeho šacha s Alfredom Athertonom, Williamom Sullivanom, Cyrusom Vanceom, prezidentom USA Carterom a Zbigniewom Brzezinskim v roku 1977

Napriek tomu normalizácia vzťahov s Čínou pokračovala svojou cestou, Brzezinski dokonca zašiel tak ďaleko, že vypracoval program spoločnej strategickej spolupráce a udržiaval dobré osobné vzťahy s Teng Siao-pchingom, vďaka čomu si ho dnes Číňania údajne vážia.

Rovnaký odor Brzezinského ako voči ZSSR nachádzame v jeho postojoch voči Iránu, ktorý bol za šachovho režimu považovaný za hrádzu proti sovietskemu vplyvu na Blízkom východe. Bzrezinski uisťoval šacha o svojej podpore až do poslednej chvíle a požadoval vojenskú intervenciu Spojených štátov v jeho prospech, ale časť Carterovej administratívy s ministrom zahraničných vecí v čele chcela aby šach odišiel a umožnil tak konštitúciu vnútropoliticky umierneného režimu. Konkrétne kroky Washingtonu nakoniec umožnili zvrhnutie šacha a nástup ultrakonzervatívneho Chomejního islamistického režimu.

Bzrezinski sa zúčastnil Carterom organizovaných rokovaní Camp David 1, v roku 1977 a zohral svoju úlohu pri podpise izraelsko-egyptskej mierovej zmluvy, bez toho aby sa jeho prítomnosť stala stredobodom pozornosti, čo je v rozpore s tým čo vždy robil, keď sa jednalo o ZSSR.

Návrat RUSKEJ HROZBY HEGEMÓNII USA

V roku 1989 Brzezinski opustil Kolumbijskú univerzitu, kde vyučoval od roku 1960, aby sa mohol venovať vypracovaniu plánu nezávislého štatútu Ukrajiny, čo znamenalo začiatok jeho odhodlania zabrániť opätovnému konštituovaniu Ruska ako superveľmoci. Zdanlivo obhajuje opak izolácie Ruska, jeho integráciu do systému Západu a „geopolitický pluralizmus“ v priestore bývalého Sovietskeho zväzu. Okrem toho pripravuje „plán pre Európu“, ktorý by zahŕňal rozšírenie NATO o pobaltské republiky. Jeho úsilie prinieslo ovocie o niekoľko rokov neskôr, najmä integráciou troch pobaltských republík do NATO v roku 2002.
 Počas 90. rokov bol tiež osobitným vyslancom prezidenta Spojených štátov amerických pre podporu najväčšieho projektu ropnej infraštruktúry na svete, ropovodu Baku-Tblissi-Ceyhan  [ 5 ]. Tento projekt pre neho predstavuje najlepšiu realizáciu jeho ambícií, ktorých cieľom je zabrániť ekonomickému zotaveniu Ruska. Od roku 1999 predsedá Americkému výboru pre mier v Čečensku, inštalovaný v priestoroch Freedom House. Ako sám tvrdí, že pracuje na mierových rokovaniach medzi ruskou vládou a separatistami vedenými Maškadovom. Ale tieto aktivity starostlivo prevlečené tzv. dobrými úmyslami „à la demokrat“ sú čoraz ťažšie utajiteľné ako krytie podpory separatizmu pri udržiavaní vojny na Ruskej periférii, podobne ako v Afganistane, s cieľom oslabiť Rusko a pripraviť ho o zisky generovanými bohatstvom Kaspického mora.

Materializácia podoby Brzezinského doktríny hovorí, že „veľmoc, ktorá dominuje v Eurázii, by ovládla dva z najvyspelejších a ekonomicky najproduktívnejších regiónov sveta“, prichádza rozšírenie NATO smerom na východ, čím bola zaujatá najmä Clintonova administratíva. Ako však túto nevyhnutnosť NATO predá Európanom? „Európska entita, ktorá sa nachádza na západnom okraji Eurázie a v bezprostrednej blízkosti Afriky, je viac vystavená inherentným rizikám rastúcich globálnych nepokojov ako politicky jednotnejšia, vojensky mocnejšia a geograficky izolovanejšia. (…) Európania budú bezprostrednejšie vystavení riziku v prípade, že ruskú zahraničnú politiku opäť oživí šovinistický imperializmus. “ , vysvetlil v časopise National Interest v roku 2000  [ 6 ]. To má zásluhu na jasnosti a rozmiestnenie stratégie síl NATO namierenú najmä proti Rusku. Ak ono zareaguje tým, že sa postaví do defenzívy (defetisticky), je to dôkaz, že chce obnoviť svoje impérium a stať sa opäť totalitným.
 Brzezinski, ktorý pracuje ako konzultant pre BP-Amoco a Freedom House, má v Azerbajdžane za úlohu obnoviť imidž lídra Heidara Alyieva. Toho diktátora neváha v rozhovore pre New York Times nazvať „naozaj milým chlapíkom“ [ 7 ]. Ako ospravedlnenie pre anglosaskú podporu Alijevovej diktatúry Brzezinski pohotovo uvádza argument, že po siedmich desaťročiach komunistickej vlády Azerbajdžan a ostatné republiky bývalého Sovietskeho zväzu prijali demokraciu v tak krátkom čase. Zatiaľ čo politická represia za Alijevovho režimu mala jednoznačnú tendenciu narastať, očakávania týkajúce sa bohatstva Kaspického mora boli zmarené, Azerbajdžan ktorá sa z krajiny „neslobodnej“ zmenila na „čiastočne slobodnú“ v rebríčku Freedom House [ 8 ]. V roku 1999  štátna tajomníčka Madeleine Albrightová (žiačka Brzezinského) pozvala Heidara Alijeva na oslavu výročia NATO.
 Stále s rovnakou perspektívou včlenenia do NATO, aby sa umožnila realizácia západných záujmov, najmä hladu po rope, etablovať sa v regióne. Tak 16. apríla 1999 zorganizovali Gruzínsko, Azerbajdžan a Ukrajina  spoločné vojenské cvičenia pod záštitou programu NATO „Partnership for Peace“ [ 9 ].

Okrem svojej činnosti konzultanta pre BP-Amoco a Freedom House Brzezinski podporuje alebo prepožičiava svoje meno celému systému fondov a mimovládnych organizácií, ktoré sponzorujú intelektuálske kasty a tzv. elity krajín bývalého sovietskeho orbitu.

Práve z iniciatívy Výboru Spojených štátov amerických pre mier v Čečensku, ktorého je Brzezinski predsedom, sa 16. a 18. augusta 2002 v Lichtenštajnsku uskutočnilo stretnutie hlavných vodcov čečenského hnutia. Toto stretnutie sa konalo dva mesiace po stretnutí Basajeva a Maschadova, kde bola uzavretá dohoda o spoločnom velení „Ozbrojených síl Čečenskej republiky Ičkeria“. Rečníci údajne dospeli k záveru, že Čečensko už nemôže byť súčasťou Ruska, že je potrebná veľká miera autonómie a že rokovania s Maschadovom sú nevyhnutné. Obsadenie Beslanu, na ktoré si nárokuje Basajev, malo byť súčasťou procesu vyhlásenia nezávislosti Čečenska alebo procesu destabilizácie Ruska? [ 10 ] Možno si klásť takéto otázky, pretože hlavným výsledkom takýchto akcií je nárast napätia medzi Severným Osetskom a susedným Ingušskom, teda čoraz väčšia „balkanizácia“ regiónu.

Dnes je Zbigniew Brzezinski aktívny najmä v rámci CSIS , no zostáva mozgom demokratického programu v zahraničnej politike, o čom svedčí posadnutosť Ruskom prezidentských kandidátov Kerryho a najmä Johna Edwardsa.

Na základe rady Marka Brzezinského sa rozhodli prijať ako prioritu číslo jeden otázku jadrového odzbrojenia Ruska, keďže Rusko znovu získalo kapacity na ťažbu ropy z obdobia pred rozpadom ZSSR a ruský štát výrazne ťaží zo súčasnej ceny ropy, čo jej nedávno umožnilo zdvojnásobiť rozpočet na obranu. Otázka nebezpečenstva, ktoré predstavuje „chátrajúci“ ruský jadrový arzenál, je teda v rozpore s tým, čo tvrdí John Kerry ja je absolútne irelevantná. Jeho cieľ je úplne iný; viac sa podobá stratégii podriadenosti Ruska, ktorú niekoľko desaťročí obhajoval Zbigniew Brzezinski. Ale teraz je ťažšie presvedčiť svetovú mienku, že Rusko stelesňuje absolútne zlo a že ak sa nepodriadi, upadne do totality [ 11 ]. Na to sa musí vyvolať reakcia, rovnako ako v Afganistane v roku 1979, pretože na rozdiel od Spojených štátov je Rusko na ďalšie desaťročia v bezpečnej pozícii pred akýmikoľvek problémami s dodávkami energií. 

V Bzezinského rozhovore pre Wall Street Journal a Novaya Gazetta, opísal Vladimíra Putina ako „Rusa Benita Mussoliniho“.

Arthur Lepic, napísané 22. Októbra 2004

Použitá faktografia:

1 ]  Medzi dvoma vekmi: Úloha Ameriky v ére techniky Zbigniew Brzezinski, vyd. Harper, 1971. Francúzske vydanie: Révolution technetronic , vyd. Calman-Lévy, 1971.

2 ]  Bola to aj Trilaterálna komisia, ktorá presadila prezidenta Giscarda d’Estainga, aby si za predsedu vlády vybral jedného z jej členov, Raymonda Barreho, profesora ekonómie bez politických skúseností.

3 ]  Brzezinski povoláva na svoju stranu Madeleine K. Albrightovú (ktorej otec slúžil v Československu vo vláde Brzezinkiho svokra Edvarda Beneša) a dvoch teoretikov stretu civilizácií Bernarda Lewisa a Samuela P. Huntingtona.

4 ]  Le Nouvel Observateur č.1732, 15. až 21. januára 1998, s. 76.

5 ]  Pozri „Azerbajdžan, pokročilý koloniálny post“ , Arthur Lepic, Voltaire , 10. septembra 2004.

6 ]  Citované v „Podplácanie Čiernej Hory – nefungovalo“ , George Szamuely, protivojnový , 15. júna 2000.

7 ]  «Kúzla slobody BAKU» , Counterpunch Magazine , 1999.

8 ]  Pozri „Freedom House, keď sloboda je len slogan“ , Voltaire , 7. septembra 2004.

9 ]  „Ciele USA a NATO na Balkáne“ , podľa Lenora Foerstel, Medzinárodné akčné centrum, 1999.

10 ]  „  Anglosaská zodpovednosť v Beslane  “ od Marivilie Carrasco a redakcie, Voltaire , 27. septembra 2004.

11 ]  „  115 atlanticistov proti Rusku  “ od Thierryho Meyssana, Voltaire , 1. októbra 2004.

Volím mier nie strach

05.04.2024

Tak aktuálne aj dnes … snáď čitateľ pochopí v tom pozitívnom slova zmysle aktuálnosť aj dnes pred druhým kolom volieb prezidenta ,že oproti roku 2014 sa veľa nezmenilo . Ba nejaká zmena tu nastala – vyrástla nám generácia ,ktorá sa ,,chce,, politicky angažovať ak sa tak ten ,,progres,, dá nazvať . Ideológia ,ktorá sa nám tu naprieč európou zasieva má však [...]

Liberalizmus si začal písať svoj testament už v 16. storočí

22.03.2024

(sloboda neznamená nespútanosť, nezodpovednosť a zotročovanie iných … ) Aj keď sa to dnes nezdá, základnou charakteristikou človeka a jeho pôsobenia navonok sa už veľmi dlho identifikuje ako humanita, či sa to niekomu páči, alebo nie, je to MORÁLKA. Všetci mentálne zdraví ľudia o nej vedia a dokonca ju majú v sebe a to aj bez vonkajšieho pôsobenia tušených [...]

Perla , ,idiotizmu, , z Parížskeho samitu

27.02.2024

Na tlačovej konferencii po samite v Paríži Macron uviedol, že Západ identifikuje tretie krajiny, ktoré sa môžu podieľať na dodávkach munície na Ukrajinu. Uviedol, že k českej iniciatíve na nákup munície pre Ukrajinu by sa mohlo pripojiť 15 štátov. Český prezident Petr Pavel v polovici februára na Mníchovskej konferencii ponúkol Ukrajine dodať státisíce [...]

SR Prezidentka Čaputová Úradovanie Východ Prešov Návšteva

Čaputová: Z východu som nadšená, rada sa sem vraciam

25.04.2024 21:45

Prezidentka navštívila rusínske divadlo, evanjelické gymnázium, centrum pre obete násilia či národnú kultúrnu pamiatku na Solivare.

SR Bratislava EK Vláda Jourová RTVS MK Stretnutie TK BAX

Jourová rokovala s Ficom i Šimkovičovou: Nikto si neželá, aby Slovensko prišlo o peniaze EÚ, eurokomisia má však otázky

25.04.2024 19:57

EK diskutuje s vládou o zmenách v trestnom práve, ktoré vládna koalícia napriek žiadosti komisie presadila v zrýchlenom režime.

Lukasenkova atletka

Lukašenko prezradil, kedy odíde. Ženu na čele štátu nechce, ale atlétku, ktorá neznáša dúhové farby, by podporil

25.04.2024 19:00

Alexandr Lukašenko tvrdí, že Bielorusom sa žije oveľa lepšie ako pred tromi desaťročiami. Ako vyzerá porovnanie ich finančných pomerov so Slovákmi?

Praha, masová streľba, Česko

Strelec z pražskej univerzity netrpel duševnou poruchou, motív úrady oznámia čoskoro

25.04.2024 18:21

V hlavnej budove Filozofickej fakulty UK v Prahe 21. decembra 2023 jej študent zastrelil 13 ľudí a jedna osoba neskôr zomrela v nemocnici.