(Štátom – administratívou USA riadená anarchia farebnej revolúcie globálneho terorizmu)

Peter Ponický Lošonci

Karl Marx je najznámejší intelektuál/teoretik globálnej zmeny moci za pomoci nastolenia diktatúry nejakej občianskej/sociálnej skupiny. Je o ňom dobre známe, že sa prakticky celý život neživil ani tým čo vyštudoval ani inou prácou, ktorá by mu umožňovala primeranú životnú úroveň zodpovedajúcu jeho vzdelaniu, mentálnym schopnostiam či lepšie povedané analytickej syntéze spoločenských a ekonomických vzťahov. Keby sa nebol zoznámil so synom podnikateľa Engelsa, ktorý bol ochotný jeho genialitu financovať s idealistických/utopických dôvodov, tak by zrejme nebol ani toľko písal a zrejme by zomrel v chudobe, podobnej tým ktorých „vyzval“ k revolučnému prevzatiu moci od vykorisťovateľov a ich politických prisluhovačov, keď dozrie čas.

Po osvietenskom prírodovednom dynamizme 18. storočia, Marx bohužiaľ uveril, že spoločenské vzťahy sa riadia „revolučnými“ zákonitosťami podobnými revolučnej dynamike poznávania prírodných/fyzikálnych dejov v tomto období (teda podľa jeho názoru k dokonalosti/usporiadanosti/predvídateľnosti) a ohromné obohatenie poznania prostredia ktorého sme súčasťou. Uveril v evolučné „zlepšenie“ ľudstva, ktoré smeruje k idealistickej dokonalosti. Tým sa dostal na roveň utopickým náboženským ideológiám a ako naozaj vplyvná ideológia sa prejavilo Leninovo spojenie tejto ideológie s revolučným terorom, ktorý bol technicky veľmi podobný kresťanskému ovládnutiu Európy po rozvrate západnej/európskej časti starovekej Rímskej ríše.

To čo prebieha prakticky od začiatku 21. storočia je týmto procesom veľmi podobné. Opäť je to skoro náboženská ideológia založená na účelových klamstvách a omyloch, ktorá prišla tentokrát z USA, ktoré sa ju podobne ako „teoretici“ marxizmu-leninizmu snažia presadiť so zámerom svetovlády do všetkých kútov Sveta, napriek jeho kultúrnej či politickej rôznorodosti. Pomocou zdrojov nahromadených Spojenými štátmi vďaka ich účelovej globálnej ekonomickej a vojenskej politike v spojitosti s vojnami (1. a 2. svetová vojna vrátane imperialistických vojen, ktoré viedli USA ako ideologické v mene porážky inej ideológie/komunistickej) spustili procesy delenia a ovládnutia rozdelených (podobne ako v starovekom Ríme). Niekde sa im to podarilo vojensky (Juhoslávia/Irak/Líbya/ a čiastočne aj Sýria), inde politicky v rámci Európy za pomoci farebných revolúcií riadených z ich ideových a bezpečnostných centier (pobaltské republiky + republiky bývalého socialistického bloku + niektoré post-sovietske republiky). Posledným pokusom je aktuálne Ukrajina, ale zdá sa že tu narazia a verím, že sa takto postupne zrúti aj ich idea a tým pádom aj ich svet. Hrozné na tom je, že k tomu oživili ideu nacizmu a používajú techniku globálneho štátneho terorizmu.

O podstate týchto procesov v samotných Spojených štátoch je príspevok z Voltaire network spred roka od francúzskeho autora Thierry Meyssana ktorého podstatnú časť v preklade tu uvediem:

Rusko vyhlasuje vojnu Straussovcom

Rusko nevedie vojnu proti ukrajinskému ľudu, ale proti malej skupine ľudí v rámci americkej moci, ktorá transformovala Ukrajinu bez jej vedomia, Straussovcom. Vznikla pred polstoročím a už spáchala neuveriteľné množstvo zločinov v Latinskej Amerike a na Blízkom východe. Toto je ich príbeh.

Za úsvitu 24. februára ruské sily hromadne vstúpili na Ukrajinu. Podľa vtedajšieho prejavu prezidenta Vladimíra Putina v televízii bola táto špeciálna operácia začiatkom reakcie jeho krajiny na „tých, ktorí sa usilujú o svetovú nadvládu“ a ktorí posúvajú infraštruktúru NATO až k hraniciam Ruska. Oznámil, že vyslal jednotky na Ukrajinu s dvojitou misiou zničiť ozbrojené sily napojené na NATO a ukončiť ozbrojené neonacistické skupiny NATO.

Okamžite všetky členské štáty Severoatlantickej aliancie odsúdili okupáciu Ukrajiny ako porovnateľnú s okupáciou Československa počas „Pražskej jari“ (1968). Podľa nich Rusko Vladimíra Putina prijalo „Brežnevovou doktrínu“ Sovietskeho zväzu. Preto musí slobodný svet potrestať vzkriesenú „ríšu zla“ „zničujúcimi nákladmi“.

Interpretácia Severoatlantickej aliancie je zameraná predovšetkým na to, aby Rusko pripravilo o jeho hlavný argument: hoci NATO nie je konfederáciou rovných, ale hierarchickou federáciou pod anglosaským velením, Rusko robí to isté. Odmieta Ukrajine možnosť zvoliť si svoj osud, rovnako ako to odmietli Sovieti Čečencom. Je pravda, že NATO porušuje zásady suverenity a rovnosti štátov stanovené v Charte OSN, ale nemalo by sa rozpustiť, pokiaľ sa nerozpustí aj Rusko. Možno, ale pravdepodobne nie.

Prejav prezidenta Putina nebol namierený proti Ukrajine alebo dokonca proti Spojeným štátom, ale výslovne proti „tým, ktorí sa usilujú o svetovú nadvládu“, t. j. proti „Straussovcom“ v mocenskej štruktúre USA. Bolo to skutočné vyhlásenie vojny proti nim.

25. februára prezident Vladimír Putin nazval vedenie Kyjeva „klikou drogovo závislých a neonacistov“. Pre atlantické médiá boli tieto slová slovami duševne chorého pacienta.

V noci z 25. na 26. februára poslal prezident Volodymir Zelenskyj Rusku prostredníctvom čínskeho veľvyslanectva v Kyjeve návrh na prímerie. Kremeľ okamžite zareagoval stanovením svojich podmienok:

• zatknutie všetkých nacistov (Dmitro Yaroš a prápor Azov atď.)
• odstránenie všetkých názvov ulíc a zničenie pamiatok oslavujúcich nacistických kolaborantov počas druhej svetovej vojny (Stepan Bandera atď.)
• odzbrojenie nacistických zoskupení.

Atlantická tlač túto udalosť ignorovala, zatiaľ čo zvyšok sveta, ktorý o nej vedel, zadržal dych. Rokovania zlyhali o niekoľko hodín neskôr po zásahu Washingtonu. Až potom by bola informovaná západná verejná mienka, ale ruské podmienky by boli pred nimi vždy skryté.

STRUČNÁ HISTÓRIA STRAUSSUIÁNOV

Zastavme sa na chvíľu, aby sme uviedli základné informácie o skupine Straussiánov, o ktorých ľudia na Západe vedia málo. Sú to jednotlivci, všetci židia, ale v žiadnom prípade nereprezentujú ani amerických Židov, ani židovské komunity na celom svete. Vytvoril ich nemecký filozof Leo Strauss, ktorý sa uchýlil do Spojených štátov počas vzostupu nacizmu a stal sa profesorom filozofie na Chicagskej univerzite. Podľa mnohých správ vytvoril malú skupinu verných študentov, ktorým dával ústne inštrukcie. Neexistuje o tom žiadny písomný záznam. Vysvetlil im, že jediný spôsob, ako sa Židia nemôžu stať obeťami novej genocídy, je vytvoriť si vlastnú diktatúru. Nazval ich Hoplites (vojaci Sparty) a poslal ich, aby narušili súdy svojich súperov. Nakoniec ich naučil diskrétnosti a chválil „ušľachtilú lož“. Hoci zomrel v roku 1973, jeho študentské bratstvo pokračovalo.

Straussiáni začali vytvárať politickú skupinu pred polstoročím, v roku 1972. Všetci boli členmi štábu demokratického senátora Henryho „Scoop“ Jacksona, vrátane Elliotta Abramsa, Richarda Perleho a Paula Wolfowitza. Úzko spolupracovali so skupinou trockistických novinárov, tiež židovských, ktorí sa stretli na City College v New Yorku a redigovali časopis Commentary. Obe skupiny boli úzko spojené so CIA, ale aj vďaka Perleho svokrovi Albertovi Wohlstetterovi (americký vojenský stratég) s Rand Corporation (think tank vojensko-priemyselného komplexu).

Spoločne vypracovali a schválili „Jackson-Vanikov dodatok“ uprostred krízy Watergate (1974), ktorý prinútil Sovietsky zväz povoliť emigráciu svojho židovského obyvateľstva do Izraela pod hrozbou ekonomických sankcií. Toto bol ich zakladajúci akt oficiálnej politicky.

V roku 1976 bol Paul Wolfowitz [1] jedným z architektov „tímu B“, ktorého prezident Gerald Ford poveril hodnotením sovietskej hrozby [2]. Vydal delirióznu správu, v ktorej obvinil Sovietsky zväz z prípravy na prevzatie „globálnej hegemónie“. Studená vojna zmenila svoj charakter: už to nebola otázka izolácie (zadržania) ZSSR, musela byť zastavená, aby sa zachránil „slobodný svet“.

Straussovci a newyorskí intelektuáli, z ktorých všetci boli liberálni ľavičiari, sa postavili do služieb pravicového prezidenta Ronalda Reagana. Je dôležité pochopiť, že tieto skupiny nie sú ani skutočne ľavicové, ani pravicové. Niektorí členovia prešli päťkrát z Demokratickej strany na Republikánsku stranu a späť. Pre nich je dôležité infiltrovať sa do moci bez ohľadu na ideológiu. Elliott Abrams sa stal asistentom ministra zahraničných vecí. Viedol operáciu v Guatemale, kde dostal k moci diktátora a experimentoval s izraelskými dôstojníkmi Mossadu o tom, ako vytvoriť rezervy pre mayských Indiánov, aby nakoniec urobili to isté v Izraeli s palestínskymi Arabmi (mayský odboj získal Rigobertu Menchú Nobelovu cenu za mier). Potom Elliott Abrams pokračoval vo svojich exkvizíciách v Salvádore a nakoniec v Nikarague proti sandinistom s aférou Iran-Contra. Newyorskí intelektuáli, teraz nazývaní „neokonzervatívci“, vytvorili Národnú nadáciu pre demokraciu (NED) a Americký mierový inštitút – mechanizmus, ktorý organizoval mnoho farebných revolúcií, počnúc Čínou s pokusom o štátny prevrat premiéra Zhao Ziyanga a následnými represiami na Námestí nebeského pokoja.

Na konci funkčného obdobia Georgea H. Busha (otca) Paul Wolfowitz, vtedy číslo 3 na ministerstve obrany, vypracoval dokument [3] založený na silnej myšlienke: po rozklade ZSSR museli Spojené štáty zabrániť vzniku nových rivalov, počnúc Európskou úniou. Na záver obhajoval možnosť podniknúť jednostranné kroky, t. j. ukončiť zosúladenú činnosť Organizácie Spojených národov. Wolfowitz bol nepochybne dizajnérom „Púštnej búrky“, operácie na zničenie Iraku, ktorá umožnila Spojeným štátom zmeniť pravidlá hry a začať organizovať jednostranný svet. Počas tejto doby Straussovci inštalovali do verejného priestoru revolucionizujúce pojmy „zmena režimu“ a „podpora demokracie“.

Gary Schmitt, Abram Shulsky a Paul Wolfowitz vstúpili do spravodajskej komunity USA prostredníctvom pracovnej skupiny Konzorcia pre štúdium spravodajských služieb pre reformu spravodajských služieb. Kritizovali predpoklad, že ostatné vlády rozmýšľajú rovnako ako vláda USA [4]. Potom kritizovali nedostatok politického vedenia v spravodajstve a nechali ho „vplávať“ do nedôležitých otázok namiesto toho, aby sa sústredili na tie podstatné. Politizácia spravodajstva je to, čo Wolfowitz už urobil s B-tímom a čo by urobil znova v roku 2002 s Úradom pre špeciálne plány, vymýšľajúc argumenty pre nové vojny proti Iraku a Iránu („ušľachtilá lož“ Lea Straussa).

Straussovci boli zbavení moci počas funkčného obdobia Billa Clintona. Potom vstúpili do washingtonských think tankov. V roku 1992 William Kristol a Robert Kagan (manžel Victorie Nulandovej) publikovali článok v Foreign Affairs, v ktorom odsúdili plachú zahraničnú politiku prezidenta Clintona a vyzvali na obnovenie „globálnej hegemónie“ [5]. V nasledujúcom roku založili projekt pre nové americké storočie (PNAC) v American Enterprise Institute. Členmi boli Gary Schmitt, Abram Shulsky a Paul Wolfowitz. Všetci nežidovskí obdivovatelia Lea Straussa, vrátane protestanta Francisa Fukuyamu (autora knihy Koniec dejín), sa k nim okamžite pripojili.

V roku 1994, obchodník so zbraňami, Richard Perle (alias „Princ temnoty“) sa stal poradcom prezidenta a bývalého nacistu Aliju Izetbegovića v Bosne a Hercegovine. Bol to on, kto priviedol Usámu bin Ládina a jeho arabskú légiu (predchodcu al-Káidy) z Afganistanu, aby bránili krajinu. Perle bol dokonca členom bosnianskej delegácie pri podpise Daytonských dohôd v Paríži.

V roku 1996 členovia PNAC (vrátane Richarda Perleho, Douglasa Feitha a Davida Wurmsera) napísali štúdiu na Inštitúte pre pokročilé strategické a politické štúdie (IASPS) pre nového izraelského premiéra Benjamina Netanjahua. Táto správa [6] obhajuje odstránenie Jásira Arafata, anexiu palestínskych území, vojnu proti Iraku a presun Palestínčanov tam. Inšpirovali ho nielen politické teórie Lea Straussa, ale aj teórie jeho priateľa Ze’eva Žabotinského, zakladateľa „revizionistického sionizmu“, ktorého netanjahuov otec bol súkromným tajomníkom.

PNAC získala finančné prostriedky na kandidatúru Georgea W. Busha (syna) a pred jeho zvolením zverejnila svoju slávnu správu „Rebuilding America’s Defenses„. Vyzvala na katastrofu podobnú Pearl Harboru, ktorá by uvrhla americký ľud do vojny o globálnu hegemóniu. To sú presne slová, ktoré minister obrany PNAC Donald Rumsfeld použil 11. septembra 2001.

Vďaka útokom z 9.11.7 Richard Perle a Paul Wolfowitz nainštalovali admirála Arthura Cebrowskiho do tieňa Donalda Rumsfelda. Počas studenej vojny zohral úlohu porovnateľnú s úlohou Alberta Wohlstettera. Skoncipoval stratégiu „nekonečnej vojny“, v ktorých by americké ozbrojené sily už nemali vyhrávať žiadne ďalšie vojny, ale mnohé z nich začať a udržať ich čo najdlhšie. Cieľom by bolo zničiť všetky politické štruktúry cieľových štátov s cieľom zničiť toto obyvateľstvo a pripraviť ho o akékoľvek prostriedky na obranu proti USA [<>]; stratégia, ktorá sa už dvadsať rokov uplatňuje v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii, Jemene …

Spojenectvo medzi Strausianmi a revizionistickými sionistami bolo spečatené na významnej konferencii v Jeruzaleme v roku 2003, na ktorej by sa izraelskí politickí predstavitelia zo všetkých strán, žiaľ, mali zúčastniť [8]. Nie je preto prekvapujúce, že Victoria Nulandová (manželka Roberta Kagana, vtedajšia veľvyslankyňa pri NATO) zasiahla a v roku 2006 vyhlásila v Libanone prímerie, čo umožnilo, aby porazenú izraelskú armádu neprenasledoval Hizballáh.

Úrad predsedu vlády

Niektorí jednotlivci, ako napríklad Bernard Lewis, spolupracovali so všetkými tromi skupinami, Straussiánmi, neokonzervatívcami a revizionistickými sionistami. Bývalý britský spravodajský dôstojník získal americké aj izraelské občianstvo, bol poradcom Benjamina Netanjahua a členom Národnej bezpečnostnej rady USA. Lewis, ktorý v polovici svojej kariéry ubezpečil, že islam je nezlučiteľný s terorizmom a že arabskí teroristi sú v skutočnosti sovietskymi agentmi, neskôr zmenil názor a ubezpečil s rovnakou náklonnosťou, že náboženstvo hlása terorizmus. Vynašiel stratégiu „stretu civilizácií“ pre Národnú bezpečnostnú radu USA. Myšlienkou bolo využiť kultúrne rozdiely na mobilizáciu moslimov proti pravoslávnym, koncept, ktorý spopularizoval jeho asistent v Rade Samuel Huntington, okrem toho, že Huntington ho neprezentoval ako stratégiu, ale ako nevyhnutnosť, proti ktorej bolo potrebné bojovať. Huntington začal svoju kariéru ako poradca juhoafrickej tajnej služby počas éry apartédie a neskôr napísal knihu Vojak a štát [9] o potrebách národnej bezpečnosti.

Po zničení Iraku boli Straussiáni predmetom najrôznejších kontroverzií [10]. Všetci sú prekvapení, že taká malá skupina podporovaná neokonzervatívnymi novinármi mohla získať takúto autoritu bez toho, aby bola predmetom verejnej diskusie. Kongres USA vymenoval študijnú skupinu pre Irak (takzvanú „Baker-Hamiltonovu komisiu“), aby zhodnotila jej politiku. Odsúdila stratégiu Rumsfeld/Cebrowski bez toho, aby ju vymenovala, a odsúdila státisíce úmrtí, ktoré spôsobila. Rumsfeld však odstúpil a Pentagon neúprosne presadzoval túto stratégiu, ktorú nikdy oficiálne neprijal.

V Obamovej administratíve si Straussovci našli cestu do kabinetu viceprezidenta Joea Bidena. Jeho poradca pre národnú bezpečnosť Jacob Sullivan zohral ústrednú úlohu pri organizovaní operácií proti Líbyi, Sýrii a Mjanmarsku, zatiaľ čo ďalší z jeho poradcov, Antony Blinken, sa zameral na Afganistan, Pakistan a Irán. Bol to on, kto viedol rokovania s najvyšším vodcom Alím Chameneím, ktoré vyústili do zatknutia a uväznenia kľúčových členov tímu prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda výmenou za jadrovú dohodu.

Zmena režimu v Kyjeve v roku 2014 zorganizovali Straussiáni. Viceprezident Biden je pevne odhodlaný to dosiahnuť. Victoria Nulandová prišla podporiť neonacistické prvky Pravého sektora a dohliadať na izraelské komando „Delta“ [11] na námestí Majdan. Odpočúvanie telefónu odhaľuje jej želanie „šukat Európsku úniu“ (sic) v tradícii Wolfowitzovej správy z roku 1992. Vedúci predstavitelia Európskej únie však nerozumejú a protestujú len slabo [12].

„Jake“ Sullivan a Antony Blinken umiestnili syna viceprezidenta Bidena, Huntera, do predstavenstva jednej z hlavných plynárenských spoločností, Burisma Holdings, napriek odporu ministra zahraničných vecí Johna Kerryho. Hunter Biden je bohužiaľ len narkoman, slúžil by ako zásterka pre obrovský podvod na úkor ukrajinského ľudu. Pod dohľadom Amosa Hochsteina vymenoval niekoľko svojich priateľov, aby sa stali ďalšími frontmanmi na čele rôznych spoločností a drancovali ukrajinský plyn. To sú ľudia, ktorých prezident Vladimír Putin nazval „klikou drogovo závislých“.

Sullivan a Blinken sa spoliehali na mafiánskeho krstného otca Ihora Kolomojského, tretieho najväčšieho majetku krajiny. Hoci je Žid, financoval ťažké váhy Pravého sektora, neonacistickej organizácie, ktorá pracuje pre NATO a bojovala na námestí Majdan počas „zmeny režimu“. Kolomojskij využil svoje kontakty na prevzatie moci v rámci európskej židovskej komunity, ale jeho spoluveriaci sa vzbúrili a vyhodili ho z medzinárodných združení. Podarilo sa mu však získať vedúceho správneho sektora Dmytra Yarosha, ktorý bol vymenovaný za zástupcu tajomníka Ukrajinskej rady pre národnú bezpečnosť a obranu a sám sa vymenoval za guvernéra Dnepropetrovskej oblasti. Obaja muži by boli rýchlo odvolaní z akejkoľvek politickej funkcie. Bola to ich skupina, ktorú prezident Vladimír Putin nazval „klikou neonacistov“.

V roku 2017 Antony Blinken založil poradenskú spoločnosť WestExec Advisors, ktorá združovala bývalých vysokých úradníkov Obamovej administratívy a mnohých Straussovcov. Podnikanie firmy je mimoriadne nízke. Využíva politické kontakty svojich zamestnancov na zarábanie peňazí; to, čo by sa kdekoľvek inde nazývalo korupciou.

STRAUSSIÁNI SÚ STÁLE ROVNAKÍ (ako vždy predtým)

Odkedy sa Joe Biden vrátil do Bieleho domu, tentoraz ako prezident Spojených štátov, Straussovci vedú šou. „Jake“ Sullivan je poradca pre národnú bezpečnosť, zatiaľ čo Antony Blinken je ministrom zahraničných vecí s Victoriou Nulandovou po jeho boku. Ona v októbri 2021 odišla do Moskvy a tam hrozí, že USA rozdrví ruskú ekonomiku, ak nebude dodržiavať primeraný odstup. To bol začiatok súčasnej krízy.

Štátna tajomníčka Nulandová vzkriesila Dmitra Jaroša a uložila prezidentovi Zelenskému ho akceptovať – televíznemu hercovi chránenému oligarchom Igorom Kolomojským. 2. novembra 2021 ho vymenoval za osobitného poradcu hlavy armády generála Valerija Zalužnyho. Ten ako demokrat sa najprv vzbúril ale nakoniec to prijal ako príkaz. Na otázku tlače o vytvorení tohto „úžasného dua“, odmietol odpovedať a argumentoval národnou bezpečnosťou. Jaroš plne podporil „bieleho führera“, plukovníka Andreja Biletského a jeho prápor Azov. Táto kópia divízie SS Das Reich bola od leta 2021 obsadená americkými žoldniermi predtým z Blackwater [13].

Po identifikácii Straussovcov musíme pripustiť, že ambície Ruska sú pochopiteľné, dokonca žiadúce. Zbaviť svet Straussovcov by znamenalo urobiť spravodlivosť miliónom alebo viacerým úmrtiam, ktoré spôsobili, a zachrániť tých, ktorých sa chystajú zabiť. Či je táto intervencia na Ukrajine správnou cestou, sa ešte len uvidí.

V každom prípade, ak zodpovednosť za súčasné udalosti nesú Straussiáni, zodpovednosť majú aj všetci tí, ktorí ich nechali konať bez toho, aby sa zľakli. Počnúc Nemeckom a Francúzskom, ktoré podpísali dohody z Minska pred siedmimi rokmi a neurobili nič, aby zabezpečili ich vykonávanie, a potom približne päťdesiatimi štátmi, ktoré podpísali vyhlásenia OBSE zakazujúce rozšírenie NATO východne od línie Odra – Nissa a neurobili nič. Iba Izrael, ktorý sa práve zbavil revizionistických sionistov, vyjadril k týmto udalostiam diferencovaný postoj.

Toto je jedno z ponaučení z tejto krízy: demokraticky riadené národy sú zodpovedné za rozhodnutia, ktoré dlho prijímali ich vodcovia a udržiavali ich po striedaní pri moci.