Racionalita rovnováhy

Včera som zažil takú typickú FB diskusiu (ktovie či to bola diskusia, alebo monológy). Na položenú otázku, prečo keď som taký múdry, sedím doma a nie som tam či inde?

S niekým kto aj svoje otázky myslí skôr pejoratívne je ťažké diskutovať a zvlášť keď to nie je z očí do očí.

Neodpovedal som.

Dnes ráno som sa zobudil a mal som pocit, že na otázky takto položené treba odpovedať, ale všeobecnejšie a bez konkrétneho adresára. On si to totiž môže tiež prečítať a budem slušný keď tam nebude jeho priezvisko či „umelecké“ meno.

Milý Peter, som doma a som šťastný, lebo takým chcem byť a nie som závislý od hlúposti a hlupákov, ktorých chtiac či nechtiac v živote stretávame a dokonca aj s dôchodkom som spokojný a umožňuje mi žiť pre mňa naplnený život. Dokonca aj niečo robím pre druhých, deti učím tenis a základom fyziky a to zadarmo v krúžkoch.

Ale aby som odpovedal a nebolo to nič nehovoriace, tak konkrétne ale neadresné životné situácie ktoré som si musel prežiť (priznávam mojim pričinením, lebo som a bol som presvedčený, že na to mám).

Keď napíšete dôležité časti niekoľkomiliónového projektu, ktorý prejde výberovým sitom a potom hoc máte najviac úloh a merateľných výkonov, vás vedenie inštitúcie ktoré je logicky nositeľom projektu, chce pripraviť ani nie tak o úlohy ako o odmeny z práce ktorú musíte vykonať. Hlúpa otázka? „Prečo má Ponický najviac peňazí z projektu a tým pádom najvyšší plat?“

Keď prišli na to, že nie sú schopní to urobiť (lebo najprv to skúšali tak, že ja budem robiť a niekto iný bude mať časť odmien), lebo som odmietol úplnú účasť na projekte. Mal som čo mi prináležalo. Keď som tam projekt úspešne dokončil a skončil aj pracovný pomer, viac projektov nemajú.

Iný príklad, inej inštitúcie. Dostali ponuku na spracovanie inovačnej štúdie od súkromnej výrobnej firmy. Nemali na to, tak sa obrátili na mňa, spracoval som kostru projektu, kde oni boli nositeľom a ja riešiteľom. Keď bol projekt protistranou a Rozvojovou agentúrou schválený, riaditeľka onej inštitúcie za mnou prišla a žiadala ma aby som to urobil vo veľmi skrátenej verzii a za polovičnú odmenu. Odmietol som, so slovami „s mojím menom len s kompletnými výsledkami, alebo vôbec nie“. Dostal som od nej otázku, „vy nepotrebujete peniaze“ a moja odpoveď bola, „na to aby som slušne žil mám“.

Som učiteľ, či lepšie povedané bol som. Ale učiteľ má učiť a naučiť, aj overovať schopnosť študenta aplikovať naučené. Ja som to chcel robiť od mladosti a to bol konečne aj dôvod prečo som šiel pracovať na univerzitu a aj vedeckú ašpirantúru (CSc.) som absolvoval bezprostredne po riadnom ukončení vysokoškolského štúdia. Ale je pre mňa neakceptovateľné (hlavne z etických dôvodov spojených so spravodlivosťou ohodnotenia) aby mi niekto nariaďoval, že mám rozdávať pozitívne hodnotenia bez pozitívnych znalostí.

Bolo pre mňa tiež sklamaním, že pri voľbe rektora som nedostal odpoveď, že „tvoj program je zlý“ (naopak víťazný kandidát potom aplikoval ten môj), ale „lebo nie si náš človek“.