Racionalita rovnováhy

Napísané pred 4 rokmi 27.09.2018

Pred viac ako štvrťstoročím sme takúto formuláciu počuli pomerne často. Dnes ráno pri káve som počúval rádio – slovenské správy v ktorých dávali úryvok prezidentovho prejavu na Valnom zhromaždení OSN. Nie, že by ma prekvapil, ale opäť som si uvedomil ako svoju politiku hrá. Za oných čias ako synáčik komunistického funkcionára velebil systém i politiku na večné časy: Dnes túto svoju politickú nedospelosť prezentuje svojim vzťahom k USA a všetkému dnes akoby na večné časy nepohodlnému (tzv. mainstreamovému).

Každý len trochu vzdelaný historik, politik, človek vie, že v politike sa dialo a deje všeličo a hoc bolo a je takých „večných“ ani len večné pravdy neexistujú a politici či vládcovia sú často zlodejmi histórie a procesov prirodzeného spoločenského vývoja (mimochodom často kreovaného či ovplyvňovaného takýmito politikmi či vládcami, lebo čím viac posilňujú svoj vplyv tým viac generujú silnejší odpor apod.). Náš pán prezident opäť meditoval o Ukrajine a anexii Krymu (na iné anexie zjavne zabudol).

Prečo je podľa mňa politickým adolescentom a jeho vek už neumožňuje reálnu politickú zmenu? V súvislosti s Ukrajinou a jej opakovanými nacionalistickými excesmi platí dvojnásobne, „Historia magistra vite„. Ukrajina v dnešných hraniciach sa vytvárala počas vlády sovietov s veľmi aktívnou účasťou tzv. Ukrajincov. Soviety postupne obsadené skoro výhradne komunistami, už po občianskej vojne na území bývalej Ruskej ríše deklarovali vieru na večnosť svojej moci. Tak sa aj chovali.

Preto akékoľvek hranice v Sovietskom zväze (mimo tých vonkajších) boli len formálne a podriaďovali sa administratívnym potrebám vtedajšej politiky a neakceptovali ani historický ani etnický princíp. Nikoho iste ani v zlých snoch nenapadlo, že dôjde k rozpadu nového impéria, resp. že všetky ťažkosti sa dajú prekonať (podobne ako v prípade Brest litovského mieru). Nikoho iste nenapadlo, že opäť bude mať jeden človek takú moc, že vďaka svojim ľudským vlastnostiam skomplikuje situáciu miliónom (čo je to v politike „hlúposť“?). Bohužiaľ našiel sa, komunista s nenaplnenými ambíciami, ktorý pre uchovanie moci potopil krajinu s históriou porovnateľnou iba s niekoľkými na Svete! Áno píšem o Borisovi Jeľcinvi, človeku okamžiku bez charakteru a vôle. Áno vôle, lebo vôľa sa netestuje pri voľbe politiky, ale iste pri voľbe a vôli alkoholika.

Tento človek pre vidinu svojej moci, bez retrospektívy a povoľnosti bývalým nepriateľom, nesiahol k bilaterálnym dohodám riešiacim minulé zmeny vyplývajúce z politiky večnosti. Takto sa ocitol Krym v medzinárodných hraniciach Ukrajiny. Bolo to správne a spravodlivé? NIE.

Dnes argumentovať porušením medzinárodného práva, keď sa jeho princípy neuplatňovali pri delení „impéria“ je nie len neprezieravé, ale z politického hľadiska aj hlúpe. Preto slová či vyjadrenia o definitívnosti takéhoto staro-nového stavu nie sú hlúpe, len akceptujú historické súvislosti a mocenské presuny. Aký rozdiel, medzi politikmi hoc aj malých krajín, ktorí akceptujú súvislosti a nemajú dosť globálneho vplyvu zmeniť nezmyselné konanie tých, čo majú pocit, že ich moc a vplyv sú tu na večné časy.

Peter Ponický Lošonci