Racionalita rovnováhy

Napísané 16.08.2020

Ale Marxova „smola“ a z dobových súvislostí a poznania vyplývajúci omyl bol že uveril v konečnosť či dokonalosť, že osvietenstvo prinieslo ideu racionalizmu a historici či biológovia poznanie procesov vývoja.

Už starovekí filozofi identifikovali súvislosti a v rámci vtedajšej poznateľnosti, stanovovali svoje hypotézy, prípadne „pravdy“. Mnoho z nich nehľadalo vyššie pravdy u nedostižných autorít (Bohov), ale pozorovaním existujúceho živého i neživého sveta. Osvietenstvo bolo len návratom k hľadaniu takejto „pravdy“ tu na Zemi s medzičasom vývojom (väčšinou evolučne, teda formou pokus/omyl) zdokonalenými prostriedkami a nástrojmi. To umožňovalo teórie či hypotézy verifikovať a potvrdzovať experimentom ako zákonitosti (kauzálne viazané príčiny a následky).

Biologické entity sa menia evolučne (z pohľadu času veľmi pozvoľne) a vonkajšie podmienky (prostredie) v ktorom sa to deje sú relatívne stabilné (stovky, tisíce či dokonca milióny rokov). Preto tento proces vedie k relatívnej dokonalosti adaptability vzniknutého organizmu na vonkajšie podmienky. Príčinnosť a dokonalosť v relatívne stabilnom systéme tak nie sú v rozpore a vykazujú len malé „poruchy“. Ale čo keď stabilita systému je neustále ohrozovaná jeho zmenami (štruktúry, veľkosti, usporiadania apod.) To je podobné ako keby si konštruktér mostnej konštrukcie pri realizácii svojej predstavy pomohol len statikou (stálym nemenným zaťažením). Ale po moste s rôznou intenzitou dopravy, v rôznej rýchlosti a s rôznou tonážou mostnú konštrukciu zaťažujú dynamické sily (sily meniace svoj smer, veľkosť aj pôsobisko). Potom časový priebeh zaťaženia (dynamika) spôsobujú tzv. únavové procesy, ktoré pri ich nerešpektovaní vyvolajú deformáciu či fyzickú degradáciu mostu (zrútenie – možno si všetci pamätajú prípad z Talianska).

Preto už dnes vieme, že kauzálnosť platí ale musíme brať na rozdiel od prírody do úvahy veľmi rýchle zmeny prostredia, ktoré menia (niekedy aj zásadne) vzťahy vo vnútri skúmaných/sledovaných systémov, napríklad ľudského spoločenstva. Priemyselná revolúcia sprvu nezmenila zjednodušené rozdelenie sociálneho spoločenstva fungujúceho od staroveku (otrokári/otroci, feudáli/nevoľníci, kapitalisti/robotníci). Ale nebývalou koncentráciou ľudí do mestských aglomerácií s neustále rastúcim priemyslom, spriemyselňovanie poľnohospodárstva a hromadné koristenie na prírode zásadne zmenilo aj správanie sa jednotlivých sociálnych skupín. Kapitalisti boli čoraz viac závislý od pracovníkov, ich kvalifikácie a schopnosti prispôsobeniu sa technologickým zmenám.

Tak už nebolo možné jednať spôsobom, prepustím veď na ulici je ďalších sto. Miera zisku sa musela zmenšovať a vylepšovať podmienky robotníkom, inžinierom, technikom atď. teda zamestnaným. To ale vytváralo podmienky pre ďalší hospodársky rozvoj, výstavbu, spotrebné predmety, služby a teda na obrovskú dynamizáciu bankovníctva a úverovej politiky a samozrejme aj rastu kapitálu a tiež zisku. ZISK je totiž oným začarovaným prostriedkom ku Marxom identifikovanej zákonitosti koncentrácie kapitálu z titulu ľudskej chamtivosti po živote v „Raji“. Revolúcia v Rusku a vojny a socializmus a jeho pád ešte spoločenské aj ekonomické procesy výraznejšie dynamicky menili do tej miery, že už nie je ohrozené len sociálne rozvrstvenie ľudskej spoločnosti, ale vôbec aj jeho existencia.

Neoddiskutovateľný rast ľudskej populácie a rast veku dožitia (čo iste znamená historicky nespochybniteľný rast sociálneho „konfortu“ a zdravotnej služby s podporou farmaceutického biznisu na udržaní života čo generuje rast sektoru služieb a ich zisk). Obrovský nárast spotreby neustále virtuálne podnecovaný, obrovský nárast produktivity s neustále menšou potrebou ľudskej práce spolu s relativizáciou hodnoty a modelovaním procesov dôvery (vo finančný, ekonomický, spoločenský systém) generuje novú situáciu neustále viac previazaného sveta ľudí, s vyššou mierou zložitosti a komplexnosti. Naproti tomu prírodu z ktorej všetko to „bohatstvo“ pochádza viac a viac tlačíme do defenzívy s tempom neodpovedajúcim evolučným cyklom (čas) a teda logicky bez pozvoľných zmien.

Zrejme je čoraz pravdepodobnejší scenár ani nie tak sociálnej ako skôr prírodnej revolúcie, teda dynamiky zmien s ktorými sa nedokážeme vysporiadať ani sociálne ani ekonomicky. To Marx ani ďalší sociálny revolucionári nepredpokladali a pritom to vôbec neodporuje kauzalite.

Na večné časy už neexistuje a naše bytie s istým civilizačným vybavením je viac a viac závislé od múdrosti tých čo ľudské spoločenstvo pozorujú zo svojich riadiacich centrál (politických aj ekonomických). Z popísaného vyplýva, že porozumieť rastu komplexnosti a dynamiky môžu len najlepší z najlepších a bude na nich hľadať riešenia ktoré nás s pokorou nechajú žiť alebo bez pokory rýchlejšie či pomalšie umierať. K múdrosti však treba dospieť, ale nie čakaním. Práve naopak všetok čas použiť na učenie a zmúdrenie, ktoré umožní chápať a hľadať riešenia aj pre tých, ktorý už dnes nechápu a máločomu rozumejú.

Dnes dopĺňam, že sa ukazuje ako sme vo všetkých spoločenských vrstvách ohlúpli, preto začína byť veľmi naliehavé aby sme sa vrátili v čase a začali s tým kde sme skončili po druhej svetovej vojne. To jest budovanie nie len nového „svetového“ poriadku založeného na pestrosti stáročiami vygenerovaných civilizačných modelov, ale aj k vtedy očakávanej pokore k minulosti, úcte k múdrosti, vzdelávaniu k schopnosti a zručnosti, hospodárstvu pre lokálnu potrebu. Inými slovami k takému modelu spoločnosti, ktorá nebude vytvárať obrovské sociálne rozdiely, ktorého modus vivendi nebude miera zisku, ale miera prospešnosti a účelnosti. Aby sme opakovane nevymýšľali koleso, ale na základe znalosti jeho praktických aplikácií vytvárali rovnováhu stability toho najdôležitejšieho prvku našej existencie, schopnosti prežiť s primeranou mierou naplnenia najzákladnejších ľudských hodnôt – mieru medzi sebou (život), zmieru s prírodou (energetických potrieb biologického charakteru/potraviny aj spoločenských služieb (sídla a ich udržiavanie), skromnosti diktovanej potrebou a nie spotrebou pre uspokojenie nezmyselnej honby za vyšším spoločenským a ekonomickým statusom v spoločenstve ľudí.

Predstavte si boháča na nesmierne drahej lodi, keď mu v Amazónii, či na inom hodne neprístupnom mieste dôjde benzín a potraviny. Nepomôže mu telefón ani zlaté doplnky kajút jeho jachty, JEDINOU JEHO ZÁCHRANOU môžu byť INDIÁNI ktorí ho nájdu na svojich pochôdzkach za potravou, ktorú im ešte džungľa poskytuje. Ani jeden z nich za záchranu nebude chcieť zlato ani inú odmenu, ale keď budú vidieť nemohúcnosť cudzinca, ktorí nevládne ničím s výnimkou svojho bohatstva a teda nebude pre ich spoločenstvo k ničomu, tak ich jediným vrúcnym prianím bude aby čo najskôr opustil ich malé spoločenstvo, lebo ich tisícročia jediným stmeľujúcim prostriedkom je vôľa žiť/prežiť tam kde sa narodili a k tomu potrebujú znalosti a zručnosti, ktoré im túto skromnú existenciu zaručujú od nepamäti.

To je možno naša záchrana, vôľa prežiť nad všetky bezduché vôle. To sa dá aj v udržateľnej skromnosti vyplývajúcej z lokálnych možností daných nám našou prírodou. Možno toto nám dáva istú šancu istejšej budúcnosti v porovnaní s ľuďmi ohrozenými zvyšujúcou sa hladinou morí a oceánov a suchom. Hornatý a zalesnený terén, schopný zadržať potrebné množstvo vody, prijateľnejšiu klímu a dostatočnú biodiverzitu pre naplnenie našich žalúdkov.

Aj takáto môže byť naša budúcnosť, ktorej horizont si môžeme zaistiť len sami, lebo nik z ohrozených nám nepomôže. Naopak budeme si musieť svoju existenčnú podstatu brániť voči tým, ktorí boli dlho zvyknutí len brať a žiť na úkor tých čo sa neubránili. Toto môže byť suverenita najvyššej evolučnej priority – prežitia. Prežitie totiž nie je povinné …

Peter Ponický Lošonci