Politická platforma

(Vždy stojíme na križovatke budúcnosti, kde je nevyhnutné sa rozhodnúť.)

Napísané 18. septembra 2021 

Tak teda predstavte si, že stojíte na križovatke dvoch ciest a musíte sa rozhodnúť ktorou sa vydať. Rozumný človek zvažuje/vyhodnocuje podľa toho čo vidí a vie a nie podľa toho čo nevie, alebo sa dopočul z neznámeho zdroja.

Obe cesty sú formálne dopravnými „tepnami“ vytvorenými pre transport, ale nie sú rovnocenné. Jedna z nich je osadená dopravnými značkami (teda s regulovanou dopravou a viac menej predvídateľná) a tá druhá na ktorej nie je jediná značka ani policajt.

Ten uvážlivý na rázcestí váži cestami poskytované možnosti. Cesta 1. so značkami je čo sa týka času prepravy pomalšia, ale bezpečnejšia ako tá druhá. Obmedzený hlupák čo zmeškal rozdávanie rozumu, má pocit že už nič v živote nesmie zmeškať a stane sa tak, keď všetkých predbehne (ani nepomyslel na to, že ten čo dáva, nedáva podľa poradia, ale svojej vôle a možností). Uvažuje tak preto, že na ceste bez obmedzení sa presadí svojou bezohľadnosťou, ktorá ešte zvýši jeho nádeje byť prvým pri zdolaní cesty. Jeho úvaha smeruje k tomu, že nie je obmedzenie rýchlosti, pri bezohľadnej jazde mu budú iní ustupovať a nebudú ani policajti. Zabudol však na jednu zdanlivú maličkosť, že nik nezabránil ani tomu aby na túto cestu nevošlo viac takých ako on. Čím ich bude viac, tým vyššiu pravdepodobnosť má, že ho odnesú na márach. Dosiahol to čo chcel, nie pre život, lež pre smrť, bol rýchlejší ako tí slimáci premýšľavý na ceste s obmedzeniami …

Teraz si ešte predstavte, že tie autá ktoré môžu jazdiť po ceste sú neviditeľné, teda ani zrak ani pocit neodvráti „garamból“ (vírové tiché dopravované prúdením vzduchu). Posmrtný krik na policajtov, že ich tam tiež pustili nepomôže, lebo ani oni ich nie sú schopní vidieť a počuť. A že aj na tej druhej ceste sa stávajú nehody, iste ale nie tak často a s takými tragickými následkami. Lebo iba ten môže mať opäť virtuálnu (100%) istotu, čo sa ešte nenarodil.

Tak takáto je nevirtuálna inteligencia mnohých z nás čo tu vedno žijeme …

Peter Ponický Lošonci