Racionalita rovnováhy

Zo slova „demokracia“ sa stáva forma bez obsahu, anglosaská „civilizácia“ ho pochopila ako Cromwelovský proces od parlamentu po diktatúru ale na rozdiel od Olivera vytvorila Orwelovský chliev z roku 1984.

(Pripomeniem replikou na výborný československý film z roku 1967, STUD – ktorý v jednej sekvencii jasne a zrozumiteľne reaguje v dialógu dvoch aktérov, reprezentanta moci a reprezentanta ľudu. Reprezentant moci argumentuje luxusom ktorý „prišiel“ s ich mocou medzi ľud v podobe televíznych antén na strechách a teplej vody v kúpeľniach: „veď sa ľudia v dedine majú ako prasce v žite“ na to veľmi múdro reagoval zástupca ľudu: „veď práve – spoliehate sa na to, že ľuďom nebude vadiť, že žijú v svinčíku, ale ja nechcem žiť vo svinčíku“.)

Učenci Východu nikdy nepotrebovali vzývať k vláde ľudu, obyčajne to neboli vládcovia ale ľudia z ľudu ktorý sa v ich mase denne pohybovali a stretávali sa a komunikovali s jednotlivcami aj skupinami odlišnými nie len bohatstvom/chudobou, ale aj rôznym prehľadom/múdrosťou, rôznymi záujmami hrdiacimi sa poctivosťou pravdy, ale aj takými čo nemali svedomie a kvôli svojmu imaniu a postaveniu boli ochotní urobiť čokoľvek. Títo múdri/filozofi preto vedeli, že väčšina ľudu nie je ani múdra ani výnimočná a na rozdiel od lokálnej Gréckej skúsenosti, nikdy nenavrhovali revolučné nastolenie moci (čo znamená aj použitie násilia a lží v rétorickej dokonalosti na námestiach zhromaždeným a nikdy nepredstvujúcim ľud ako celok, väčšinou len tak či onak selektované skupiny).

Keď sa odvolávame na grécke základy európskej civilizácie, potom musíme vedieť, že zo starovekého Grécka pochádza idea a prax jednej z ich najvyšších „ctností“, rétorské „umenie“ ktoré zrejme vyplýva z dobovej popularity divadla a veršovaného príbehu Homérovej Iliady. Ale rovnako ako Iliada je mýtický výtvor plný neprávd v zmysle možnej reality, tak Agora (námestie určené pre diskusiu a voľby istej časti ľudu) bola plná slovesných cvičení na tému plurality popularity, nie racionality potrebnej k správnemu/spravodlivému posúdeniu reality.

Často sa objavuje zvrat, že ľudia sú radi klamaní, lebo prikrášlená či vymyslená „pravda“ je chvíľku milosrdná/uspokojujúca, upokojujúca ale to logicky znamená aj horšie vytriezvenie, väčšie a dlhšie útrapy a dokonca niekedy aj smrť. Toto je na hony vzdialené východným civilizáciám. Nie že by neboli aj militantné aj kruté, podobne ako tie Západné. Je tu jeden zásadný civilizačná rozdiel, kedysi ako dnes slovesne nezdôrazňovali svoje hodnotové ideály, oni ich žili. Preto dnešná formulácia Európanov o nejakých hodnotách je iba obyčajným klamstvom denne potvrdzovaným realitou.

To len potvrdzuje starovekú prax európskych národov označovaných nami ako civilizované, že im nemožno veriť ani podpísané zmluvy čo potvrdil vo svojich viacerých spomienkach aj Winston Churchill, ktorý dohody kvalifikoval podobne ako Nemecko a Francúzsko Minské dohody, iba ako formu získania času na novú odvetu či dobývanie. Aj Hitler sa v tomto mýlil, lebo podobne ako Napoleon predpokladal, že Rusko pretože prehrá najdôležitejšiu bitvu sa vzdá a umrie v postavení otrokov. Obaja sa hrdili, že vyvážajú civilizáciu/kultúru smerom na východ hoc ich motívy boli jedine staroveké: „otroctvo obyvateľov ako zdroj energie, zlato ich chrámov ako úplatok svojmu bojujúcemu národu a územie ako veľmi dobre viditeľný príznak sily/moci“.

Položme si preto opodstatnenú otázku, prečo východné civilizácie/národy, dokázali často dejinách žiť v mieri a prečo ich vládcovia vládli múdro v prospech ľudu, hoc neprešli voľbami v strihu západnej civilizácie lži a pokrytectva.

V tom je totiž podstata rozumnej vlády, že nemá nič spoločné s revanšom/vendetou skoro vždy schopnou vygenerovať ospravedlňované násilie a hromadnú smrť mnohých práve z onoho ľudu, lebo rétovládcovia sú spravidla veľmi zbabelí ľudia (v bohatstve totiž spravidla nevzniká ani odvaha ani súcit ani múdrosť), a z ľudu si stavajú živý štít a potom prípadne mohylu na ktorej mienia stáť vysoko nad „úbožiakmi“ čo umreli z ich vôle.

Spomeňme na Sidhárta Gautamu (Buddha – prebudený) či na Kchung´C – Konfúcius, dvaja Ázijskí velikáni múdrosti, filozofie zmieru – hodnôt – pokory – ohľaduplnosti, či inak povedané FILOZOFIE MIERU (napriek tomu, že dnes má ich história viac ako 2,5 tisícročia, je ich posolstvo živé a životaschopné). Jeden z veľmi bohatej „patricijskej“ rodiny severoindickej kmeňovej šľachty a druhý z chudoby ľudu nadobudnúc múdrosti podobne ako prvý, skúsenosťou získanou medzi ľudom aj popri vládcoch. Obaja napriek útrapám prežili svoj život do prirodzenej smrti a ľudia skrze zdieľania ich múdrosti vytvorili tradíciu/kultúru MOCI ako vlády PRE ĽUD.

Naproti tomu spomeňme pokrytecky najcitovanejšieho filozofa tzv. demokracie v spojitosti s Európou – Sókrata. Nezomrel prirodzenou smrťou ako predtým menovaný velikáni rozumu, ale „demokratickým“ rozhodnutím väčšiny sudcov z „ľudu“ Aténskej mestskej „republiky“. Čo bola tzv. „vláda ľudu“ ale nie pre ľud. Bol to výber najlepšie luhajúcich zástupcov selektovaného ľudu na priestranstve Agory, voľbou do zboru mocných. Presne v tomto duchu sa vyprofilovala tzv. Západná, alebo inak Anglosaská demokracia, ktorá je len dielom propagandou šíreného mýtu, ale ani mocou ľudu ani mocou pre ľud.

Milí čitateľ, zváž čo je múdrejší/lepší variant:

• MOC ĽUDU (luxusný svinčík), alebo
• MOC v PROSPECH ĽUDU (primeraný/udržateľný princíp spolužitia priemerných s vládou múdrych, asi nie tak bohatý ale trvácnejší).

Peter Ponický Lošonci